ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[74]Ľudia pokojne sedeli po kaviarňach, bioskopoch a v záhradách krásneho Brašova;^[75] bol pekný letný večer.

Matky uspávali malé deti, väčšie sa pomodlili a tiež si ľahli, manžel čítal pri svetle lampy novinky, v kuchyni šramotila slúžka, všetko bolo tak ako každý deň, ba lepšie, lebo prišli zvesti, že je situácia priaznivejšia, netreba sa báť vypuknutia vojny s Rumunskom.

Ľudia si vydýchli a uverili.

Človek tak ľahko uverí, čo mu dobre padne uveriť. Tak to bolo i tam.

Brašov má krásnu polohu. Kto raz tam bol, to mesto tak ľahko nezabudne.

Povieva južné povetrie a už naozaj sa tam začína Orient s celou krásou a všetkými svojimi chybami.

Ale ľudia sú všade len rovnakí; všade sa s vodou varí a ústami je, všade matky ľúbia svoje deti a muži chránia domáci kozub, a všade sa boja nešťastia a smrti.

Lenže teraz v nedeľu večer nemysleli na nič také, veď plagáty na mestskom dome jasne vraveli o tom, že je všetko dobre — museli tomu veriť.

Malé dieťa ešte vždy plakalo. Matka s trpezlivosťou, akú len matka má, uspávala ho pri otvorenom obloku. Tu naraz — čo sa robí?!

Zďaleka počuť po ulici krik, vravu; rýchle kroky sa blížia po tichej nočnej ulici.

— Čo sa robí? — volá žena znepokojeným hlasom, i otec skočí a dívajú sa von oknom.

— Pakujte čo najpotrebnejšie, o hodinu ide vlak pre utečencov — už vypukla vojna s Rumunskom! — volá cudzí hlas a nočný neznámy beží ďalej…

Stoja ako omráčení…

Mužovi vypadnú noviny z rúk, žena sa obzrie po izbe, po spiacich deťoch — malé pri prsiach konečne zaspalo.

— No, žena moja, teraz hor’ sa!

Jej zablysnú slzy v očiach. Ale teraz niet času na plač. Strhne sa, položí dieťa. Čo len teraz vziať so sebou?! Čo je najpotrebnejšie? A tie deti! Veď ich je patoro! Nelamentuje, nezalamuje rukami, hlboko si vydýchne, akoby zastonala a pristúpi k detským postieľkam. Patoro ich je, chlapcov, dievčat, milé, chutné deti, boli jej pýchou, radosťou a teraz budú utečencami bez domova, bez prístrešia…

Otec už stojí pred otvorenou kasňou a s ustarostenou tvárou sa prehŕňa vo všelijakých písmach.

Žene sa zdá, akoby mala celkom prázdnu hlavu, ani za svet nepríde jej na um nič, čo by mala vziať so sebou, len malého vlneného medveďa, hračku najmenšieho decka, kŕčovite drží v ruke; v kuchyni slúžka vyspevuje rumunskú pesničku. To jej prinavráti povedomie terajšej hrôzy.

Lampa ešte vždy svieti. Pred sebou má celú milú každodennosť svojho života: izbu, odostlané biele postele, okno do záhradky — zdá sa jej, že nikdy nebolo všetko okolo nej také čisté a poriadne ako teraz, keď to musí opustiť…

Konečne sa vzchápe.

Do batohov napakuje šaty pre deti, a pri pohľade na malé topánočky a krátke sukničky jej husto padajú slzy, nemá času ani si ich utrieť. Najsvätejšia rosa…

Mnoho by mala zobrať, no vie, že nesmie. Ruky sa jej trasú od náhlivosti, len chytro, chytro, len nezmeškať vlak, lebo ktovie, čo tu bude!…

Deti sa prebudili. Ako mladé vtáčatá sa dívajú spoza zamriežkovaných postieľok a ospanlivo žmurkajú do svetla lampy.

— Chytro, deti, hore! — rozkazuje otec, a hlas akoby sa mu pritom triasol.

Matka pakuje, zháňa, hľadá, rozkazuje — je ako oheň bystrá a energická.

Konečne sú hotoví. Po ulici počuť vozy, hurt, krik, rozčúlené hlasy. Brány sa otvárajú, napakovaní ľudia peši i na vozoch tiahnu k stanici.

Tam beží elegantná mladá pani, s briliantmi v ušiach, len s jednou topánkou a v spodnej sukni; tam vidieť mužského so ženiným šijacím strojom na chrbte — a ľudia všade vravia, chlapi kričia, deti plačú, a všetko sa to tisne, valí, valí smerom k železnici.

Opúšťajú zariadenú tichú, milú domácnosť a putujú do cudzieho, neznámeho, nepriateľského sveta.

Na železnici ich napchajú až do stopäťdesiat osôb do jedného vozňa; ale všetko to pretrpia — vedia, že to musí byť…

A po domoch zostanú len tí, čo nemôžu preč. Chorí, starí, ženy a deti.

Tam v tom dome leží dieťa choré na šarlach — lekár ušiel, slúžky ušli, otec je na vojne; mladá matka zostala s ním sama.

A v iných domoch je prázdno a ticho; kde-tu zabudli nejaké domáce zviera; kanárik sa trepoce v klietke a prosí semiačka, no darmo. I on je obeťou vojny.

Len starí ľudia sa v takýchto prípadoch nechcú pohnúť.

— Či tu umrieť, či inde!

A zostanú.

A koľké státisíce ľudí prežili a prežívajú celú hrôzu, žiaľ a utrpenia takzvaného vyprázdnenia mesta!

Ledva sú zaopatrení jedlom a peniazmi na dva-tri týždne, a potom čo bude s nimi?!

Pred týždňom ešte šťastní a v pomernom blahobyte žijúci ľudia sú dnes už bezdomoví, biedni žobráci…