SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kto nad kolískou…


Kto nad kolískou spieval niekdy mne,
kto kolembal ma v lone úprimne,
kto ľúbal vrelé líčka, úsťatá;
v tom musí ešte horieť láska tá.

Už schradli ňadrá, bujnosť ramien tiež,
už spŕchli krásy, schrípla hlasu spiež,
dúm trápnych stopy sedia na čele;
mňa predsa, matka, ľúbiš prevrele!

Včuľ ty zas v mojom lone odpočiň,
jak v tvojom niekdy hovel si tvoj syn,
včuľ on má vládu, ty si slabušká,
včuľ on ťa bozká — lásku pošušká.

18. VIII. 1890