SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Túžba


Keď zory červenej
pýr malým oknom kukne
mi večer do chyže,
von hľadím dlho smutne.

Počúvam šepoty,
čo šepcú vánky zhora
a luny Dunaja,
keď sa v nich kúpe zora.

Sem oba idete
od Tatier, mojej vlasti,
liek srdca na rany
mi do cudziny klásti.

Ó, nože rieknite
mi niečo o rodišti,
či už viac slávy jas
sa nad ním nezablyští?

Len bolesť zakvačí
mi v srdci hrozný pazúr,
ó, lutna, v bolesti
ty mojej divo zazúr!

Ach, keby len stú časť
si žiaľu môjho znala
vyrieknuť, nuž by sa
i tvrdá pukla skala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Hoc bezdné priepasti
sú v mojom srdci, predsa
ich bolesť prepĺňa
a v piesni vyleje sa.

Môj spev je smutný žalm,
hľa, žiale prúdia v speve,
lež srdce obľahčia,
keď pieseň odozneje.

Van chladný od Tatier
podúva, var mi chladí
a na mňa pozerá
sem z neba mesiac bľadý.

27. III. 1886