SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Spálené verše


Hľa, moje spevy v ohni stoja,
čo v nich mi hodne pred svitom,
za krásou v letku večitom
sa stelesnila duša moja.
Lež oheň nepáľ! — Ruka vatru dus!
veď s nimi stlieva mojej duše kus.

Už z nich je sivý popol iba,
ostatné všetko červené
už popálili plamene.
Ó, chyba, veru večná chyba.
Ich vinou bolo: skôr sa zrodili,
než snáď by boli ľudia radili.

Jak nad deckom včuľ kvílim proste.
Ach, koľko citov, myšlienok
tu zničil slabý plamienok!
No načo žialiť? Už je pozde!
Ich žiar by srdcia viac osvetlil, zhrial,
než plamienok z nich — preto tento žiaľ.

26. XI. 1909