ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď zory červenej
pýr malým oknom kukne
mi večer do chyže,
von hľadím dlho smutne.

Počúvam šepoty,
čo šepcú vánky zhora
a luny Dunaja,
keď sa v nich kúpe zora.

Sem oba idete
od Tatier, mojej vlasti,
liek srdca na rany
mi do cudziny klásti.

Ó, nože rieknite
mi niečo o rodišti,
či už viac slávy jas
sa nad ním nezablyští?

Len bolesť zakvačí
mi v srdci hrozný pazúr,
ó, lutna, v bolesti
ty mojej divo zazúr!

Ach, keby len stú časť
si žiaľu môjho znala
vyrieknuť, nuž by sa
i tvrdá pukla skala.

Hoc bezdné priepasti
sú v mojom srdci, predsa
ich bolesť prepĺňa
a v piesni vyleje sa.

Môj spev je smutný žalm,
hľa, žiale prúdia v speve,
lež srdce obľahčia,
keď pieseň odozneje.

Van chladný od Tatier
podúva, var mi chladí
a na mňa pozerá
sem z neba mesiac bľadý.

27. III. 1886