ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[63]Jeden z najväčších znalcov ľudí, Napoleon, vravel, že život jednotlivcov je alebo tragédia, alebo komédia… Bol oprávnený tak hovoriť, poznal ľudí, rúcal a staval kráľovstvá, bral a darúval koruny tak ako staré topánky.

Mýlil sa; lebo život obyčajne nie je ani tragédia, ani komédia, ale oboje naraz, tragikomédia, a my si len myslíme, že hráme v ňom úlohu, lenže tá úloha si zahráva s nami… A to je veľký rozdiel…

Tragický, a predsa i komický je príbeh ľudí, ktorý sa po tieto dni odohral v Aradskej^[64] stolici: sliepka sa zatárala do opustenej studne, otec sa spustil za ňou, v jedovatých výparoch zahynul; šla ho ratovať žena, za ňou dcéra — zahynuli tam všetci traja. Len sliepku ratovali susedia…

A správca čík-seredskej sporiteľne mal tiež tragikomickú úlohu: tri a pol milióna tejto sporiteľne v debnách zapakované v trme-vrme rumunského vtrhnutia bez stopy zmizlo. Chcel sa zastreliť, horko-ťažko mu vytrhli z rúk zbraň — zúfal, debien nebolo nikde. Ľudia si už povrávali, že ktovie, kde sú peniaze… A čo sa stalo? Medzi starými haraburdami našli debny v Balaton-Fürede.^[65] Nik sa nestaral o striebro a zlato. Pekne sa znášali staré rárohy s drahocennými debnami v magazíne na stanici — a poriadneho človeka by to skoro bolo stálo život.

A tá stará podivná dáma v New Yorku mohla ešte podnes žiť, keby nebola mala tú tragikomickú vlastnosť, že ako šesťdesiatpäťročná obedúvala každý večer sama vo svojom paláci, s miliónovými šperkami okolo hrdla, sama ako palec, len sluhovia sa hladnými očami dívali na to bohatstvo. Koniec bol ten, že ju zavraždili…

Koľko takých tragicko-komických príkladov by vedel každý z nás rozprávať! I ten profesor z Innsbrucku, ktorému po tieto dni ukradli psa, na všetkých výstavkách vyznamenaného — jeho stál dvetisíc korún a volal sa der Schwarze Peter.^[66] Chudák Schwarzer Peter chcel raz i sám ísť na prechádzku — zunovalo sa mu ležať na vankúši z belasého hodvábu, a nerád mal, keď mu drahocenné údy umývali trojhviezdičkovým koňakom; túžil za slobodou, chlapci ho chytili a predali za sedem korún — a kupci ho potom zabili a upiekli… Ej, drahá to bola pečienka! Celá skupina detektívov zháňala povestného psa, aj ho našli — upečeného.

A ešte tragicko-komickejší je osud mladej Viedenčanky, ktorá po sestrinej smrti viedla švagrovi domácnosť; sľúbil, že si ju vezme — prišlo všetko tak, ako v takomto prípade býva. O pár mesiacov ju chlap zunoval, začal pomer s inou. Keď to zbadala, hrozila mu, že skočí zo štvrtého poschodia. — No, skoč! — vravel ľahostajne. A ona — oh, aký blázon! — skočila. Polámaná ležala na ulici. To sa ho dotklo. Prijal ju znova. Ale ešte ležala ťažko ranená, keď jej vravel, aby mu viedla domácnosť — ale i s tou druhou spolu. A keď nechcela — vyhodil ju z postele. Zas ležala na zemi a tentoraz padla hlbšie, ako z toho štvrtého poschodia…

Zažalovala ho — a súd ho odsúdil na — osem dní… Nie je hodno zhodiť sa pre neverného muža z okna…

A vo Viedni sa odohrala po tieto dni i udalosť, ktorá sa veselo začala a menej veselo skončila. Bol známy bezmäsový deň. Tajní policajti hľadali, ňuchali, doslova ňuchali za mäsom. Potešiteľná príjemná vôňa husaciny ich pritiahla. Domáca pani bola bez seba od ľaku. — Prosím, veď je to nie na dnes, to pripravujem na zajtra! — Ach, tak je dobre! — a odišli.

Pani bola potom v najlepšej vôli a pri obede sa husacinka veselo míňala. Ale čo to? O tretej popoludní zasa zvonec, a policajti chceli vidieť husacinu…

Nepomohlo nič — musela zaplatiť trest osemsto korún. A tak isto pochodila i pani, ktorá guláš varila na druhý deň pre práčku — no guláš popoludní nemohla ukázať… Ej, namojpravdu, drahý guláš a drahá husacinka to boli!

Vrecko je síce veľmi citlivý orgán ľudského tela a nik nemá rád, keď sa ho niekto dotkne, ale srdce je ešte väčší pán. Prišla stará ženička do sklepu, radosť jej z tváre len tak žiarila, a hovorí tam mladej panej, ktorá bola práve kupovať: — Ach, pani moja dobrá, veď ma im dnes šťastie stretlo, pätnásť mesiacov som si o mojom synovi Jožkovi nič nepočula; bože, však som sa vše utrápila, uplakala, môj syn zlatý, moja opora jediná! A dnes, aha, ľaľa, dostala som od neho kartu — žije mi! A príde domov, a práve som ich prišla prosiť, nechže mi povedia, čo je toto za rang či šarža, či ako to vyznamenanie volajú, aké to on dostal? — Medzitým spoza vlniaka vytiahla v šatke zabalenú kartu, zbožne vykrútila a podala ju mladej vdove. Tá číta nahlas: — Mamka moja drahá! Pánboh im daj dobrý a šťastlivý deň alebo večer, a píšem im, že prídem domov ako invalid; vymenili ma ako invalida, nuž ma zamenia, a prídem a ich pozdravujem, aj susedov, a na Vianoce, dá boh, už budem doma. Ich verný syn Jožko. — Ženička, vylieva slzy radosti a spytuje sa panej: - Nuž, pani moja, čím je to ten môj syn? A či má aj metál?…

Nie, Napoleon nemal pravdu. A ľudia nie sú všetci tragediante, ani nie komediante, ako on vravieval po taliansky, keďže i jeho život bol len tragédia; po jeho smrti sa stal komédiou… ale o tom už nič nevedel…