ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svetlonosov hajná barinami sa kmitavo hemžia.
Jak ja rozoznám blesk pravdy a svetlonosov?
Niet chodníka, ktorým by vyviazol z púšte otupnej,
bo padajúc ja slyším medveďa ryk hrozivý,
potvory, draky strežú na mňa, zhltnúť voždy chcejúc ma,
jak Prometej prikutý som k skale — strach ma prikul.
Driemem a ajhľa, vidím tvora krásneho, ku mne sa blíži,
anjeli len sú takí, tvár čo božiu vždy vidia,
usmievavú tvár má ako ľalia kvet v zdroji slnca,
jak v lete pšenko žlté, tak sa vlnia mu vlasy.
Rieknem: snáď si paňou, deva krásna, ty tohto vidieka,
abo si devou, čo vše jar uplynulú donesie.
Abo si ochrancom, čo mladosť našu od skazy chráni,
chceš ma vyviesť na pokoj z tohto žalára vzdychov.
Zmĺknem. Duch hovoriť započal, moje srdce sa lialo
od sladkosti hlasov tak jak od ohňa len vosk.
„Vyslobodiť ťa idem, si uhádol, z tých nerestí,
lež meno moje znáš?“ „Nie!“ „Svet ma spomína v strachu
a hľa, vidíš spanilú devu vo mne a anjela mieru,
nuž neľakaj sa mena, smrť ma zovú, čo po ňom,
odpočinok sladký dávam každému človiečku,
znoj stieram, slzy tiež im vysuším na očiach.“
„Dobre je, koľko ľudí sa ľaká teba, však ja ťa vítam,
niet v hrobe žiaľ a neresť, a blaha aj tu nemám,
vítam z hĺbky svojej duše, smrť, teba, ó, prahu mieru,
brána slobôd premilých, ťarchy koniec púťovej!“

1885