ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[76]Mesto Prešporok dostalo hostí: päťtisícosemsto biednych, usužovaných, hladných a smädných hostí: sedmohradských utečencov.

Povinnosťou mesta bolo ich prijať. Otázka len, ako ich budeme môcť udržať, keď mesto samo zápasí s hladom a núdzou.

Vyžobrala som od známej pekárky peceň chleba — v terajších časoch ohromný dar! — jeden som i ja pridala, malá Nadinka sa zriekla ovocia a ja páru rukavičiek a za to sme kúpili pre deti slivky. A šli sme.

Ubytovaní sú za mestom, neďaleko zhoreného parného mlyna, v barakoch a stajniach.

Kým človek nevidel utečencov, ešte nevie, čo je vojna.

Pri drevenom plote stál vojak s bajonetom a nikoho nepustil dnu; ale okrem mňa tam ani nikoho nebolo, len deti sa dívali cez špáry dreveného plota.

— Nikto nesmie vojsť! — a bola som odbavená.

Znútra volali deti, vystrkovali ručičky a prosili mlieko alebo ovocie.

Darmo! Vojak nás nechcel pustiť.

Našťastie sa zjavil mestský sluha, ktorý šiel prezerať deti, či neochoreli na nejakú chytľavú chorobu, a rozkázal vojakovi, aby ma prepustil. Šli sme dnu.

Tých barakov a stajní je asi pätnásť — dvadsať. Po všetkých som pochodila — a v ten deň som sa viac neusmiala.

Žiaľno, žiaľno je vidieť, keď sa osud splní…

Na slame ležali alebo sedeli ľudia bez slova a v neprirodzenej tichosti. Niektoré ženy sa modlili, niektoré sa prehŕňali vo svojich batohoch — nateraz ich celý majetok.

Len deti sa bavili vonku a ustavične prosili mlieko alebo chlieb; i bolo vidieť, že sa im zíde nejaká potrava.

Ešte najlepšie obišli železničiari; mali času aspoň niečo náradia zobrať so sebou. Vo dvore pod slobodným nebom stálo všetko, čo tvorí domácnosť: kasne staré i nové, ba i pozlátené zrkadlo som videla, pri ňom hydánok s kurencami, na ňom batoh s pásikavými perinami, i tmavosivé kačice v kasniach, vo fiokoch pozatvárané, stoličky a plyšové fotele pri svinskom válovci. Na čiernej, remennej kanape sedelo pekné, mladé dievča, dcéra šéfa stanice. Už tretí deň spáva pod holým nebom, bojí sa, aby jej z náradia nič neskapalo…

Oprala si biele rukavičky a má ich na rukách, a ani len zrak nezdvihne, keď sa s niekým zhovára…

O otcovi a matke nevie, kde sa podeli v tej trme-vrme; teraz je celkom opustená, bez grajciara.

Môj vodič mi ukazuje ženu, okolo nej štrnásť detí. Nepatria ani jej; teraz vlastne nepatria nikomu, lebo nevedia, kde sa im podeli rodičia.

Tam zasa sedí mladá žena; po ceste vytratila z vankúša malé dieťa. Je ako bez rozumu, celú noc nespí a budí ostatné ženy, či nemajú jej malô.

Najhoršie sa majú sedliaci. Oni si nič neratovali, len čo na sebe majú, nejaké prikrývadlo a mech, do ktorého v náhlivosti napchali, čo im do ruky padlo.

Predo mnou stojí chlap ako hora. Veľký, silný chlap. — Odkiaľ ste, strýčko? — spytujem sa ho. Na rukách drží chlapčiatko len v košieľke, s krásnymi belasými očami.

— Z Gyimešu! — vraví. — To je hraničná dedina medzi nami a Rumunskom. — A rozpráva mi, že v tú osudnú nedeľu im z kancľa zakázali pod pokutou šesťsto korún pomýšľať na útek, a v noci o druhej už musela ujsť celá dedina! Pri ňom stojí asi štvorročné dievčatko v bielej upískanej sukničke. — I to je vaše? — spytujem sa. — I to, prosím, a ešte tamten chlapček. — A žena vám je kde? — Keby som to vedel! — vzdychne, a utiera chlapčekovi noštek, — tá sa nám niekde po ceste stratila…

Idem ďalej.

Zastaví ma stará pani. Že jej syn bol nadporučíkom v Prešporku a komandantom v nemocnici. Že bez stopy zmizol. Či neviem niečo o ňom? Zalamuje rukami, chudera, slzy jej padajú na čierne čipky šiat, na ktorých badať štrapáciu cesty. A rozpráva mi, že v ich vlaku sa zblazneli dve ženy, jedno jedenásťročné dievčatko zomrelo a jednu matku zastihla jej ťažká hodinka na ceste.

Ó, ľudská bieda, koľko hlasov a tónov máš!

Gazdovia — prirodzená vec — banujú za svojím statkom. Tak vraveli ľudia o svojom stáde, že to bolo ťažko počúvať. Ozaj len holý život a deti ratovali. A každý, každá sa spytovali len to: kedy, kedy sa budú môcť navrátiť? Ťažká odpoveď…

Tešila som ich, ako som mohla. A deti šli za nami a popri nás, a všetky tie belasé a sivé, tmavé a čierne oči prosili, prosili niečo zjesť…

Rozdala som všetko, čo som mala pri sebe, a Nadinka len-len že si topánočky nerozdarovala, keď videla toľko bosých detičiek okolo seba…

A musím povedať, dôstojne znášajú tí ľudia svoj ťažký osud. Nikde kliatby alebo hrozby — len žiaľ a rezignácia.

Tak ma upomínali na náš ľud, najmä na Oravcov: biele košele, široký opasok, na nohách remienkami popriväzované krpce; a takisto boli oblečené i deti. Len ženy sú celkom, celkom inakšie. Tmavé tváre, tmavé oči, vrkoče pospúšťané, biele košele a úzke, celkom úzke sukne, tmavé, tmavopásikované.

Na zemi ležala staršia žena, plakala, hlavu mala celkom skrytú do slamy.

Keď som ju tešila, ani len hlavu nezdvihla, — a jej susedka mi šepkala: — Tú nemožno potešiť; dvaja synovia jej padli v Taliansku, a o treťom nevie nič. No a teraz ani sama nevie, kam sa má podieť!

Áno, — tú ženu ozaj nemožno potešiť!