ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[85]Septembrové slniečko svieti na priezračnozelené vlny starého Dunaja. Na nábreží dlhý, žltý dom, s vojenskou pedantnosťou ho stavali pred dvesto rokmi — a tak stojí i dnes Wasserkaserne.^[86]

Veľká brána je zatvorená. Pred bránou stoja ženy. Veľa, veľa žien a čudný dojem robia v blízkosti vysokomyseľných panských domov popri Dunaji stojacich. Nepatria k tomu svetu, ktorý sa tu o dvanástej prechádzava a slní v poslednej teplej žiare slniečka, strojaceho sa už na dlhú zimnú cestu.

Staré ženy, mladé ženy tam stoja pred bránou, a každá s ťažkou ťarchou nielen na chrbte, v batohu, ale ešte s omnoho väčšou — v srdci.

Znútra sa ozýva Gott erhalte a za tým hneď Isten áldd meg a magyart;^[87] slávnostná tichosť okolo; vonku ženy, vo dvore vojaci, a nad nimi sa vlnia zvuky hudby ponad Dunaj.

Krátke, ostré komando, brána sa roztvorí — marškompánia^[88] kráča z brány. Hudba začne: maďarský marš, ale zo slovenských pesničiek. Počuť kroky mašírujúcich vojakov, každý má čierno-žltú alebo červeno-bielo-zelenú zástavku. Pri rytmickom kroku a rytmickej hudbe lietajú v čerstvom vzduchu zástavky.

Mladí, silní chlapci; belasé oči, blond vlasy, povetrím a slnkom bronzované tváre, na každej čiapke kvety; baganče žlté, silné, obleky nové a okolo pása kapsy na patróny, na chrbte ruksak, motyku a lopatku nesú so sebou.

Oči im šibú po ženách: „Tam sú mamenka!“ „A tam Mara!“

Oči sa im dychtivo hľadajú a pozdravujú; ktovie, či nie posledný raz?

Dotiaľ tiché ženy sa pohli — ako keď sa more začne vlniť. — Bože, syn môj! — stone jedna popri mne, a zo starých očí, ktoré videli toľko zlého a tak málo dobrého vo svete, lejú sa materinské slzy, bez ohľadu na to, že sa toľkí ľudia dívajú. Plače, ako keď človeku srdce krájajú. Tam pri nej stojí mladá žena vo farbistom trnavskom kroji. Hodvábny ručník sa jej jagá na hlave, červené ruže pyšne kvitnú na tmavom lesku, ale tvár má bledú a ústa také utrápené. Darmo vraví kroj o dobrobyte — čo po ňom, keď mladý muž musí na vojnu?

Toľko je tých žien, a všetko naše ženy.

Slovenský ľud tu odprevádza svojich synov. Nielen kroje, ale i reč svedčí o tom.

Dve malé dievčatká vykrikujú: — Tatenko!

Detské hlásky pohltí hudba; ale on, komu pozdrav patril, predsa ho počul. Obráti tvár k deťom, a chlapova ťažká, vyrobená ruka im kývne, akoby ich požehnával…

A okolo plač — tichý, tlmený plač…

Darmo hrá hudba, darmo svieti slniečko — keď odchádza marškompánia, cíti každý okolo, že stúpajú po srdciach žien, čo okolo stoja…

Tam mašíruje i môj včerajší známy. Keď som prešla cez farský dvor, stál tam s mladuchou a svedkami — mali ísť na sobáš — povedal mi kostolník. Pekný pár ľudí. Ona tak široko vyobliekaná, že sa človeku až hlava krútila, keď sa vlnili okolo nej pekne rancované sukne, a oči veľké, naivné, čierne — a pritom pyšné. Momentálne zabudla na vojnu, myslela len na sobáš; ale on mal vážnu tvár a belasé oči neboli na mladého zaťa dosť veselé. Už mašíroval v marškompánii…

Aj včera v cukrárni som videla lúčenie: Mladý jednoročný dobrovoľník s mäkkou detskou tvárou sa lúčil s predavačkou… Obidvaja deti, i on, i ona.

A predsa im bolo ľúto jednému za druhým… Podali si ruky pomedzi sklené misy. Cukríky a torty sa ľahostajne a bez porozumenia dívali na nich. — Zbohom, dobre sa majte! — vravel jej on. A ona, skoro kričiac, mu kázala: — A vráťte sa, Lacko! — A ani mak ich nemýlilo, že sklep bol plný ľudí…

Už mašírujú ďaleko, už prešli i Zelený rínok. Ženy a deti všade za nimi, popri nich a len niektoré ženy ešte ako omráčené stoja pred bránou. Nemôžu sa prebrať z toho ťažkého sna, že už ozaj odišli!

Ako ťažko sa im bude vrátiť do každodenného života s takou starosťou v srdci!

A pomaly, pomaly sa berú smerom ku stanici. Počuť mená: Lamač, Rošindol,^[89] Trnava, Dúbravka, Sv. Ján a Pezinok, — samá Slovač, samá slovenská krv.

Koľko, koľko takých našich marškompánií sme už vystrojili a koľké ešte vyprevadíme?!