ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ó, miesto hrôzy, miesto pokoja!
Rád prechádzam sa, ó, rád, tebou ja,
dumajúc ticho, vážne.
Veď žiť sa učím v tebe z nežitia
znať život, kde ho oči nevidia,
kde rakvy polnoc v ume svetlo zažne.

Čože je život…? skrsne iskrička,
nad ňadry ohňa skvie sa troštička,
by lebo večne zhasla,
keď von sa vyrve z vatry objemu,
alebo naspäť padla ku nemu
i ďalej žijúc v páli jeho jasná.

Čo nepominie čo sa jakby sny? —
Pi rozkoš, pery dobre zatisni
a o hodinu ona
nebude ani mĺznuť slasťou viac.
Len pre svet niečo dobre učiniac
ostáva po nás — iné s nami skoná.

Zleť z neba s trúbou z tvojej oslavy,
vzkriesenia nášho posle jasavý,
a zvolaj na prach ta dnu:
Ó, telá skryté plachtou z pažite,
kto z vás bôľ cítil, kto slasť, rieknite,
kým kojili ste žitia nádej zradnú?!

Ten časný rozdiel večnosť vyrovná.
Tu zhasla korún sláva čarovná,
tu stleli zlato, slasti…
Tu zmĺkla žízeň, sprel strop Lazara,
tu, keď mu biedny život dohára,
prach striasa, v ňomž sa plazil pred dynasty.

A tým, čo svet bol niekdy primalým,
tu úzka hrobka celkom dosť je im.
Aj tí, čo v hneve zvrení
tak ako oheň s vodou boli vždy,
tu rúče spia. Hej, keď sa neblyští
života hviezda, povahu vše zmení!

Nuž čo je život, keď tak musí stlieť
a keď s ním všetko pominie sa hneď? —
Myšlienky jasnej pocit,
nechanie stopy cestnej po sebe,
posvätiac život k rodu zvelebe
a do ohňa sa božstva znovu vnoriť.

Nuž načo by som hľadal, načože
bohatstva prepych, klamné rozkoše,
nač márnosť vyvýšenia?
To nie je život, ba to bije ho,
zdrap neučiní biednym žiadneho. —
Kto myslí, stavia večnosť z porušenia.