SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na lodi cestou do Ostrihomu


Som ušiel smutný z blaha raja.
Loď naša sivý Dunaj krája
a letí, letí prúdom hore…
I nebe bôľne slzy roní,
keď vidí ten bôľ nevýslovný,
čo moje biedne srdce orie.

A v slzách veľkých ako hrachy
sa topí, hasne môj zrak plachý,
čo drie sa úpne k diaľnym Tatrám.
Tam opustil som otca, matku,
tam slovenčinu jak med sladkú
a darmo po nich tuná pátram.

Ó, kedyže ja uzriem znovu
dym z otcovského stúpať krovu,
jak priateľsky ma ide vítať.
Ach, jak bych rád ísť stade ta preč,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
kde slovenská sa rozlieha reč,
čo tu vykántril ukrutný kat.

6. IX. 1887