ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[95]Sú fašiangy — aspoň v kalendári tak stojí. Človeku prídu na um krapne so zlatým opaskom, žltým, mäkkým, voňajú vanilkovým cukrom a sú ľahulinké ako páper. Plnku majú delikátnu a na dva hryzy sú zjedené…

A príde mi na um chrbátik dobre na chrumkavo upečeného prasiatka — zábava, ľahké šaty, malé črievičky, hudba — nálada.

A potom sa zháknem, vojdem do sklepu, aby som kúpila kefu na drhnutie dlážky.

Lebo také sú teraz naše fašiangy; a stoja toľko ako predtým celá zábava. Kilo šichtového mydla tridsať korún, ak má človek styky. Pasta na dlážku sedem korún, robí fľaky, smrdí petrolejom, hoci petroleja nikdy nevidela. Človek má heimweh za petrolejom — všade ho cítiť, ale nikde ho niet. Ako je to? Benzín smrdí síce benzínom, ale nemôže byť s ozajstným benzínom v nijakej rodine, lebo je mastný a akýsi zlostný — nie žeby čistil fľaky, ale zväčší tie, ktoré by mali zmiznúť.

Podivným spôsobom je i kefa na drhnutie vojnou skazená; škrabe, driape, no nie dlážku, ale ruky. O handrách musím tiež smutnú pesničku zaspievať: stoja dve koruny — predtým tridsať halierov — a akoby sa im bol zhnusil život, rozpustia sa či od žiaľu, či od vody — hneď je po nich…

Mne teraz všade len petrolej vonia; i sviečky čmudia a smrdia petrolejom, majú večnú nádchu a človek ich neprestajne musí obstrihovať ako nejakého foxlíka.

Jeden verš musím venovať i zápalkám. Kto by sa dnes opovážil povedať, že má dobré zápalky? Prskajú, skáču, lámu sa, syčia, vrčia na človeka, smrdia, čadia, jedným slovom, usilujú sa všemožne stať sa nepríjemnými.

Čistota je teraz luxus, a to drahý luxus. Šmirgeľ, farby, laky, kefy, všetko zdraželo a v tom pomere sa i zništilo. Len voda zostala vodou, no a — piesok. Pravda je, že i voda zdražela, ale veď je to prirodzená vec; tomu sa už ani nečudujeme: voda, povetrie, krsty, pohreby — všetko máme drahšie.

Za to, čo dnes stojí čistenie jednej izby, predtým by bol človek odbavil elegantný bál. A žena, čo drhne dlážku, popričom nadáva na celý svet a ukazuje špagátom obviazané tenisové topánky, je rozhodne menej príjemná ako elegantný tanečník s fialovými hodvábnymi štrimfľami a fialovým ručníčkom, gardéniou v gombíkovej dierke a parfumovaným diškurzom…

Ale tí sú teraz na bojisku, chudáci, a pravdepodobne sú ešte hladnejší, špinavší a ustatejší ako žena, čo drhne dlážku a nadáva na celý svet…

Už i pán Batocki v Berlíne prijal deputáciu žien z nemeckých dedín, ktoré sa prišli ponosovať na mizériu každodenného života; a on im odporúčal — čo myslíte, čo? — „aby sa len dobre vyšimfovali, lebo to obľahčí dušu“. Inú radu im nevie. Treba vydržať a pretrpieť…

Nuž teda to smieme i my spraviť…

Miesto tanečného poriadku mám pred sebou karotky, čo dostala učiteľka mestskej školy. „Ctená pani učiteľka! Môj Jožko nemôže do školy chodiť, lebo nemá topánok, deti ležia v posteli, lebo nemám čím zakúriť. S úctou…“ atď.

Druhý list:

„Karol musí stáť pred mliečiarkou, nemôže chodiť do školy a musí pozor dávať na tri menšie deti — ja chodím do fabriky patrónovej. S úctou…“ atď.

Tretí list:

„Hansi prechladol, keď čakal na chlieb; leží, musím mu obkladky dávať; už tri dni sme len chladné zemiaky jedli, lebo nemám z čoho oheň rozložiť.“

Štvrtý list:

„Jožko nemohol chodiť do školy, lebo ma musel opatrovať… minulý týždeň sa mi narodilo piate dieťa, musí ho varovať, a v ručníku nechce chodiť do školy a zimníka nemá. S úctou…“

To sú potom fašiangy — čo tí úbohí ľudia majú!

A predsa — vo viedenskom Jockey-Clube a v elegantných kasínach po veľkých mestách je všade teplo, vidno, veselo, úžasné sumy sa vyhrávajú a prehrávajú — ani najmenej nebadať núdzu a vojnu. Keby ľudia mali viac sociálneho citu, nemusela by byť taká úžasná krivda na svete. Ale bohatí ľudia sú obyčajne len „salónni socialisti“ pri burgundskom a upmanovskej cigare — a majú vždy fašiangy…