ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď mlčí vášeň, vôľa ticho spí
jak nasýtené vĺča, kukúča…
keď rozum nehrá zástoj otrocký,
lež jak pán hovie si a porúča:
nás vtedy pravé blaho oveje,
vtedy sa rodia diela umenia.
Precitnú vášne, bázne, nádeje,
hneď blaho v žiaľ, v boj život premenia.

Chceš blaženým byť? Uspi vôľu si!
Nadšenia brkmi švihni, krídly strep
a do blata ťa stiahnuť pokusy
maj za nástrahu ako vtáča lep.
Telesné slasti morskou vodou sú,
čo nehasia, lež dráždia iba smäd,
a jak vlk dravý číha na ovcu,
tak ony chcú ti život podkopať.

Kde, kedy bol som ozaj blažený?
Či keď zrak žiaril, lícom blčal bozk?
Keď brinčal pohár o smiech ozveny?
Ach, za fašiangom vždycky býva pôst.
Keď rozum zrel svet k vôli bez vzťahu,
keď bez záujmu slzy utrel som,
keď vyjasnil som vše tvár neblahú,
keď dobre činiť bol som votrelcom.

12. II. 1915