Glosy

^[67]Od šťastia k nešťastiu je len krok, ale od nešťastia k šťastiu je dlhá, dlhá cesta!

A nielen so šťastím je to tak, ale aj s inými vecami. Predtým bol len krok sem i ta k pekárovi, teraz to trvá tri hodiny. Ešte sa len brieždi, už počuť vravu na ulici, krik, smiech, zvadu; v dlhom rade stoja pred zatvoreným obchodom ženy a deti, a zasa len ženy a deti. Pred nimi, ako nejaký veliteľ, policajt. Šesť hodín ráno a ináč tichá ulica je taká hlučná, ani by ju človek nepoznal. O tri domy ďalej, to isté: tam je zas mliekáreň. Pred pekárom nadávajú na celý svet a pred mliekárkou tiež. Ľudia zívajú, nudia sa; myslia na domácu robotu, na deti, čo sú doma samy, ale ak odídu, ich miesto zaujme niekto iný, a nedostanú ani mlieka, ani chleba. Tak to trvá do deviatej. Vtedy sa masy pohnú, policajt vykrikuje, ľudia sa tlačia, konečne otvorili obchod!

Po dvoch a dvoch ich púšťajú dnu, teraz sa už každý len o to stará, aby bolo dosť chleba. Ide to rýchlo, každý poslúcha, len aby bolo toho chleba!

Tu naraz plesknú dvere na pekárni: Nincs több kenyér!^[68] a policajt začne ľudí odháňať. Zasa sa strhne krik, nadávanie, vyhrážky, výčitky…

Ba ozaj, čo povie matka deťom, keď sa vráti bez chleba?!

Ako chytro sa začala táto vojna, a ako pomaly sa bude dakedy začínať mier…

Teraz okrem potravinových článkov nič tak veľmi nehľadajú ako staré handry a mladé dievčatá.

Staré handry z vlny sú pravý poklad, tak ich kupujú; mladé dievčatá sú vždy poklad, ale teraz ešte viac ako predtým: v každej banke, v každom obchode, každej kancelárii, v každom kontoári^[69] samé dievčatá. Ružová, pekná mládež zvíťazila všade!

A tu si vzdychnem. Viem, že to musí teraz byť, ale bojím sa, ako to bude po vojne. Lebo veľké pravdy sú vždy banálne, ženská patrí do rodiny, a všetko iné je len náhrada. Žena má len jedno pole, kde ju chlap nemôže prevýšiť, a to je domácnosť, rodina, detská izba…

Povedzme si to úprimne, veď sa to mužskí nemusia dozvedieť; všade sme nahraditeľné, len tam nie!

A táto vojna zobrala mužskú mládež, a bojím sa, iným spôsobom zoberie i ženskú! Viem, že sa všetky dievčatá nemôžu vydať, ale obávam sa, že tie, čo sa vydajú z kancelárie, z kontoáru, z obchodov atď., nebudú mať z vydaja radosť…

Každé dievča nech sa naučí niečo, čím by sa v núdzi vedelo udržať, ale nech je to pre ne ozaj len ein Notausgang,^[70] a nie hlavné vráta v živote!

Nuž ako sa vyrieši i táto otázka po vojne — ktovie?

Časy sa menia — vo Viedni dámy vyťahujú starodávne praslice — a obecenstvo darúva staré kúsky hodvábu — z toho sa vraj utkajú výborné ľahké mäkké obleky pre ranených vojakov; a vo viedenskom Hofburgu dámy najlepšej spoločnosti šijú šaty pre vojenské siroty.

Nikdy sa toľko Dirndlkostümov nepredalo ako teraz; prirodzená vec: v okolí Viedne manikurovanými prstami sadia hrach a fazuľku panie a slečny, paket leží zaprášený niekde v kúte…

Aj mládež aj stárež obetuje v tejto vojne svoje milé každodenné zvyky: dnes-zajtra bude po káve — a čo si počnú potom staré dámy?! Veď tá popoludňajšia kávička bola pravá potecha pre ich šedinky! A tie milé diškurzy pri tom — o susedoch, o drahote, o — slúžkach (pardon, že som prezradila toto tajomstvo!), čo len bude z nich bez kávičky?!

O pár dní budú dva roky, čo sa začala vojna, akej svet nevidel, ani viac neuvidí; my, čo nás osud vybral na to, že ju vidieť a skusovať musíme, máme často obavu, či budeme mať dosť sily, odhodlanosti, rozumu a oduševnenosti ju prežiť, pretrpieť a splniť úlohy, ktoré nám osud nameral nielen teraz vo vojne, ale nám ešte nameria i v budúcom pokoji…