SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na lodi cestou do Ostrihomu


Som ušiel smutný z blaha raja.
Loď naša sivý Dunaj krája
a letí, letí prúdom hore…
I nebe bôľne slzy roní,
keď vidí ten bôľ nevýslovný,
čo moje biedne srdce orie.

A v slzách veľkých ako hrachy
sa topí, hasne môj zrak plachý,
čo drie sa úpne k diaľnym Tatrám.
Tam opustil som otca, matku,
tam slovenčinu jak med sladkú
a darmo po nich tuná pátram.

Ó, kedyže ja uzriem znovu
dym z otcovského stúpať krovu,
jak priateľsky ma ide vítať.
Ach, jak bych rád ísť stade ta preč,
kde slovenská sa rozlieha reč,
čo tu vykántril ukrutný kat.

6. IX. 1887