ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I v mojom srdci vášne klokotali —
až para ako hustá hmla
na rozum, svet stmiac, zaľahla,
by nepobadal v ceste skaly,
čo rozbili by člnok malý.

No či už v srdci slabo vreli vášne
a málo pár z nich vzletelo;
či rozum svietil priskvelo:
som videl skaly, súdil vážne
a konal vždy, jak rozum káže.

Nuž nepokúsil som sa tvoriť život —
Kto vie, jak dielo vypadne?
A jestli špatne, nezdatne,
byť zodpovedný za zvrhlý plod,
tým vystaviť sa žraním clivôt?

Včuľ opustene stojím v svete šírom,
jak trúchla vŕba na poli.
Netrápi nič ma — nebolí.
Zrak predsa blúdi všehomírom
a srdce striasa búrny výron:

Keď zrak mi zhasne, kto mi bude okom…?
kto podporou, keď telo mi
vek, nemoc zhrbí, podlomí…?
Bez trampôt mladosť — smutný pokon,
keď v zánik kráča strmým krokom.

3. X. 1917