ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[110]Neviem, ako sa volal negalantný človek, ktorý prvý povedal slová: — Logik gibts für keine Frau!^[111]

Tento citát sa stal klasickým, a človek musí uznať, že mal pravdu. Žiaľbohu! Lebo ako si ináč vysvetliť všeličo, čo ženy i teraz robia a nosia?

Zamyslene sa o dvanástej na obed dívam v Kärtnerstrasse na dámy.

Muži dudrali, že dámy majú široké sukne, teraz, za vojny, keď ani látky, ani robotníkov, ani vlny, ani oviec niet, čo spravili ženy? Logika by im kázala sukne zúžiť… Hja, ale „Logik gibts für keine Frau…“ S veľkolepým gestom si rozkázali ušiť zvonové kabáty, Glockenmäntel, a ktorá žena nemá teraz podobu zvona, ktorý na tenučičkých paličkách mašíruje, nie je ani moderná, ani šik — prekliate slovo — je provincierka, tento úžas všetkých žien.

Len skadiaľ nabrali toľko kožušín?! Niet toho chlpatého zvieraťa, na ktoré by dnešné Evy už neboli poľovali; počnúc od potkana až po slona všetkému už posťahovali kožu; no a tú siedmu z pána manžela, ktorý to platiť musí…

A aby už celkom také boli, ako kedysi stará mať nás všetkých, biblická Eva, svedomite sa postarajú o to, aby ich tá kožušina všade nekryla: okolo uší sú zamotané, a tam, kde má každý človek hrdlo a bronchy, moderná žena si tam nechá holú — holučičkú kožku — asi na pätnásť centimetrov. Príroda je dobrá a milostivá, že ich netresce poriadnym bronchiálnym katarom — hoci by si to zaslúžili.

A každá nosí ruky v dyni vopchaté.

Áno, dobre ste čítali: v dyni, lebo mufy smú mať toho roku len tú farmu; každý iný vonia vlaňajším naftalínom, no a to Viedenčanky neobľubujú.

A na hlave člnok; veru člnok, asi taký, aký si spravil nebohý Robinson;^[112] ešte len i kormidlá sú markírované.

Takto vyštafírované sa cítia šťastné a spokojné a chodia z obchodu do obchodu kupovať na Vianoce…

Neviem, aká bude budúca generácia — ale skromná nebude.

Špekulanti sa hodili na fabrikáciu takých detských hračiek, že človek, keď počuje ceny, mimovoľne povie: — Au! — ako keby sa pichol ihlou.

Detská kuchyňa pre malé dievčatá tristopäťdesiat korún, a niže tridsať korún človek vlastne nevidí nič. No a tie šatôčky!… že už i malé dievčatá nosia ráfy v sukničkách, je prirodzená vec — aká matka, taká Katka — a chlapci sú už ako desaťroční hotoví merníci,^[113] také komplikované hračky dostávajú.

Ale zato človek musí do šiestich obchodov ísť, kým na chlebovú kartu dostane smidku chleba, v hostinci vôbec nedostať chlieb, a keď sa nedávno na ulici roztrhol panej balík s fazuľkou, zbehli sa ľudia okolo a každý bral, koľko mohol…

Šunka je pepitová, ružová a tmavá, lebo im vraj chýba niečo na pacovanie a v obchodoch i na uliciach tak gazdujú so svetlom, že o siedmej sa chodci potkýnajú jeden o druhého…

Deti v decembrovej zime nosia krátke pančušky, a panie čižmy — a pančuchy ako hodvábna pavučinka… Nuž kde je tu logika?!

Len v jednom sú logické: že túžia, prosia, žiadajú a modlia sa o mier!