ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[98]S touto vojnou sme pochodili tak, ako rozpráva starodávna anekdota o manželstve.

Nový pár cestuje a na stanici, keď mladá pani pije a odloží pohár, mladý manžel ho schytí a priloží ho k ústam tam, kde pila ona. O tri roky cestujú zasa, ona pije, on tiež; ale on už vyleje vodu, z ktorej pila ona, a naleje si čerstvej…

A o desať rokov? Ona pije a on si pýta čistý pohár. Napokon veľmi frivolná a veľmi smutná vec. A veľmi sa ponáša na to, čo sme zažili s vojnou.

Kde sú augustové dni roku 1914, keď ľudia kričali Éljen a háború!^[99] a masy sa oduševňovali za vojnu! Ako sa od tých čias zmenil svet!

Teraz už nie sme ani v druhom štádiu, ako bol ten manželský pár, ale v treťom: už len za čistým pohárom túžime.

Lenže, lenže ešte sa ho načakáme! a strašne vážne sú slová v zurišských novinách: „Dni, ktoré teraz prežívame, sú pre celý svet osudné. Je nádej na mier! Rozum ho vyžaduje a národy ho chcú. Ale ak teraz nepríde, tak bude budúci rok ešte krvavejší a hroznejší, ako boli roky dosiaľ, a vojna bude trvať ešte roky. Dnes by bol možný mier za cenu poctivého dorozumenia. Ak ho odvrhnú, bude vojna až do zničenia. Rozhodnutie, ktoré teraz padne, stane sa osudom Európy. Ide tu aj o neutrálne štáty, lebo ak vojna potrvá ešte roky, tak tiež budú vtrhnuté do nej.“

Keď človek počuje tieto slová, hlava sa mu krúti. Ešte roky to má trvať? Je to možné?! Môžeme to vôbec vydržať?!

Blížime sa k Vianociam, najkrajším sviatkom celého človečenstva. A predsa sa netešíme na ne, nemôžeme sa tešiť, keď si pomyslíme na more sĺz, v ktorom sa topí svet.

Tmavé chladné izby, tmavé chladné srdcia vidíme okolo seba. Už štvrtý raz na Štedrý večer bude miesto otca, syna, brata, manžela, snúbenca, milého prázdne.

Deti, ktoré sa vtedy, na začiatku vojny, narodili, už veselo štebocú — a koľké medzi nimi otca nepoznajú — stromček bez sviečok, stôl bez vianočných jedál, srdcia bez radosti, len zunovanosť, úžasnú zunovanosť vidíme na tvárach všetkých ľudí.

Darmo tečú potoky zlata po svete, z nich sa človek nenapije čistej radosti, a v tom zlate sa utopilo veľa poriadnych duší!

Ľudia, ktorým by predtým nebolo ani len na um prišlo klamstvo a závisť, premenili sa. Dobrí ľudia sa stali zlými a zlí priam ukrutnými.

A čo povedať o tých, čo sú vonku, alebo v zajatí? Či ich človek nemusí z hĺbky srdca ľutovať? A čo o tých, ktorých máme každodenne pred očami — silní mladí ľudia, a predsa — obetovali, čo mali najdrahšie na svete: svoju zdravú mladosť.

Ten o barlách, ten slepý, tomu zasa prázdny rukáv visí z kepeňa, a na tvárach rezignácia a ten zvláštny pohľad ľudí, čo už skúsili úžas pred najbližšou blízkosťou smrti…

Áno, zunovaní sme, celý svet zunoval túto vojnu, biedu, žiaľ, mizériu, zimu, hlad, krv, stisk, amputované údy, siroty, vdovy. Za pokojom túžime, oň sa modlíme, a veriť, úfať sa mu predsa nemôžeme. A vojna by mala ešte roky trvať?!

Nemožno, nemožno!