ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[117]Keď človek predtým, kým sa chodievalo v auguste na zhromaždenia, prišiel do Martina, prvé, čo vzbudilo jeho pozornosť, boli pekné slovenské dievčatá. Keď sa v prvý večer pri divadelnom predstavení zdvihla opona, človek ťažko zdržal výkrik: — Ah!

V utešených krojoch veľa mladých dievčat. Hádam boli tie kroje len na nich také pekné — ale dievčatá boli krásne. Líčka ružové, postavy štíhle, biele zúbky ako perličky, človek mimovoľne vzdychol:

— Chvalabohu, krásna je tá naša mládež! — A potom na bále a pred zábavou a na vychádzke na Podstráne — všade pekné, zdravé, mladé dievčatá. V niektorý rok až ťažko bolo posúdiť, ktorá je najkrajšia.

A to bolo tak, čo raz som prišla do Martina, vždy ma prekvapila krása nášho dorastu. Zo všetkých slovenských krajov zišli sa tam naše devy, od Tatier až po Báčku, aby sme aspoň raz do roka i my mali spoločenský život.

I toto zničila vojna. Už tri roky sme sa nezišli. V lete budú tri roky, čo sme nevideli našu dievčenskú mládež, na ktorú sme a môžeme byť pyšní.

Oh, slovenské dievčatá, kedy vás zasa uvidíme?! Kedy sa potešia naše oči a srdcia nad vašou krásnou mladosťou? I my sme tam bývali za mladi, i náš životný román sa tam odohral — kedy uvidíme zasa vás? Niet odpovede na otázku, kedy to bude; ale raz to predsa len musí prísť; a vtedy s radosťou uvidíme zas, čo i teraz vieme: že je slovenská rasa pekná, nevyžitá, zdravá — či v ľude, či v inteligencii.

Na Rimanov našich čias sa vraví, že sú pekní, ale Rimanky — nie; zato Španielky sú krásne, a mužskí nie. Že je Parížanka nie pekná, len sa ňou zdá byť, to všetci vieme.

My Slováci máme veľký kapitál krásy a zdravia; teraz ide o to, udržať tento kapitál a prispieť k nemu, nestroviť ho; lebo po vojne nastane nová, tichá a dlhá vojna: ktorý národ bude mať najviac silných, zdravých detí! V ktorom národe bude treba viac kolísok ako truhiel, tomu národu patrí budúcnosť!

Až sa to zdá podivné, že osud, budúcnosť národa leží v rukách zdravých, silných, mladých dievčat, ktoré budú povolané, keď sa vydajú, darovať národu nových bojovníkov.

Lenže ktoré dievčatá budú na to povolané? Nie najbohatšie, ale najzdravšie, tie, ktoré príroda stvorila na to, aby sa stali manželkami a matkami čím viac zdravých detí!

Preč s falošnou hanblivosťou! Potrebujeme takú silnú novú generáciu ako každý národ; ba viac: lebo sme malý národ. Slaviani sú mnohodetní, a beda tomu národu, kde sa ženy boja detí. Úžasné konzekvencie toho vidíme vo Francúzsku. V Amerike sa utvorila liga, ktorá bojuje proti tomu, aby nevyšli na tie isté chodníky ako Francúzsko.

Krásne mladé dievča je niečo utešené, ale pekná mladá matka so zdravým malým deckom je ešte krajší obraz. Lebo dievča je len sľub, žena s dieťaťom je splnenie sľubu.

A každý rozumný mladý muž nech myslí pri ženbe nielen na účastiny a sporiteľné vklady svojej budúcej, ale i na to, aký kapitál telesnej sily a zdravia mu prináša do manželstva…

No a krása… Základ krásy je — zdravie.

Slovenské dievčatá, vám patrí dnes moje slovo.

Usilujte sa byť zdravé — a budete i pekné!

Viem, že každé dievča túži za krásou, veď je to jej najprirodzenejšia túžba. Len cesty ku kráse sú často nie pravé.

Nič netreba, len vrátiť sa k prírode. Nebojte sa slnca, povetria; nebojte sa fyzickej práce, pite mlieko, a nie kávu, čaj alebo víno, choďte zavčasu spať, umývajte sa denne ráno a večer, kúpte sa, dlho sa prechádzajte na čerstvom povetrí, športujte, korčuľujte sa, hrajte sa s kamarátkami s loptou — nemusí to byť tenis — nejedzte ostré jedlá, ani veľa mäsa, žite prosto, chráňte svoju fantáziu od mrzkých obrazov, cvičte si telo gymnastikou a plávaním — a budete pekné.

A toto je najmodernejšia a najistejšia cesta ku kráse.

Telo mladého dievčaťa musí pracovať — to je tajomstvo krásy, no nie v zaprášených, bezvzdušných kanceláriách, ale doma, pri rodičoch, v kuchyni a v domácnosti; tu kvitne krása.

Miloská Venuša,^[118] tento ideál všetkých čias, nikdy nemala na sebe míder. Ale zato plávala v mori, cvičila, ležala na slnci a povetrie previevalo cez jej ľahký odev. Ktoré dievča by sa opovážilo povedať, že má takú hrdú krásu, ako mala ona?!

A Venuša kapitolská?^[119] A medicejská? Čo obdivujeme na nich? Utešené, zdravé, silné a pritom krásne telo! Lenže príroda dá len základ, človek musí ten základ vyvíjať!

Preč u mladých dievčat s vysokými goliermi, preč s mídrom, dlhými a úzkymi sukňami, vysokými podpätkami!

U nás sa nekladie dosť veľká váha na telesný vývin našich dievčat. Hodiny a hodiny strávia pri ručných prácach — a tu musím vyčítať materiam, že to dovolia.

Mladé dievča nech sa naučí šiť, štopkať, čo je v domácnosti treba, ale preboha! netrápte ich nevkusnými zbytočnými ručnými prácami! Pošlite ich v zime sánkovať (ródlovať), postavte ich na ski^[120] (vrav: ši), kde sa to dá, a prídu vám nazad s červenými lícami, zdravé, veselé, s úžasným hladom — samý život, samý kvet!

A netrápte ich cvičením na klavíri. Obyčajne po viacročnom učení nevedia niečo korektne zahrať; teda len opravdivé hudobné talenty nech sa cvičia na klavíri.

A v lete ich pošlite von — neľutujte ten čas — nech idú do poľa, nech behajú, skáču, ak sa im chce; nech robia poľnú robotu, nech pracujú v záhrade — len nech nehltajú pri zlom svetle alebo potajme knihy, ktoré rozbúria ich fantáziu, alebo im dajú falošný obraz života. Nech nosia v lete ľahké šaty, a nebudú sa ponosovať na prechladnutie a nádchu. Nech žijú s prírodou a v prírode, a uvidíte osoh takej výchovy! Nebudú zvädnuté, bledé, zunované, nebudú túžiť len za zábavami. Ale zato dovoľte im i zábav, lebo mladosť nie je staroba — a čo je mladé, nech je mladé; nič nebolí vo vyššom veku tak, ako zle strávená mladosť! Aký krásny pohľad, keď tancuje pekné, zdravé dievča. Tá harmónia, tá grácia pohybov, to absolútne panovanie nad svojím telom.

Takto vychované devy sú potom obyčajne duševným a etickým ideálom: absolútna, povedomá čistota tela a ducha… A za takýmito dievčatami túži každý národ — a tým viac taký malý, slabý národ, ako sme my!

Každé slovenské dievča, ktoré sa nevydá za Slováka, ale iného, znamená pre nás ohromnú stratu; lebo to znamená, že celú rodinu, a ktovie, akú vynikajúcu rodinu sme stratili. My musíme dbať na to, aby sme mali čím viac slovenských domácností a v detských izbách čím viac veselého detského kriku. Lebo keď je tam ticho, to znamená pokoj hrobu, nenapredovanie; naše dievčatá by mali čím viac zostávať v domácnostiach, lebo potrebujeme gazdiné, domáce panie, a len potom úradníčky a učiteľky! A tu mi prichodí na um, čo Goethe vravel svojmu Eckermannovi^[121] na túto tému: Ako keby mala láska do činenia s rozumom! U mladého dievčaťa milujeme celkom iné veci. Ľúbime v nej to, čo je pekné, mladistvé, žartovné, prítulné, milujeme jej povahu, jej chyby, jej kaprice, ale neľúbime v nej len jej rozum!

Nechcem, aby si naše mladé dievčatá mysleli, že Goethe mal celkom pravdu; on i rozum ľúbil u svojej Christiany Vulpius, no a Frau von Stein bola jeho najväčšia láska. Každý mužský nie je Goethe, ale každý mužský sa rád díva na pružnú, svižkú, zdravú, peknú postavu mladej devy. Ak je k tomu čerstvá, veselá, zdravá a dobrá gazdiná, tak to ešte viac účinkuje, chvalabohu, ako najkrajšia gruntoknižná strana…

Oh, slovenské dievčatá — pripravujte sa usilovne na svoju budúcnosť: buďte zdravé a pekné! Uvážte, že chlieb zamiesiť je oveľa zdravšia a lepšia robota, ako sedieť po kanceláriách a že byť dobrou gazdinou, vedieť si veci podeliť a rozdeliť je viac hodno ako všetky kurzy sveta.

Lebo príroda sa strašne pomstieva. Ona stvorila ženu za manželku a matku, a beda keď z nepochopenia alebo iných príčin nedosiahne svoj cieľ…

Byť užitočným členom ľudskej spoločnosti je vždy možné; ale najkrajšie je predsa, a nech to zostane navždy cieľom a túžbou našich dievčat, byť manželkou a materou!