ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pamiatke Michala Miloslava Hodžu

^[143]Liptovský Sv. Mikuláš roku 1837.

Bola jar.

Liptovská jar — keď sa zima nemôže odobrať od Poludnice a Baranca — a vrchy tiež akoby túžili väčšmi za zimou než za letom; povetrie tu malo sviežu čerstvosť, fialky sa už opovážili vydychovať slasť zimného spánku, len staré panie spomínali pec a vlniak. Mládež — ó, zlatá mládež tých čias, kde si? — mala čerstvým vetrom zafarbené líca a dievčatá, pekné mladé slovenské dievčatá, sťahovali na užšie šnurovačky a prihládzali pred zrkadlom tmavé lesklé vlasy.

Ó, aké statočné, dobre vychované boli tie dievčatá!

Poslúchať rodičov, pracovať v domácnosti od svitu do mrku, v nedeľu do kostola na kázeň — to bol ich život. Keď skončili školu, poslali ich na rok do Levoče, na nemčinu — a výchova bola skončená.

O čo naivnejšie, rozumnejšie a dobrosrdečnejšie boli naše prastaré matky, ako sme my…

Na mikulášskej fare mladý kňaz mal kázeň.

Oči čierne, vlasy čierne — v našich krajoch nezvyčajne tmavý typ pekného mladého muža. V očiach horí oduševnenie, jeho duša je v nadzemských výškach; poslucháčstvo dole načúva; mnohí mu ani nerozumejú, ale sugestívna sila jeho osobnosti ich podmaňuje, nevedia ešte, že ich oduševňuje jeden z najväčších a — ó, žiaľ — najnešťastnejších synov slovenskej zeme.

Na kancli stojí Michal Miloslav Hodža.

Šťastný národ, ktorý mal takých synov, ako boli Hurban, Hodža, Štúr. A kliatba tých čias, že im neporozumela tak, ako by bola mala porozumieť.

Mladý Hodža káže, dole pekné dievča načúva jeho kázeň. Hlavu má sklopenú, díva sa do spevníka.

Široká zelená sukňa pekne na lavičke rozložená, tmavý kabátik prezrádza jemné formy mladého tela, na bielom hrdle na tenkej retiazke krížiček. Jemné mladé dievča tých čias…

Kázeň sa skončí. Organ zahrmí — detské hlasy zapištia, dvere kostola sa roztvoria — ľud sa tisne von.

Privíta ich slniečko. Ľudia sa usmievajú. „Jar je tu,“ prichvaľujú si.

„Ale ten nový pán farár majú len hlas!“ vravia babky.

V dverách sa stretne mladý kňaz s dievčaťom.

Májový vetrík sa zahráva s nimi. Široký čierny kepeň sa zachytí o dievča, vetrík akoby mal v tom záľubu, zachytí plášť — dievča stojí zahanbené, skoro celkom zavité v kepeni mladého muža…

On sa zadíva na ňu…

Ona v rozpakoch vymotáva sa z kepeňa.

To bola tá chvíľa, v ktorej mladý Hodža po prvý raz videl svoju budúcu ženu.

Štyri roky musel čakať na ňu, bola ešte primladá na vydaj.

Keď si zaviedol mladú ženu do starej fary, bol šťastným človekom. Lebo tento héros národnej myšlienky, tento umelec reči, tento mystický duch bol popritom najvernejší muž a otec.

Jeho tesť, povestný lekár a chirurg Juraj Kellner, pred svadbou mu vravel, že mladé dievča trpieva na bolenie hlavy. Bol taký svedomitý, že nechcel vydať dcéru skôr, kým by ho na ta nebol upozornil.

Ale mladý manžel sa toho nebál. A Kornélia Liberata Kellnerová, tak sa volala mladá nevesta, až do svojej smrti milovala, ctila a žialila za svojím mužom.

Nasledovali najšťastnejšie roky mladého hérosa v kňazskom rúchu.

Bábuška — tak volal ženu — bola príkladnou manželkou a matkou.

Na fare v záhradke ožil svet: často sa stalo, že mladý muž, stojac pri obloku, z ktorého videl Tatry, hlava plná nadšených myšlienok, počúval i detské hlasy, ktoré sa ozývali zo záhrady.

Jeho deti…

Rok po rok sa naplnila kolíska malými Hodžiatkami. Najprv Marina, potom Cyril, Ľudmila, Boženka a Oľga.

Jedno krajšie, silnejšie ako druhé.

A všetky boli podobné otcovi. Veľké čierne oči, čierne vlasy a južný živý temperament.

Mal z nich radosť. Dievčatá ako bábiky v širokých sukničkách — spod sukničiek im pekne bolo vidieť nohavičky s čipkami, a chlapec, syn, s kreslou^[144] okolo hrdla.

Aké nádeje v ňom — aké sklamanie neskôr.

Mladý kňaz bol esteticky založený človek.

Keď sa doma a v záhrade prechádzal, s tým koncentrovaným pohľadom, akoby sa díval do hĺbky vlastnej duše — odetý do bieleho flanelového kabáta, malú fajku v ústach, bol to zaujímavý obraz. Miloval nielen ľudí, ale i zver a kvety. Na fare boli vždy deti, kvety a zvieratá.

A často sa stalo, že mu deti napratali do vrecák mačence — zo samej lásky k zvieratám.

Krásne, milé, sladké roky mladého manželstva…

Ale už stál ten tmavý oblak na nebi, ktorý ho potom nikdy viac neopustil; prešiel májový vetrík, prešla jar, mladý kňaz musel vypiť kalich najhoršieho utrpenia až do dna, i kalicha i života…

Bolestne stiahol čierne obočie, počúvajúc, ako sa rozpadáva spolok miernosti, ktorý založil. A aký žiaľ, že ani vo Viedni ani v Pešti jeho protesty proti maďarizácii nepomohli. Štíhla postava v čiernom kabáte, v drieku úzkom, nižšie v hlbokých vlnách — dobre mu pristal. Biele čipky na chemisette,^[145] ako vraveli vtedy, sa zatriasli, keď bojoval proti neprávosti, a aký plameň horel v krásnych očiach mladého kňaza, keď päsťou udrel na stôl pred stoličnými pánmi.

Človek veľkej energie bol nekonečne jemný a citlivý.

Denne ráno s celým svojím domom sa modlil. Bábuška, deti, stará Mara — slúžka, ktorá tridsať rokov slúžila u Hodžov — všetko sa to ráno spolu modlilo.

Tmavé hlávky detí sa sklonili, malé detské rúčky sa zložili — tvrdé ruky starej Mary aspoň vtedy nepracovali.

Nebolo počuť slovíčka, len tichý, makký hlas mladého kňaza a vzdychnutie matky…

Na stole pohár, pekný krištáľ s ružami — svadobný dar cirkevníkov. Denne sa z neho Hodža napil prv, kým šiel do kostola.

Ach, krištáľové ruže, pominuli ste sa, ako sa pominul pokoj a šťastie z mikulášskej fary…

Kým sa deti bavili, Hodža za ten čas písal Epigenes Slovenicus, Dobruo slovo a Větín o slovenčine. Často s trápnymi myšlienkami. V celom dome muselo byť ticho, Bábuška ležala chorá na ružu, mladý kňaz chodil so zamračeným čelom — a v cintoríne kopali maličký hrobček pre najmladšie Hodžiatko.

Roku 1844 založil literárny spolok Tatrín.^[146] Prvé tri zhromaždenia boli v Mikuláši.

Ó, mikulášska fara, koľko šľachetných, veľkodušných, geniálnych mužov si ty už videla medzi svojimi múrmi!

Keď Hodža, Hurban a Štúr zakladali Tatrín, veru netušili, že bude mať taký krátky život, lebo v rokoch 1848-49 zanikol. Netušili ani, keď sa o národných veciach radili, že prídu roky, v ktorých sa bude Európa triasť pod krokmi revolúcie.

A prišla jar roku 1848.

Svatý oheň sa zapálil v srdciach týchto mužov, krv martýrov sa ohlásila v nich.

Na stoličnom zhromaždení 28. marca 1848 po Hodžovej reči bolo uzavreté, aby „právo našej slovenskej národnosti, ktorého sa my odriecť nechceme, ani nesmieme, nám v politickom a spoločenskom živote svato poistené bolo a zachránené a nedotknuté na večné veky ostávalo“.

Čo potom nasledovalo, vieme všetci.

Pešť odpovedala: „Štatárium — pochytať rebelantov!“

Ó, aká tragická chvíľa na mikulášskej fare, keď sa mladý kňaz, bledý ako smrť, ale tichý, lúčil so svojou rodinou.

Plné hniezdo mladých vtáčat, a otec musí preč… teraz už vie, čo ho očakáva: povraz a šibenica, ak zostane pri nich.

Posledný pohľad na krucifix, ktorý stojí na jeho písacom stole — „ochraňuj ich ty, pane bože môj — ja to už nemôžem…“ Ešte jeden bozk žene, deťom — noc a ticho.

Májová noc — plná krásy, túžby, slasti — a on blúdi ako rebelant, vyhnanec — na jeho hlavu je vypísaná cena v zlate…

Zdvihne oči k nebesiam — hviezdičky sa jagajú ako zostrašené, mesiac bledý, hrozivý — lístie šumí, a v jeho srdci žiaľ a hnev.

Mladá žena, doma obklopená štyrmi malými deťmi — dobrí priatelia sa uťahujú a nepriateľov je plný svet.

Prvý raz sa od Hodžovho úteku usmiala, keď dostala od muža list z Prahy. Už bol v istote. A volá ju: „Príď i so synom, a čím skôr, lebo číhajú na vás.“ A šla. Nočnou chvíľou, cez hory, doly, cez Poľsko do Prahy. Ale Hodžovo srdce nemalo pokoja ani potom: „Moje Slovensko, môj národ, moje deti doma!“

Malé dievčatká boli u starých rodičov. Pyšná Helena Herčutová, stará matka detí, dopočula sa, že ani deti neomilostia. „Preč s nimi, preboha!“ A ona, vychovávaná v predrevolučnom aristokratickom duchu, hľadela z ohromnej výšky na sedliaka, predsa sa preobliekla do sedliackych šiat — ó, ťažko jej to padlo! — Deti, chytro do kabaniek preobliecť, bez topánočiek, vrkôčiky hore vypnúť, — a ušla s nimi. — „Len preč z Mikuláša!“ — k dobrým priateľom na dedinu.

Darmo číhala maďarská guerilla na Hodžove deti, mali byť rukojemníkmi, aby otca prilákali domov. Deti zmizli.^[147]

Revolúcia a Kossuth^[148] zúrili ďalej — Hodža bol pozbavený úradu.

Stalo to nesmierne boje, starosti, trápenia, kým sa mohol vrátiť. A Slovensko? Oslobodené? Ach, nie… Od tých čias sa melanchólia stala Hodžovou vernou priateľkou.

Desaťročie 1849-59 bolo dosť pokojné. Pracoval za národ a cirkev a túžil za lepšou budúcnosťou. No videl všade faloš, neúprimnosť, ťažkosti. A ten žiaľ v srdci ho neopúšťal: „Moje Slovensko! Nevykúpil som ho!“

Len priatelia ho tešili. Staré známe slovanské rodiny, ktoré i teraz prekvitajú, boli i vtedy: Stodola, Lacko, Pálkovci, Žuffovci, Matuška, Makovický, Bellovci, Zoch.

Deti rástli, rástla i práca. Deti sa učili, otec písal šlabikár a Prvú čítanku.

Ale rana v srdci sa nezahojila. — Moje Slovensko, moje Slovensko, — vzdychal v tichých nociach, keď ho nikto nepočul, len sám pán boh.

1860. Patent… Boj za dobrú vec.

Tmavé oči kňaza zádumčivo hľadeli do budúcnosti, do diaľky. „To musí byť a bude dobré pre môj národ, moju cirkev.“ Začal sa boj.

Ale Pešť, tá ukrutná, zlomyseľná Pešť, vydala heslo: Zlomiť moc Viedne, preč s patentom!“

Podarilo sa im: zvíťazili. Hodža padol. Šesť rokov to trvalo.

Na Veľkú noc 1866 došlo potvrdenie výroku: Musel von z fary, z cirkvi. Zbohom, Mikuláš, zbohom, Slovensko!

Šiel do Těšína. Aby aspoň z diaľky videl hory Slovenska, aby, keď zaveje jarný vietor, priniesol mu vôňu slovenských hôr a dolín.

Ach, áno. Nie je to fráza. Dá sa umrieť na zlomené srdce.

Na dlhých melancholických prechádzkach dumal Hodža o svojom živote. Stroskotalo, čo chcel — nesplnilo sa, za čím túžil.

Ponoril sa do hlbín svojho žiaľu, ani žena, ani dcéry nemohli ho rozveseliť.

Kam sa podela veselosť Hodžových dcér?

Rezignácia ich sprevádzala všade. Žili v exile, a ani veľký otcov duch nemohol obveseliť smutné dni vyhnanstva. Koľko ráz videl vo sne farskú záhradku, počul sladkú, mäkkú liptovskú reč - aké kruté precitnutie to bolo ráno!

Netúžil viac za životom. Bol zlomený. A čas sa dopĺňal.

Dlhé hodiny čítaval svoje znelky, len verní priatelia profesor Borbis a Kalinčák^[149] ho mohli trochu rozvravieť.

A srdce, verné slovenské srdce pomaly prestávalo pracovať.

Lekár chodil denne.

Vo veľkej izbe na námestí v Těšíne sa pomaly dokončievala tragédia najšľachetnejšieho srdca, čo kedysi bilo za slovenský národ.

Nevedel ďalej žiť, lebo nemohol žiť na Slovensku; nemohol pracovať za národ — životná energia zmizla.

— Len ešte raz by som chcel kázať v mikulášskom kostole! Len raz sedieť v záhradke pred farou! — hovoril, držiac ruku svojej Bábušky, a díval sa ta, kde sa belaseli Tatry.

Kým konečne prišiel 26. marec 1870.

Noc bodá strašná.

Ťažko, ťažko bojoval, kým čakal anjela smrti.

Z krucifixu, pod ktorým písaval svoje kázne, nespúšťali oči… — Verím! — šepkali bledé pery.

Keď ranné slniečko nazrelo do okien, keď prišla ťažko očakávaná dcéra Boženka na poslednú rozlúčku — sklonil pokojne hlavu — vrátila sa k bohu čistá duša veľkého Slováka, veľkého Slaviana.

Tiché slzy, nárek ženy a detí.

A pochovali ho.

Těšínska zem ho prijala. Slovensko v putách, Slovensko v jarme vzdychalo ďalej.

A teraz, po päťdesiatich dvoch rokoch, vráti sa prach zosnulého do rodnej zeme.

Uskutoční sa jeho túžba: ešte raz bude v mikulášskom kostole - tam bude stáť jeho rakva.

Verní synovia národa si pokladali za čestnú povinnosť doviezť domov, do Mikuláša, Hodžov prach - aby sa uskutočnila jeho posledná horúca túžba:

„Na Slovensku chcem byť!“

O dva týždne sa vrátia jeho pozostatky. Mikuláš sa chystá ich prijať.

Slovenská oslobodená zem ho pritúli k sebe, on sa vráti z vyhnanstva.