ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[114]Tak ako má svet nových boháčov, má i nových proletárov.

A to hneď na milióny.

Celé úradníctvo patrí ta, všetci ľudia, ktorí majú stále príjmy, počnúc od najvyšších sudcov až po skromného federfuxa.^[115]

Bismarck kedysi povedal: „Jeder Journalist ist ein Hungerleider“ (každý novinár je bedár).

Mal pravdu, a to povedal na obrovské Nemecko!

Dnes by to mohol povedať na milióny vzdelaných ľudí, ktorí sú za vojny len — proletármi.

Desaťročné deti robotníka zarobia dnes po továrňach denne po štrnásť — pätnásť korún i viac. Je ich štvoro, pätoro, každé zarobí, k tomu vojenská podpora — všetci spolu vydržia i v dnešnej dražobe. Mať ide na tovarich^[116] — práčka — dostane celé zaopatrenie a tiež pätnásť korún, ba i viac. Tí ľudia môžu — chvalabohu — existovať.

Pani, ku ktorej tá istá žena ide prať, je oveľa väčšmi na poľutovanie ako tá jej práčka.

Je — povedzme — ženou vyššieho sudcu. Majú troje detí — rozumie sa, ani jedno nezarába, ani pani nemôže ísť prať — veď by ani nevedela, ani sily na to nemá, ani to nie je jej stavu primerané.

Slúžku už dávno nemá, od svitu do mrku robí, behá, zháňa, hľadá pramene na živnostné články, lebo to, čo dostane na kartičky, zaopatriť a zaplatiť ťažko — zjesť sa ľahko zje.

Koľko, koľko takýchto vzdelaných žien je teraz!

Tieto ženy by vraj zaslúžili záslužný kríž za chrabrosť, lebo bojujú denne s ukrutným nepriateľom: s chudobou a nedostatkom.

Istá vec, že i muži sú na poľutovanie. Jednako viac trpí žena ako muž. Tak ako u bohatých má žena viac pôžitku z majetku než muž, tak u chudobných zasa viac trpí chudobou.

S hrôzou myslí na prázdnu komoru, a zaplakala by, keď si pomyslí na bielizeň a šatstvo. Pomaly začne otupovať.

Dávno jej je už ľahostajné, že jej veci boli moderné už pred štyrmi rokmi a že v starých bálových črievičkách chodí okolo domu — len aby si topánky ušetrila, lebo na nové domáce už nestačí. Ale keď si pomyslí na mužov ošúchaný kabát, takého vysokého úradníka, a na bosé nohy chlapcov, nuž v noci nemôže spať od starostí…

A ráno sa boj začne znova. Ak chce mať i len kvapku mlieka, už o piatej musí stáť pred mliekárňou. Pred ňou, za ňou stoja mladé slúžky, ktorým je to čakanie len zábavou — veď robia zhony, smejú sa a rozprávajú o ľúbostných veciach. Kde-tu tak ako ona stojí — nová proletárka — so šálom na hlave a s trpkosťou v srdci, že ona, pani veľkomožná, patriaca do prvej spoločnosti, čaká na mlieko ako tie samopašné slúžky…

A to isté sa opakuje na rínku, a to isté pri mestských zemiakoch — jedným slovom všade, kde sa dostávajú potravinové články…

A popoludní sedí a pára staré pančuchy, aby deťom mala čím poštopkať…

Kde sú časy, keď sa zaujímala, čo sa učia chlapci a ako napreduje dievča v škole? Pre také veci ani času, ani zmyslu nemá. Už v noci rozmýšľa o tom: čo z čoho uvariť, čo čím zaplátať.

Nuž či nie je život novej proletárky na zaplakanie?!

A koľko takých je teraz!