ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Trúbelka došiel pod Borovinu. Nebol nahnevaný ako ráno, ale veselo kolembal kosu na pleci. Bol by si zahvízdal. Včera si myslí, že nedostane z prielohu ani chlpa trávy, že mu všetko Píšťalka skosí, a hľa — tráva veselo sa ukláňa pod vetrom. Pozrie i na susedný prieloh, a ten tiež neskosený. Trúbelka bol by si podskočil od radosti.

,No, len príď zajtra a pokos si! No — a my si nakrešme ohňa. Bez fajky ani na jarmok, ani do kosby. O dve hodiny budem na lúkach, večer zoberieme trávu, a ten,‘ očima hodil na susedný prieloh, ,ten zajtra vyvalí oči, keď príde na prieloh. Kosa sa mu popraví — trošičku.‘

Trúbelka si nakresal ohňa do zapekačky, stal si na závrate, postavil kosu k sebe, vyňal z úst fajku, podvihol klobúk a vzdychol:

„Pane Bože — pomáhajže!“

Popľul si dlane, že sa už prichytí, a tu — kde sa vezme, tu sa vezme, sused Píšťalka stál tiež na úvratiach svojho prielohu.

Sused Píšťalka nezavolal Trúbelkovi ani Pán Boh pomáhaj, ani Pán Boh vám daj šťastia! A sused Trúbelka si pomyslel: ,Aký Pán Boh daj, taký bodaj zdrav; neprosil sa čert babe, ani ja takej žabe; nik sa ti nebude podkladať, pšochár kadejaký.‘ A s neveselou nahnevanou tvárou prešiel na druhé úvrate, lebo sa bál, že ak s Píšťalkom od jedných úvratí radok zajme, ten ho urečie, alebo že mu porobí. Sused Píšťalka nenahneval sa preto na Trúbelkovi. Ba keď ho videl tak na druhé úvrate zaberať, zasmial sa mu a pomyslel si: ,Ľaľa — on si sníva, že som ja taký žiadostivý vidieť jeho parsún. Choď, ak chceš, i hen do jazerného pekla a odtiaľ si zažeň radok. Môj prieloh preto bude pokosený.‘

Ale sused Píšťalka neurobil tak, ako si pomyslel. Chcel Trúbelku trochu potrápiť. Vzal kosu pod pazuchu a kráčal svojím prielohom zas na druhé úvrate a očistomok kde-tu zdvihol skalu a hodil na susednú zem, ale nie na Trúbelkov prieloh.

Trúbelka hľadel spod širokej partice svojho klobúka na Píšťalku a hundral: ,Čože sa tmolí, čo sa socia po tej zemi; čo len blúdi ako Marek po pekle. Zas zadiera do mňa — zas! No, len zadieraj — len. Ja sa s tebou do vady nedám — to si z hlavy vyhoď! Ale kto sa bude smiať? Uvidíme!‘

Ako sused Píšťalka prišiel ku Trúbelkovi na úvrate, Trúbelka sa zas pobral svojím prielohom a prešiel ta, kde sprvu bol. Očistomok zhodil skalu, jednu-dve na susednú zem, ale nie na Píšťalkovu.

Takto to bývalo od nepamäti sveta medzi Trúbelkom a Píšťalkom. Boli si vrstovníci; v jednom roku sa narodili, ale hneď, ako im začali mušky ožívať — hneď sa zapriadli do seba a až posiaľ sa rujú. Kým boli deťmi, hneď sa strhla medzi zábavkou bitka, a Píšťalka i Trúbelka odchádzali s načuchrenými vlasmi. Potom, keď narástli a pomaly začali i na vohľady chodiť, vynašli si hodné dievčatá. Radi sa videli i Trúbelka so svojou i Píšťalka so svojou. Ale Píšťalku veľmi omínalo, že Trúbelka ide k takej hodnej žene tak ľahko prísť. I začal za Trúbelkovou pozerať. Jemu sa ona nepáčila, on by svojej nebol za celý svet opustil: ale on pozeral za ňou, aby potrápil Trúbelku. A dievča je dievča — krehká nádoba! Uverilo Píšťalkovi, a Trúbelka ani nezvedel, len keď bol zo sedla von. ,Hej, počkaj, ty Píšťalka — ja ti ukážem!‘ I začne sa on zas obšmietať okolo Píšťalkovej. Nebolo to naozaj, len tak, aby svoju od Píšťalku vydobyl. Veď on by nebol dal svoju ani za štyri volky. No Píšťalka bol čertom podšitý čeľadník; keď videl, čo mu Trúbelka urobil, pomyslel si: ,A just ti neostane navrchu!‘ A ako si pomyslel, tak urobil. Prišli fašiangy, dal sa s Trúbelkovou zosobášiť.

Chudák Trúbelka plakal od jedu, že mu ten nešťastný Píšťalka — bodaj by ho porantalo! — že mu pustil takého švába do pazuchy. Ale čo mal robiť: plač, neplač — jeho milá, premilená nemohla sa už k svojmu nešťastnému Trúbelkovi vrátiť. I Trúbelka hneď po Veľkej noci najal si pekne-rúče hudcov a dal sa s Píšťalkovou voľky-nevoľky zosobášiť.

A tak oba cítili na hrdle mlynský kameň, ale každý chválil svoju, akoby bol ktovieaký uveličený. Len tu i tu, keď ich nikto nevidel, zaspievali si pošepky:

„Hej, veď som sa oženil, vzal som si…“

Keď takto pokupčili na ženy, nadišla ich taká akási vôľa, že každý chcel mať to, čo u svojho protivníka videl. Ak Píšťalka si dal pribiť na vráta novú dosku, i Trúbelka dal novú dosku pribiť; ak si Trúbelka dal u kováča ukovať novú motyku so svojím menom, hneď a hneď musel kováč i Píšťalkovi ukovať motyku, a to s Trúbelkovým menom. Keď si Píšťalka dal u mlynára spraviť nové, javorové kosisko, i Trúbelka si dal navlas také kosisko spraviť; ešte i P mu musel mlynár, tak ako Píšťalkovi, doňho vyrezať.

K Píšťalkovi prišiel pred rokom večer akýsi neznámy človek, i povie mu:

„Mám ja žrebca, akého chytro nenájdete? Trúbelkovi padol veľmi na pľúca — dával mi zaň šesťdesiat zlatých.“

Do Píšťalku akoby bol hrom udrel, vyskočí a opýta sa:

„A vy ste mu ho predali?“

„Viete — ten žrebec je pejo, ale na čele má hviezdu a všetky štyri nohy biele: radostné hoviadko! Ale ja som si pomyslel: čo by ja Trúbelkovi predával — nie, pôjdem najprv do Píšťalkov a tam sa opýtam, či si ho nekúpia po tej cene.

Píšťalka šiel s milým človekom niže dediny; tam bol žrebec, držal ho akýsi chlap. Píšťalkovi sa žrebec zapáčil, i povie:

„Že ste toľko človečenstva mali a žrebca nepredali Trúbelkovi, zaplatím vám, čo ten sľúbil, i oldomáš.“

Neznámy človek hneď priťapol, oldomáš sa vypil a Píšťalka mal tučného, pravda, dýchavičného žrebca na krku. Ale nezjavil to ani žene — nikomu. Trúbelka sa trápil, sužoval, kde kúpi takého žrebca. Chodil po jarmokoch, nikde nič! Iba raz nadarí sa mu na jarmoku akýsi človek a volá ho, aby si šiel jeho žrebca pozrieť. Ide ta, pozrie, a div sa mu od radosti dačo nestane: žrebec ani čo by bol Píšťalkovmu z oka vypadol. I tá hviezda je taká, i kopytá také biele. Trúbelka s poďakovaním vyplatil zaň šesťdesiatpäť zlatých. Iba kedysi po nečase sa dozvie, že veru Píšťalka svojho žrebca predal, lebo že sa mu čosi pri ňom nepozdávalo…

Sused Trúbelka dal sa na úvrate a popľul si dlane. No nemohol sa zdržať, aby nepozrel na Píšťalku, čo robí. Píšťalka tiež spod klobúka pozeral na Trúbelku a popod nos sa šelmovsky usmieval. Trúbelka si pomyslel: ,Len sa smej — veď sa ty dosmeješ; najtiaž ti prísť k brázde — veď sa ty dosmeješ. Píšťalka raz popľuje dlane, a začne sa kosou oháňať: rosná tráva len sa mu tak pod kosou šústala. Pochlapil sa i Trúbelka, rozoženie sa, ale jeho kosa nechytá — len zrafne kde-tu dáky kvietok, šmýka sa po tráve ako po mydle.

„Bisťudade — čože je toto? Túto kosu akosi čert preletel: nechytá nič, len kde-tu dáky kvietok. No, ale ten kosí — musím i ja.“

I oháňa sa, chudák, až sa mu z čela pot cícerkom leje. No nesťažuje si, len tu i tu pozrie na Píšťalku, či je ešte ďaleko od brázdy. Trúbelka chytí oslu, a začne kosu ostriť a myslí si: ,Hej — počkaj, Mišo, zbojník jeden! Či to takto pokúvajú kosy? Aká je tupá — no! No, veď ani tebe tak vždy nepôjde,‘ pozrel na Píšťalku, ,oj, nepôjde. Len potichu pískaj, píšťalôčka moja, lebo… lebo… nech ma hus pečená kopne… nebude… na moj hriešnu…“

Druzg?

Píšťalkovi zostal v ruke iba kus kosiska. Kosa — ležala kdesi v tráve. Píšťalka sa poškrabal za uchom a pozrel, čo ten na tých druhých úvratiach robí. Trúbelka utieral si upotenú tvár rukávom a smial sa, až mu slzy tiekli.

„Aha — hejk, hore! Kosisko ti je už tam!“

Píšťalkovi akoby to nešlo do hlavy, obzeral kus kosiska, čo mu ostal v ruke. Zohol sa a pohľadal skalu čo mu kosisko zlomila. No miesto skaly nahmatal tam čosi iného. Píšťalka vyťahuje to, ale nechce sa mu dať. Vezme nožík, odhrabe zem, i vytiahne pekne ostrúhaný bukový kolík.

„Aha — tu kolíky rastú — hm, hm,“ i poškrabal sa za uchom. Odlomkom kosiska, na ktorom bola kosa, šúchal po tráve. Asi na dva kroky narazila kosa zas na čosi pevného a zacvendžala. Píšťalka hrabal prstami i nožíkom, a vytiahol druhý kolík. Šúchal kosou ďalej a po celej brázde, medzi svojou a Trúbelkovou zemou, našiel rad kolíkov. No nepovyťahoval ich. Vzal len tie dva prvé a zlomenú kosu, a šiel k Trúbelkovi na úvrate. Neprihovoril sa mu rovno, ale akoby sám sebe povedal:

„V mojej brázde bukové kolíky rastú, hm, hm. To sa ešte nikde na svete nestalo.“

Trúbelka sa nemohol zdržať smiechu, rozchechtal sa. Píšťalkovi sa tiež kútiky uťahovali. Opýtal sa Trúbelku:

„A kedy sa to tie kolíky nasádzali do tej brázdy?“

Vidno, že mu nechcel ani tykať, ani dvojiť. Trúbelka mu hneď odpovedal:

„Keby sa tu bolo od jari sedelo, bolo by sa vedelo; ale keď sa sem šlo len dnes, nuž ani sa to nevie.“

„Ale sa sem šlo v noci,“ pokračoval Píšťalka, „ostrúhali sa kolíky, a takto…“ Píšťalka ukázal päsťou, ako ich vbíjali, „hej, veru, zasadili sa sem do brázdy. Akiste sa myslelo, že narastú z nich buky. A ono buky sa tak nesadia, len vŕby. Kto chce buka mať, musí zasadiť stromček, a nie kolík.“

Trúbelka sa mu zasmial:

„V čej zemi boli, ten si ich aj nasadil. V mojej neboli — ja neviem.“

„Ale ja viem, žes’ ich ty nasadil: chcel si mať z nich buky. No buky sa tak nesadia — to každý papľuh vie. Ó rozum — rozum!“

„A čože rozum? Ja nemám rozumu? Či čo? Ja som ti ich sadil?“

„Ty — ty! Ty si i bryndzu sial i soľ, a vzišla ti žíhľava. Ty si to taký mudrc. Poznať — i kosa ti tak kosí.“

„Mne? Mne dobre kosí. Čo by jej chybelo?“

„Pozri nazad seba, ako kosí. Veď len kte-tu strhne chlp. Moja kosa — to už hej, je ostrá ani žihadlo.“

„No, len si zajmi radok, keď ti je ako žihadlo,“ posmieval sa Trúbelka.

No Píšťalka hodil kosu do trávy, v ruke mu zostal len kus kosiska, ktorý veľmi pilne obzeral. Trúbelka v nedorozumení hľadel naňho. Konečne vyhŕklo z Píšťalku.

„To je nie moja kosa, ani kosisko. To je tvoja.“

Trúbelka vytreštil naň oči.

„A odkedyže by to bola moja?“

„Odkedy? Ja neviem. Ja som len teraz obzrel toto kosisko — a to je nie moje.“

„Máš na ňom znak?“

„Na mojom je moje meno vyrezané, litera P.“

„Veď i na mojom je P,“ ozval sa Trúbelka, obzerajúc svoju kosu, čo v ruke držal.

„Dobrým dobre, keď je i na tvojom; ale ja, keď mi povedali, že si si dal na kosisko moje meno vyrezať, išiel som k mlynárovi, aby mi na konci kosiska vyrezal ešte jednu hviezdičku, aby sa nám — reku — dakedy nepomiešali, keď sú rovné. No a na tomto zlomenom hviezdičky nemáš. Nože pozri, či na tvojom jej niet?“

Trúbelka pozrel na koniec svojho kosiska, a videl tam hviezdičku. Akoby mu bol nohy podťal — nemohol sa pohnúť.

„A — a — ako to — toto — ako prišlo ku mne? No?“

„Hm — ktožeho tam, synku, vie! To bude porobenina. Just ako tie kolíky do tej brázdy — just tak prišlo k tebe.“

„Ale moju kosu ešte ráno Mišo koval. Zaránky bola ešte u mňa — nuž ako prišla k tebe?“

„Tých kolíkov tiež včera popoludní ešte nebolo tu. Ako tie ta cez noc prišli? Tie tiež nemajú nôh — samy neprišli; ani rúk, samy sa nepovbíjali.“

Trúbelka sa zapálil ako rak. Nechcelo sa mu povedať pravdu a dať sa pred susedom zahanbiť.

„Nie — ja ani o kolíkoch neviem ničoho, ani o kosách — daj mi pokoj!“

„A včera kto to kresal kolíky pod cieňou a sem niesol a povbíjal do brázdy — no kto? Há?“

Trúbelku akoby bol obuškom udrel po hlave. V očiach mu stemnelo, v ušiach zahučalo.

„A kto ti to povedal?“

„Videl som ťa, na vlastné oči som ťa videl, keď si kolíky kresal. Hneď som si myslel: tento človek na zlom si láme hlavu. A tak aj bolo. Šiel som zápäť za tebou a z Boroviny som pozeral, ako sadíš mi do brázdy kolíky. Na šťastie som svojej kosy nemal — na tvojej sa sprášilo.“

„A moja kosa ako prišla k tebe?“

„Sama len nie — ja neviem.“

„Mišo — Mišo? Ten ju preniesol — há?“

„Ten je na to súci! Uhádol si!“

„A ktože?“

„Neviem, neviem.“

A Píšťalka sa mu do očú zasmial.

Trúbelka bol zahanbený, ponížený. Jeho najväčší nepriateľ sa mu do očú vysmieva. Ach, ako sa to premenilo. Ráno si myslel, že sa Píšťalka bude hnevať, a on smiať: a ono stalo sa práve naopak. Keby to aspoň v dedine nik nezvedel; každý sa bude z neho smiať, a tak bude mať i škodu i posmech. A ako pôjde k žene a paholkovi na lúky! Oni ho majú za obhodilého a opatrného gazdu, a on príde ta so zlomenou kosou, a prieloh bude predsa len nepokosený. Hej — keby sa to dalo pred ženou a paholkom dáko zatajiť! Ako chce: radšej sa uponížiť pred nepriateľom ako pred ženou a paholkom. Pristúpil k Píšťalkovi.

„Ty — vieš ty, čo: nezjavme nikomu, čo sa tu s našimi kosami stalo. Nech to ostane medzi nami. Ja budem mlčať ako hrob.“

„Ty? Pravdaže mlčať. Mne sa tiež tak vidí. Len nebudeš sám zo seba posmech robiť! Ale mne — vieš, bude tak milo ľuďom v nedeľu porozprávať, ako sme oba kosili a ako si ty o kosu prišiel. Viem, že sa na tom chutne zasmejú.“

„Ak to dakomu vyrozprávaš — potom … no!“ A Trúbelka pohrozil susedovi päsťou.

„No, dobre: zadržím to u seba. Ale i ty musíš mi čosi sľúbiť.“

„No?“

„Že nebudeš so mnou tak mrzko žiť. Nevaďme sa už ako Cigáni. Nenaťahujme sa: vidíš, ty vždy za kratšie ťaháš. Majme aspoň teraz trochu rozumu, keď sme ho prv nemali.“

„Pravda je — svätá pravda. Len to zadrž u seba. Pre mňa môžeš i na hlave tancovať, ja ti dám svätý pokoj.“

„No, a na priateľstvo skosíš mi ešte tento môj prieloh. Vieš, tie kolíky — tie kolíky. Ja sa ich bojím. Ešte by na nich, bojsa, i svoju kosu zlámal. A tebe to pôjde ľahko: ty si ich posádzal, nuž vieš, kde ktorý trčí.“

„Ale kosu — kosu! Táto tvoja je ako motyka. Sotva bola tohto roku kovaná. Neutnem ňou nič — iba ak do dediny zídem po druhú.“

„Rozum — rozum! Len rozum!“ poklepal si Píšťalka na hlavu. „Tuto — rozumom pohnúť! Pribi svoju kosu na moje kosisko — i bude.“

„Bodajže ho i s rozumom!“ udrel sa Trúbelka v čelo.

Píšťalka, pohvizdujúc si, pobral sa domov, smutný Trúbelka zostal na prielohoch. Kedysi o polvečier sa vrátil domov, no o kolíkoch nepovedal nikomu ani slova.