ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[139]Dňa 2. októbra bude sláviť pani Božena Kutlíková, dcéra Michala Miloslava Hodžu, svoje osemdesiate narodeniny. Typ zaujímavý, šľachetný a jedinečný u nás. Tak ako sa slnce jagá nielen na šírom mori, ale i v kvapke čistej vody, tak sa odráža slovenská minulosť v živote tejto oduševnenej Slovenky.

Dvíhaj sa, závoj minulosti, aby vďačné potomstvo počulo, aký ťažký a slávny bol jej život…

1

2. októbra 1847…

V Liptovskom Sv. Mikuláši sa M. M. Hodžovi narodilo štvrté dieťa, malá Boženka. Už troje detí štebotalo na mikulášskej fare. Šťastný rodinný život sa rozvíjal pod Tatrami. Ešte nikto netušil, aká búrka sa zbiera na politickom nebi.

Malá Boženka bolo utešené, čiernooké decko, silné, zdravé, múdre, radosťou svojich rodičov a zvlášť otca, M. M. Hodžu.

Bolo to ako hniezdo mladých vtáčat, kto by bol v jeseni toho roku tušil, že už krúži nad nimi dravý vták, ktorý rozbúra hniezdo, vypadnú z neho malé, slabé vtáčatká?

A predsa bolo tomu tak…

Prišla jar roku 1848.

Revolúcia!

Národnostné hnutie v Mikuláši.

Hodžove osvedčenia na stoličnom dome. Červená fakľa revolúcie vzplanula. Cena vypísaná na Hodžovu hlavu, dukáty sa budú sypať tomu, kto prezradí, kde je ten burič, ten demagóg. M. M. Hodža mal slzy v očiach, keď sa posledný raz nahol nad kolísku, v ktorej pokojne spala malá Boženka…

Malá šťastná rodinka sa rozpŕchla, M. M. Hodža do Prahy, deti zostali v Mikuláši.

Ale ich život bol ohrozený, dobre nepriatelia vedeli, že Hodžu smrteľne rania, keď mu deti poškrtia.

A preto preč s nimi! Dobrí priatelia M. M. Hodžu sa postarali o opustené malé deti. Nie, vrah nesmie prekročiť prah jeho domu!

Stará matka detí, Helena Herčút-Kelnerová, zadovážila sedliacke háby, malá Marienka, Ľudmilka a Boženka nesmú zahynúť.

Ale kam? Do Žiaru. Odľahlá, zapadnutá dedinka, tam ich nenájdu… Horkýže nie! Maďarská guerilla^[140] hľadala po celom vidieku: keď už nie otca, aspoň deti musia mať. Ale pán boh je dobrý…

Vojaci prešli popri nich, vypytovali sa Heleny Herčútovej na deti. Ale ani pyšný profil slovenskej zemianky, ani biele ruky neprezradili svoje tajomstvo: deti boli zachránené.

Búrka revolúcie prešla nad nimi… Rozpomienkou zostala ľudová pesnička:

2

Bolo po revolúcii. Rodina sa vrátila do Mikuláša. Deti rástli. Malá Boženka rástla i s vrkočami, chodila do školy, učila sa ťažkému kumštu abecedy. Bola dobré, poslušné dieťa, ktoré malo veľký rešpekt pred prísnou matkou a nekonečnú lásku k jemnému, láskyplnému otcovi. Milovala sestry, bračeka, svoju záhradu, mačky, mladú líšku, a s čiernymi očami sa nevinne a veselo dívala do sveta. Stará kuchárka Mara, ktorá bola tridsať rokov u Hodžov, sa so záľubou dívala na ňu: — Hja, naša Boženka!

Prišlo vyššie štúdium. Učil ich otec a Peter Bohúň, akademický maliar a profesor. Kde sú všetky tie milé detské tváre? Žofka Pálková, Marienka Pálková, Marienka Ballová, Helenka Bohúňová, Milka Droppová… Ľudmilka Hodžová — už ich všetky kryje čierna zem… Len Boženka Hodžová je ešte medzi nami a dožila tento nový svet.

Dievčatká tej doby háčkovali, štrikovali, necovali, boli usilovné, poslušné, skromné, ako sa v päťdesiatych rokoch minulého storočia patrilo na slovenské dievčatá pod Tatrami.

A prišiel historický deň pre Mikuláš a ešte viac pre Boženku Hodžovú. Francisci,^[141] prvý slovenský župan, prišiel do Mikuláša.

Mesto plesalo. Slovenské dievčatá ho vítali. Biele šaty ako sneh na holiach, v širokých krinolínach, v everlastinových črievičkách, jemné tváričky Hodžových dcér zbadal každý. Ale najkrajšia z nich bola predsa len Boženka.

V koči, pri boku Francisciho, sedel mladý muž, dolnozemský Slovák, sekretár župana. Keď sa mu oči stretli s Boženkinými, ich osud bol predurčený — bola to láska na prvý pohľad… a tá láska trvala až do posledného okamihu jeho života, keď jej pohľadom ďakoval za všetku lásku a oddanosť.

Ale vtedy to ešte nevedeli. Videli len jeden druhého… zabudnutá bola slávnosť, slávnostné reči — len oni dvaja boli na svete…

Nastali najkrajšie chvíle v Boženkinom živote. Nikdy predtým nebol spoločenský život taký živý ako vtedy: hrávalo sa divadlo, dievčatá sa vzdelávali v besede, organizovali sa literárne večierky a za Boženkou všade ako tôňa Vendko Kutlík…

Rok trvala sláva slovenského župana. Radosť sa pominula. Bolo po všetkom. Francisci i jeho sekretár museli odísť. I pre Hodžovskú rodinu nastali ťažké roky.

Prenasledovačky, boje, trápenie — Hodžov exil v Tešíne…

Ako sa M. M. Hodža cítil, keď posledný raz zdvihol pohľad na Kriváň, na Poludnicu?

Mal tušenie, že nikdy viac neuvidí svoj vrelemilovaný kraj — tušil to, že sa už nikdy viac nevráti na Slovensko živý?

Netušil to… A netušil, s akou slávou sa o polstoročie vráti jeho mŕtve telo z vyhnanstva. V tešínskom exile nastali pre mladé dcéry M. M. Hodžu smutné časy.

Odtrhnuté od rodného kraja, túžobne sa dívali do diaľky. Za Tatrami bol ich milý Liptov, v ktorom nesmeli žiť — tak to žiadala maďarská nespravodlivosť.

Konečne záblesk radosti, keď si Hodža spolu s poľským kňazom v tešínskom kostole sobášil dcéru Boženku s Vendkom Kutlíkom, vtedy už advokátom v Trnave.

I putovala Boženka z tešínskeho exilu zasa na Slovensko — len že nie do krásneho Liptova, ale do oveľa menej peknej Trnavy.

Srdce mladej panej, vtedy na Slovensku najkrajšej ženy, horelo fanatickou láskou ku všetkému, čo bolo slovenské. Zdalo sa jej nepochopiteľné, že v Trnave našla len tupú ľahostajnosť, v jej srdci blčal svätý oheň lásky k svojmu národu, jej boli Trnava a trnavský spôsob života cudzie.

Tamaškovič z Trnavy, Slota, Chovanec, Blaho, farár v Bogdanovciach, Palárik v Majcichove boli priatelia mladých Kutlíkovcov. Nastal čas, ktorý sa v Trnave viac neopakoval.

Boženka Hodžová nenadarmo bola dcéra svojho slávneho otca: „To musíme zmeniť. Trnava sa musí znova poslovenčiť. Musia po slovensky cítiť, nielen vravieť tou ich tvrdou trnavčinou.“ A hralo sa divadlo, založila sa beseda. A prešporskí juristi: Svetozár Hurban Vajanský, dr. Michal Mudroň, vtedy už advokát v Prešporku, Janko Kyseľ, Filip Hladký, Hrušovský, Fiala, Jurenka, Šándor Medvecký, vďačne prišli zahrať divadlo. A stal sa ten zázrak, že pevná vôľa a odhodlanosť niekoľkých ľudí vzbudili nový slovenský život v driemajúcom meste.

Dva razy zažila Boženka rozčúlenie, za Blahovho poslaneckého kandidovania a za mužovho kandidovania — ako sa očakávalo, prepadli, hej, vtedy netušila, že asi o polstoročie neskôr jej zať dr. Milan Ivanka z balkóna trnavskej radnice bude vyhlasovať, že sa utvorila Československá republika.

Roky sa míňali.

Kutlíkovci odišli do Prešporka. Vendko Kutlík tušil za tým väčšie pole pre účinkovanie medzi slovenskou mládežou, tak ako to robil už ako jurista.

Trnava po ich odchode upadla do úplnej národnej apatie.

3

Prešporok.

Krásny kraj — nové nádeje vtiahli do srdca Boženky Hodžovej, veď celá pätora malých detí bola okolo nej.

Začala plniť najvážnejšiu úlohu svojho života: v maďarskom víre udržať si deti slovenskými. Ťažký zápas o existenciu nezlomil jej dobrú vôľu: nežná dobrá matka a domáca pani veľkej domácnosti našla si vždy čas čo najintenzívnejšie zaoberať sa otázkami slovenského verejného života.

Tichý heroizmus: brániť si deti proti maďarskému vplyvu, musieť ich posielať do maďarských škôl, byť vo vtedajšom Prešporku bez priateľov, v cudzom svete. Nikdy sa Boženka Hodžová po maďarsky nenaučila — a bojovať každodenne proti nepriateľovi. Pätoro detí mala okolo seba: dvoch synov, tri dcéry; ohromná úloha túto mládež vychovať v duchu svojho otca.

Deti rástli, rástli i starosti.

Mládež priťahuje mládež.

Veselo bolo v tie roky v dome Boženky — kým nevyhodili najstaršieho syna Vladimíra z evanjelického lýcea pre panslavizmus — spolu s ním veľa iných slovenských šuhajov — a od tých čias boli prenasledovačky na dennom poriadku. Kutlíkovi dali na rok silencium, advokátsku kanceláriu museli na rok zavrieť pre panslávske búrenie.

Nastali ťažké časy. Jedno z detí ochorelo na zápal pľúc; v jednu noc nastala kríza; novembrový chladný vietor výskal okolo okien; matkino srdce trasie sa strachom. Tu — bác! — zrinčia vybité okná. Fuj, szégyen, abcúg pánszláv agitátor!^[142] Hluk, vresk opitých juristov. Okná všetky povybíjané… Tak žili Kutlíkovci v Prešporku…

Veľká rodina — prázdna kancelária. A nepriateľstvo, cudzina — choroby. Nezlomili obdivuhodnú ženu. Hej, koľko ráz vo večernej chvíli, keď Boženka Hodžová nemohla spať od starosti, bola jej jedinou potechou modlitebná knižočka — veru už aj naspamäť vedela všetky modlitby: v biede postavených, v chorobe, trampotách… Starosti ju obklopili — krásne čierne vlasy predčasne dostávali strieborný tieň, poznala ťažký život slovenskej ženy, slovenskej matky, v cudzom, nepriateľskom meste, ako žena panslávskeho agitátora v celej hĺbke, s celou ostrosťou.

A predsa nezúfala.

„Veď je pán boh dobrý!“ tešila muža, vtedy už chorľavého, tešila dorastajúce deti, vravela im o slávnom starom otcovi, posielala ich cez leto do Martina k priateľskej rodine Mudroňovskej — len aby okriali v duchu slovenskom, len ich preboha národne nestratiť. Ale nielen svoje deti si chcela udržať; slovenská mládež, ktorá prišla na štúdium do Prešporka, ju veľmi zaujímala. Vedela, čo znamená prísť zo slovenského domu do maďarskej školy, pod cudzí vplyv. Vďačne otvorila svoju domácnosť slovenským deťom. A musím citovať mená našich najlepších, keď spomeniem tých, ktorí sa kedysi priateľsky stretávali v jej dome. Srbskí študenti Vojnovičovci, Slováci: Štefan Hilmer, Janko Vesel, Bohuš Hurban, Janko Cablk, Ľudevít Hrdlička, Žiga a Lajoš Paulíny, Milan Kohút, Milan Radlinský, Ferko Skyčák, Lajoš Bazovský, Gusto Novomestský, Ivan Fajnor, Hollý, Obuch, Maliarik, Trnovský, Izákovci, Rudo Markovič, Lajko Medvecký, Ivan Turzo, traja Balentovci, Palic, Pelikán, Janko Jesenský, Štefánikovci, Melfelber, Milan Ivanka, Gusto Ráth, Janko Drobný, Janko Záturecký, Žiga Zigmundík a koľkí iní, ktorých mená mi neprídu na um.

A celá garda mladých dievčat: Ľudmila Hrašková-Šimková, Ľudmila Mudroňová-Slabeyciusová, Anna Pivková-Štetková, Paulínka Pivková-Gazdíková, Ira Pivková-Hodžová, Elena Kohútová-Čipková, Mariška Kohútová-Pručeková — a koľko iných milých slovenských dievčat zo všetkých strán Slovenska.

A aká skromná bola tá mládež: pri čaji sa diškurovalo o národných, politických, študentských veciach, hralo sa na klavíri, spievalo sa po slovensky — a o siedmej sa spoločnosť rozišla. Ach, aká skromná bola tá mládež…

Dušou toho všetkého bola Boženka Hodžová: teraz už nehrala divadlo, prešli tie časy — predsa vedela i v ťažkých časoch svojho života pracovať za národ v najšľachetnejšej forme: starala sa o slovenskú mládež, ktorá znamenala budúcnosť! A táto jej činnosť, to bola ozaj tá pravá drobná práca, ona nám ukázala, že idealizmus a hlboký národný cit sú skvostné vlastnosti ženy.

Roky sa míňali — deti vyšli z domu. Sama zostala Boženka, lebo 4. júna 1904 zomrel Vendko Kutlík.

Osud mu nedožičil uvidieť to, za čím tak veľmi túžil, oslobodenie slovenského národa.

4

Leteli roky, leteli.

Boženkine vlasy sú ako sneh. Prestála búrku svetovej vojny. V novembri 1918 musela opustiť svoju bratislavskú domácnosť a s celou rodinou sa ratovať do Prahy. Mestský kapitán jej odkázal: hľaďte odísť, lebo neberiem zodpovednosť za vašu telesnú istotu.

A skoro ako sedemdesiatročná znova poznala exil.

Lenže po exile videla to, za čím túžil celý jej rod: spadli putá! Nevýslovná bola jej radosť, keď sa ulice ozývali slovenčinou. Jej starodávny Prešporok sa ide stať zasa Bratislavou.

So zaslzenými očami sa dívala striebrovlasá Boženka na príchod vlády: „Boh je dobrotivý, predsa som sa toho dožila!“…

A slzy radosti sa zablyšťali v jej očiach.

Končím. Slovenské, bratislavské ženy vedia, akú činnosť vzala na seba po prevrate: všetky dobročinné spolky ju poznajú, vedia a vidia, s akou radosťou pomáha, kde len môže a vie.

Obdivuhodná žena.

So závideniahodnou čerstvosťou je i dnes tá starodávna Boženka Hodžová: zaujíma ju všetko národné, všetko, čo je slovenské, všetko dobré, šľachetné.

V kruhu svojich detí a vnúčat bude sláviť osemdesiate narodeniny. A keď si pomyslí na cestu svojho života, vďačne si vzdychne: „Bože, ty si dobrotivý! Dal si mi dožiť, že vidím svoj národ oslobodený, duch môjho otca môže byť uspokojený. Vďaka ti za všetko…“