Glosy

^[122]Robotníci celého sveta až do vojny na 1. mája nepracovali. Stroje stáli, robotné ruky nepracovali a proletariát celého sveta pochodoval pod červenými zástavami do mladej krásy májovej prírody.

Robotníci mali svoj sviatok, ktorý nebol zapísaný červenými literami v kalendári, ale zato v srdciach zopár miliónov ľudí.

Prišla vojna — zmizol i 1. máj; neoslavoval ho nikto; všade po všetkých továrňach sa nepretržite robilo ďalej.

Od troch rokov prvý raz ho svätili znovu; ešte zúri vojna — a už si robotníci všetkých krajín podávajú ruky: symbol, že len v práci zvíťazí človečenstvo.

I ruskí robotníci ho svätili spolu s našimi, bez ohľadu na svoj kalendár, a toto je azda prvý príklad v svetovej histórii.

Môže mať niekto hocijaké iné náhľady — isté je, že 1. máj musí proletariátu dopriať každý poriadny človek. Tým viac, keď vieme, že práve táto vrstva trpí vo vojne najviac.

Darmo potláčajú štrajk muníciových robotníkov v Berlíne, darmo Hindenburg píše robotníkom, rozdelenie potravinových článkov predsa len tam vzbúrilo robotníkov, a nie je malý kumšt utíšiť ich, a vždy znovu a znovu hrozí strach zo všeobecného zastavenia roboty i vonku i — u nás.

A čo vidia tí robotníci, keď ticho a dôstojne kráčajú cez hlavné ulice svetového mesta? Úžasný luxus.

Taký, akého predtým nebolo, lebo také veci sa donášali z Paríža, z Londýna — teraz ich produkuje už i Viedeň. Netreba sa báť, že by noví milionári — teraz už stála figúra — nevedeli, kde a ako stroviť novozarobené milióny: v najelegantnejších obchodoch na ženskú bielizeň je vo výklade vystavený sen umelca — pardon, ženská košieľka, čipka a čipka, kde-tu akoby zabudnutá snivá stužka — lebo celé neváži desať deka a jedna stojí — stošesťdesiat korún. Kto by s tým nebol spokojný, nájde ešte i drahšie… Musia sa tým robotníkom tváre zmraštiť, keď to vidia… A sú i také sny umelca po tristo korún kus. Nech žije jednoduchosť!…

Vreckové ručníky po deväťdesiatpäť korún. Len veľmi jemné dámy plačú do takých — keď si obliekajú spodné sukne po stopäťdesiat korún, ľahučkú blúzu za dvestopäťdesiat a malý klobúčik s Paradiesreiherom^[123] za šesťsto korún. Ale že táto jemná dáma i v lete potrebuje pre svoje útle telo kožušiny, tak si kúpi striebornú líšku za malicherných štrnásťtisíc korún. Ale sú — ó, aká slasť! — i lacnejšie…

Zástupy robotníkov ešte vždy kráčajú cez rínok a dívajú sa na toto všetko…

Ale nielen ženy sa takto šatia. Obchod vo Viedni na Grabene predáva dáždniky a paličky. Kus po stopäťdesiat — dvesto korún. Takzvané Malaka paličky^[124] už stoja päťsto korún a sú z Indie.

Remeňa nemáme — totiž my, duševní proletári. Zato ho majú tí, čo kupujú remenné kabáty po päťsto korún. Lepší ulsterkabát^[125] stojí štyristo korún. Zato sú pravé anglické rukavičky za dvadsať korún, ani nie drahé… Ľudia, ktorí kúpia obrus za štyritisíc korún — je z Florencie a samý filet — istotne strašne gazdujú na iných veciach, napríklad na plate svojich sluhov a podriadených vôbec — lebo niekde človek musí gazdovať!

A robotníci idú ďalej — myslia hádam i na to, že z tých detí, čo sa narodili vo Viedni, umrelo do roka sedemstodeväťdesiatdva takých, čo dojčila mať a päťsto takých, ktoré chovali kravským mliekom. Ich ženy musia robiť v továrňach — tie nemajú čas pre deti… Ale to ešte nie sú ich najhoršie myšlienky. Sú ešte i tmavšie: keď si pomyslia na to, aké strašné množstvo dievčat trpí pohlavnými chorobami, počnúc od štrnásteho roku… A každý z týchto mužov má sestru, dcéru, ženu — milú… A vlastne skoro všetkým hrozí nebezpečenstvo zvedenia a všetky ďalšie následky z toho.

Nie, neboli veselé myšlienky, ktoré mali počas toho maršu von do Prátru.^[126] A jedine to ich hádam potešilo, že sa už i robotníkom brieždi — že i pre nich príde a musí prísť ľudskejšia doba ako tá, v ktorej dosiaľ žili, a každý poriadny človek im to z celého srdca želá!