ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[134]Vzdelaný svet dňa 21. februára tohto roku svätí osemdesiatročnú pamiatku narodenia Jozefa Poppera-Lynkea.^[135]

Je matematikom, literátom, sociológom. Napísal výbornú knihu o Voltairovi, a jeho kniha Fantázie realistu je svetoznáma. No nás nie to zaujíma — ani jeho kniha Die allgemeine Nährpflicht, ktorá sa teraz vo vojne stala čudne aktuálnou; nás zaujíma jediná jeho výpoveď, ktorá je hodna, aby sme si ju zvlášť my Slováci k srdcu pripustili.

Lynkeus vraví: „Človek bez nadšenia za niečo, bez entuziazmu, biologicky sa nezdvihne nad zviera.“

Mnohým sa bude zdať táto výpoveď prepiatou, ale nie je. Veľké národy môžu byť ľahostajné voči svojim veciam, malé nie. A my sme malý národ.

Krásny je výrok Paula Lagarda: „Vyznačiť si úlohu!“ a v tom vrcholí i životný názor Lynkea. Človek sa podľa neho len tam začína, kde si postaví úlohu s neosobným cieľom, nech by bola tá úloha hoci nepatrná. Pracovať na takej úlohe s vytrvalosťou je najreálnejšie a pritom i najideálnejšie, čo sa vôbec myslieť dá.

Viem, že si mnohí pomyslia: ,Ani na vlastné veci nemáme dosť času, nie to ešte na veci s neosobným cieľom.‘ Uznám im. Život i smrť sú teraz ťažké veci, existencia je úžasne sťažená, predsa vravím s Lagardom: — Každý si môže postaviť cieľ! Jeden pracuje viac, druhý menej.

Už to je veľa, ak každý slovenský muž a každá slovenská žena a dievča precítia to, že ako Slovákom treba im postaviť si cieľ.

Lebo, panebože, chráň nás od ľahostajných ľudí!

Ľahšie sa hádam pracuje proti nenávisti ako proti ľahostajnosti.

Otázka, čo je to úloha s ,neosobným cieľom‘? Na to si musí odpovedať každý sám. Keď si mladé dievča kúpi Rázusovu knihu miesto toho, že by kúpila Molnárov Farsang, tak pracuje na tej úlohe. Keď sa náš mladý šuhaj kamaráti so Slovákom, ktorý — žiaľbohu — sám nevie, kam patrí, nuž tiež plní tú úlohu. Keď tetka Anna nahovorí susedu, aby si držala Národnie Noviny miesto nitrianskeho Obzora, tak svedomite pracuje na tom cieli; keď otec pošle na Hviezdoslavov rodný dom a na modranskej fare čítajú Sládkoviča, tak každý z nich plní úlohu s neosobnými cieľmi.

Viem, že ste ma pochopili… Naša vďaka, obdiv a uznanie patrí ľuďom, ktorí pracujú a pracovali medzi nami, ako Mudroň, Sasinek, Kmeť, Hurban, Halaša, Petrikovič — menujem tu len niekoľkých — za nesčíselné množstvo znamenitých ľudí, ktorých sme mali a máme; vďaka im. Oni ozaj vyplnili úlohu s neosobnými cieľmi.

Keď si pomyslím na naše Múzeum, na krásne zbierky, na naše výšivky, keramickú zbierku, knižnicu, vidím, čo znamená, keď sa ľudia postavia do služby ducha. Ak šťastnejšie pokolenie po nás dostane poriadne slovenské školy, bude mať ľahšiu úlohu. My, ktorí sme sa nikdy nič po slovensky neučili — okrem modlitby, čo nás naučila matka — my, ktorí ako dospelí čítame našu literatúru tak, akoby nám bola neznáma — najprv sme museli čítať cudzie spisy — my, ktorí so slzami v očiach počúvame naše krásne ľudové piesne, keď sa po rokoch v Martine zídeme, prajeme si len jedno: aby si každý z nás postavil národnú úlohu. A to môže každý a každá. Ani jeden z nás nie je na to nesúci. Môže byť človek chudobný, prostý, neučený — len nech je verný svojmu rodu, a už plní úlohu! A kto vie a má viac — nechže koná viac. Každý si nájde úlohu. Jeden duševnou prácou, druhý hmotnou podporou. Ale vedzme jeden o druhom — veď to posmeľuje a obodruje zasa iných. A pánboh nech nás chráni od tej tisícročnej kliatby: nesvorní Slávové!