ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Buch, buch, buch… aký buchot to je?
Ach, to je buchot srdca môjho,
v ňom život prúdi, kvitne telo
a leta krása, slasťou hoj ho!
Bo dneska pláva v desných dumiek mori,
sklon liet sa stretá s novým svitom zory.

Šu, šu, šu… šuchot času krídel
ja čujem tichý, ale rýchly,
nik taký ešte neuvidel,
bo kedy tieto krídla stíchli?
Ach, a ja letím na nich s celou zemou
priepasťou pustou, nekonečnou, nemou!

Jak zlatokrídly pestrý motýľ
kde vôňu, krásu som vše zbadal,
na každý kvietok som sa hodil
a letel aj s ním chytro ta v diaľ.
Však koľko kvietkov padlo do prázdniny?
Ja s holou rukou ďalej letím nyní…

Ja často slasťou opojený
som letel ďalej bez meškania,
jak som bol slastným v sladkom snení!
Ach, koľká to slasť, um že mám ja,
že sladkú rozkoš cítim s povedomím,
že v užívaní jejich pánom som im!

Šu, šu, ja letím jak by strely,
lež letím tak jak raky v prúde,
bo oči nazad sa mi spreli,
čo bolo, vidím, lež čo bude,
to neviem, iba priepasť vidím a znám,
že prv či neskôr padnem do nej ja sám.

Buch, buch, buch… zase buchot slyším,
lež nie už viacej v skryte lona,
mne búcha srdce hlasom tichším
než umrlčieho srdce zvona.
Och, to je rakva, komu ona bude?
A moja duša letí z vetchej hrude.

Už som ja prestal letieť v čase,
už navždy stojím vo večnosti
a svetom buchot čujú zase,
už pokryl vrchnák moje kosti!
Jak dobre, že niet vtedy umu ducha,
keď kladivo nám miesto srdca búcha!

31. XII. 1889