ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[127]Skoro všetko. Mnoho. Všeličo.

Ale nadovšetko nám chýba: slovenské sebavedomie.

Darmo nás učili, že len prázdny klas pyšne dvíha hlavu, plný sa skromne k zemi nahýna; darmo sme v šlabikároch čítali o skromnej fialôčke: Goetheho posmešné nur die Lumpen sind bescheiden^[128] má a malo vždy platnosť; nenadarmo bol ministrom, dvoranom a miláčikom najvyšších pánov a krásnych žien.

Prečo to spomínam?

Príde mi malá dcéra zo školy domov, v ruke veľkú, peknú sedliacku buchtu. — A toto ti kto dal? — začudovane sa spýtam.

— Nuž, prišiel do školy jeden strýčko i so ženou. Neviem, ako sa ta zatárali, a s pánom učiteľom sa nijako nemohli dorozumieť; tak sa učiteľ spýtal všetkých detí, kto vie dobre po slovensky. Vstala som len ja; všetky iné, čo vedia po slovensky, sa hanbili(!) za to. No, mala si vidieť tú radosť toho strýčka! A potom sme spolu šli ku všetkým trom pánom farárom, i k pánu kaplánovi Krčmérymu; a u farárov som všade ja vyrozprávala, čo vlastne chcú. Lebo ani jeden z nich nevedel po slovensky…

To je pravda. Okrem slovensko-maďarského farára ostatní po slovensky nerozumejú.

— No, a čo ten strýčko vlastne chcel?

— Nuž, aby sa za jeho syna v kostole modlili.

Treba si predstaviť tú školu vo veľkom meste.

V prvej lavici detská haute volée,^[129] deti z najprvších maďarských a nemeckých rodín, medzi nimi malá biela vrana — slovenské dieťa.

V zadných laviciach sedí kopa detí, ktoré majú materinskú reč slovenskú — hanbia sa za ňu; no ešte viac je tých detí, ktoré vedia po slovensky — tiež sa hanbia za to.

Ako je to len, že slovenský ľud sa tak veľmi podobá — tomu plnému klasu a tej fialôčke v šlabikári? Mohla by som to úprimnejšie i tak povedať: prečo má Slovák tak málo sebavedomia?

Veď áno, pre mať je to bolestný moment, keď jej príde dieťa po prvý raz plačúc zo školy, že sa mu posmievajú za to, že má zapísanú materinskú reč slovenskú. Ale človek vysvetlí, rozdráždi hrdosť a sebavedomie decka — a je po nebezpečenstve.

Jednako musím so žiaľom uznať, že náš ľud a i naša inteligencia nemá dosť sebavedomia.

Nikdy nezabudnem na tú scénu, keď som sa náhodou v Gasteine pri kurmuzike^[130] zhovárala s nebohým ministrom Fejervárym a ministrom Festetičom. Bola reč o Prešporku. — A tam tak krásne vravia po maďarsky ako vy? Nebol by som sa nazdal, — vraví starý pán. — Tak vy ste vlastne Kraxlhuberka? (Tak posmievajú Maďari Prešporčanov.)

— Vaša Excelencia, — povedala som a krv mi vstúpila do líc, — ja som z Prešporka, ale Slovenka!

Úžasné začudovanie.

— A viete vy vôbec po slovensky?

— Ale veď mi je slovenská materinskou rečou! — odpovedala som so smiechom. Smiešnou sa mi zdala otázka, či ja viem po slovensky.

Na konci diskusie mi Fejérváry povedal:

— Nuž, malá Slovenka (kis tót leány), chvalabohu, že všetky nie sú také ako vy; lebo to by bolo hotové nebezpečenstvo pre krajinu… Dlho som rozmýšľala o tom: je to grobianstvo, a či kompliment?

Koľko ráz som mala príležitosť zbadať, že Slováci, príjduc do mesta, chytro sa naučia pár nemeckých alebo maďarských slov a už nechcú byť Slovákmi.

Ako je to?

Veď odjakživa sa jedna národnosť druhej posmieva. Nemcom deutscher Michel,^[131] pri Rusoch spomínajú len vodku, Angličanom vravia impertinentný Tommy, Francúzom dekrepitný poilu,^[132] Maďarom sa posmievajú pre ich čudnú nemčinu; kým svet svetom bude, ľudia sa budú jeden druhému i posmievať, a jednako som ešte nikdy nevidela, žeby Nemec alebo Maďar bol zatajil svoju národnosť. A, ako vravím, z tých sa tiež dosť posmievajú.

Polonische Wirtschaft^[133] je celému svetu známy výraz — ale Poľka sa zato nebude hanbiť za svoju reč.

Len my, my Slováci, si potrpíme na to!

A tu je len jedna cesta k náprave: od detstva budiť slovenské sebavedomie.

Buďme, preboha, už raz tvrdší, hrdší, hoci vzdorovitejší — nur die Lumpen sind bescheiden!