SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pravé blaho


Keď mlčí vášeň, vôľa ticho spí
jak nasýtené vĺča, kukúča…
keď rozum nehrá zástoj otrocký,
lež jak pán hovie si a porúča:
nás vtedy pravé blaho oveje,
vtedy sa rodia diela umenia.
Precitnú vášne, bázne, nádeje,
hneď blaho v žiaľ, v boj život premenia.

Chceš blaženým byť? Uspi vôľu si!
Nadšenia brkmi švihni, krídly strep
a do blata ťa stiahnuť pokusy
maj za nástrahu ako vtáča lep.
Telesné slasti morskou vodou sú,
čo nehasia, lež dráždia iba smäd,
a jak vlk dravý číha na ovcu,
tak ony chcú ti život podkopať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Kde, kedy bol som ozaj blažený?
Či keď zrak žiaril, lícom blčal bozk?
Keď brinčal pohár o smiech ozveny?
Ach, za fašiangom vždycky býva pôst.
Keď rozum zrel svet k vôli bez vzťahu,
keď bez záujmu slzy utrel som,
keď vyjasnil som vše tvár neblahú,
keď dobre činiť bol som votrelcom.

12. II. 1915