SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Matke


Ó, matka moja milená,
čo driemeš ticho pod rovom;
hľaď, k tebe spína ramená
tvoj syn tu v svete surovom:
bo jemu zle sa vodilo,
svet nádeje mu stroskotal,
ó, pusť mi matku, mohylo,
by syn sa matke žaloval.

Jak kojila ma myšlienka,
že šťastní spolu budeme,
že potešia sa srdienka
nám v sladkom, nežnom objeme,
i ty si za tým túžila,
no osud hrozne sklamal nás,
hľa, teba kryje mohyla,
ja toniem v mori hrozných skáz.

Tys’, matka, v nebi blažená,
veď svätá bolas’ docela,
ó, zložže k prosbe ramená,
by mne už pomoc zletela
pre práce, pre bôľ v strádaní,
čos’ pre mňa, matka, znášala,
pros, nech ma Boh z bied vymaní,
veď nešťastný som od mala.

13. XI. 1900