ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď slnce ako tanier žeravý
za Prípor padlo z nebie výšavy
a oblohou sa hviezdy ziskrili,
nám zbĺkol vtedy oheň rozmilý
tam na kozube v izbe drevenej,
by osvietil tvár chasy milenej.

Sťa kuriatka sme vtedy čupeli
pri nefarbenej vetchej posteli
a starenka nám povesť bájila
tak živo, jakby sama prežila,
čo rozprávala v hádke podivnej,
až my sme spreli plaché zraky k nej.

O svete krásnom, ale zakliatom,
o šarkanovi, ktorý vládol v ňom,
o krásnej kňažnej, čo jak poddaná
na lone musí chovať šarkana,
lež čaká, čaká vykupiteľa,
by sa zas v kráse, sláve zaskvela.

Ó, bohatieru, kde si? Nemeškaj!
Príď, obráť na raj tento biedny kraj.
Hľa, koľká tma je, polnoc blíži sa!
Nesvitne tejto vlasti dennica?
Ó, zora, rozpni krídla jasavé
a pomôž prectnúť ľudu k oslave!

Jak včely v úli city v srdiečku,
až nemé bôle pouspali nás.
Tu prišla kňažná v plne svojich krás,
nás zbozkávala, šuškla do ucha:
„Ej, bude zo mňa krásna mladucha.“

Keď ráno oknom zora hupla k nám
a prikradla sa k nežným úsťatkám,
my vystreli sme rúčku neveľkú,
pridržať krásnu kňažnú Popelku,
tu do srdiečka ona skočila:
to bude moja živá mohyla.

1. I. 1904