ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[90]Univerzitný profesor, veliteľ vojenskej nemocnice dr. P., opisuje ju takto:

Pri večeri dostali sme rozkaz: nemocnica hneď má ísť do X, tam prevezme chorých na škvrnitý týfus a na choleru; treba zariadiť nemocnicu na epidémie a treba sa starať i o dezinfikovanie okolia.

O hodinu sme už šli. Vozy boli napakované, každý zobral svoju batožinu a v dlhom rade tiahli vozy nocou. Nálada bola mizerná: takto v noci ísť na neznáme miesto a do nemocnice pre nákazlivé choroby; poznám veľa lekárov, čo radšej operujú a obväzujú ranených šrapnelom, ako liečia chorých na škvrnitý týfus.

I my i mužstvo sme sa o tom zhovárali, či prídeme do dobrého a či do zlého špitála.

Len veliteľ nemal veľa času rozmýšľať o tom, mal tisíc všelijakých plánov a starostí. Vedel, že predovšetkým sa musíme ponáhľať, každá hodina zdvojnásobí nebezpečenstvo. Vymyslel si celý plán, ako čo treba robiť, predovšetkým: domy do poriadku doniesť, ak len možno na to zaujať osebe stojace domy; zariadiť kúpeľ a dezinfektor. Ale treba sa hneď i o kuchyňu postarať, veď i jeho ľudia budú hladní a ustatí, no a chorí hádam už dni a dni nedostali jesť! Teda aspoň teplá polievka, čierna káva a čaj musí byť pripravený! Tak je — lenže treba sa postarať i o nejaké lôžko. Či len dostaneme dosť slamy?! Našťastie naša zásoba v nemocnici bola v najkrajšom poriadku, mali sme dosť liekov, látku na štepenie, periny atď.

Na druhý deň sme šli cez dedinu X. — po celkom prebdenej noci. Ešte sme zastihli trény a pekárov, ktorí idú ako nebojovníci za našou armádou; ale nikto z nás nešiel hľadať ubytovanie do infikovanej dediny. V dedine boli len chorí. V škole bola Krankenhaltstation,^[91] tam nám odovzdal mladušký pomocný lekár s feldvéblom a ôsmimi-desiatimi sanitármi chorých. Strašný pohľad to bol! Epidémia prišla náramne rýchlo, ľud v dedine a zajatí vojaci miliardami bacilov nakazili všetko: vodu, zem, slamu, povetrie, všade, kadiaľ naša armáda šla napred. Úžasný obraz, opustená, zablatená vymretá dedina, v ktorej na mokrých pokrkvaných kabátoch stenú a trasú sa od horúčky chorí ľudia — na mokrej slame v strašnom smrade. Samá cholera a škvrnitý týfus!

Za minútu rozhľadieť sa — potom rýchlo a rozhodne odznejú rozkazy. Nemocnica sa podelí. Tam, na konci dediny, stojí opustený panský dom: najlepší na barakovú nemocnicu. Je oddelený od iných a má miesta pre dvesto-tristo chorých. Oficier sanity ide hneď ta, a začne sa riadenie, líčenie; — zaopatrí slamu, dá naplniť slamníky, postaviť postele. Majstri hľadia postaviť kúpeľ a dezinfektor. Pomocný lekár zoberie so sebou najspôsobnejších opatrovníkov, a začne sa preberanie chorých. I apatekár ide s ním, aby sa hneď rozdávali i najsúrnejšie lieky. Kňaz chodí po chorých, zostaví, nakoľko sa dá, potrebné dáta na prijatie do nemocnice, stará sa o to, aby úmrtia, ktorých je pri vypuknutí epidémie vždy na začiatku najviac, nenašli nemocnicu nepripravenú.

Z poľnej kuchyne sa už dymí. Teplé nápoje naraz preberú napoly zmeravených chorých. Už sú pekne roztriedení: tu takí, čo majú pozitívne choleru, tam podozriví na tú chorobu, tam týfus, a celkom zvlášť tí so škvrnitým týfusom. I v majeri sú už prichystané izby. Možno prenášať chorých. Prídu vozy transportovať chorých a zanesú ich pod bránu veľkého parku, kde sa niekedy poľskí šľachtici a dámy prechádzali — teraz veje na bráne zástava Červeného kríža. Malý domček — kedysi tam býval záhradník — premenili na kanceláriu pre prijímanie chorých. Pitvor a jedna izba sa premenia na takzvanú izbu na preobliekame. Dolu so zablatenými uniformami! Dvaja vojaci v kapucňových kabátoch zbierajú šaty do veľkých diež a oblievajú ich kreozotovou^[92] vodou. Chorých zanesú do kuchyne, teraz na kúpeľ premenenej, kde na veľkých poľských sporákoch vo veľkých kotloch vrie už voda. Niet vandle,^[93] ale preto nič. Najjednoduchšia vaňa na kúpanie je posteľ, na ktorej ho donesú. Na jednom boku vojak s vedrom vlažnej vody, na druhom boku tiež vojak. Jeden ho oblieva, druhý ho tam na posteli namydlí, a tak dôkladne a dobre, že chorý pod zručnými rukami opatrovníka až tak okrieva. Poobliekajú ich do čistej bielizne a zanesú do čistej postele, a obyčajne umorení bojovníci hneď zaspia. A spánok je najlepší pomocník lekárov.

Chorí spia, ale v nemocnici je čoraz viac roboty. Najma v prijímacom dome, pri kúpeli je veľa práce. V malej izbe má feldvébel na stole prilepenú sviečku, pred ním knihy, papiere, robí raport a prijímanie. Na druhej strane pracuje už dezinfektor. No, tento kvetinový dom si tiež nemyslel, že niekedy bude dezinfektorom! Pec premenili na dezinfektor, už v ňom praská ohníček; nad ním, kde v debnách zohrievali južné kvety a palmy, stavia sa skriňa na dezinfekciu. Bohvie, ako a skadiaľ, ale naraz je to hotové. Celé to sklepali z dosák, a na predku má ešte len i dvere. Na spodku sa z dvoch vedier kúri horúca para, naplní a zakryje svojou parou ma šnúrkach zavesené šaty na dezinfekciu. Keď aj vyjde zo skríň kedy-tedy trošku pary, neškodí. Dve hodiny to ostáva tam; na jednej strane dochádza každé dve hodiny špinavá a na druhom boku vychádza očistená bielizeň.

Za ten čas i v dome usilovne pracujú. Už je večer, skoro tu bude noc, ale veliteľ je prísny človek a nedovolí zameškať niečo v prvý najvážnejší čas. Nemocnica sa musí rýchlo, naraz zariadiť; to je prvá podmienka pri barakovej nemocnici. Ale i pracujú ľudia o milých päť, čoraz viac a viac izieb je hotových pri biednom osvetlení pár sviečkami.

Z nosidiel sa stávajú postele, na nich čerstvo naplnené slamníky s vankúšom, čistou plachtou a prikrývadlami. Na dvore počuť dupot koni a hrkot vozíkov; prinášajú slamu na slamníky a potravinové články z trénov. Len neskoro v noci sa skončí celodenná robota a ustatí ľudia si políhajú, aby aspoň párhodinovým snom okriali. Len v izbe inšpekcie počuť ešte nejaký ruch, a vidieť, ako podlekár prejde cez všetky izby, kde ležia chorí, aby dal injekciu ťažko chorým. Potom všetko zatíchne…

Ale čo je to? Znova počuť hurt, krik, vravu na dvore. Poddôstojník čo má stráž, ledva môže zobudiť lekára a s ním všetkých oficierov; popchatí v dvoch malých izbách všetci spia a oddychujú z ťažkej, úmornej roboty. Ale nemožno, to je vojna! Už oznamujú nový transport chorých. A znova celá nemocnica vstane, všetko do chlapa je na nohách. Päťdesiat podozrivých prípadov, pýtajú pomoc, ledva čakajú, aby ich zložili z drgajúcich sedliackych vozíkov, hlava ich bolí od horúčky, údy ich lámu — len rýchlo, rýchlo do postele! A už sú pri robote. Našťastie v kúpeli vrie voda, a pri malých petrolejových lampách a príšerne blkotajúcich fakliach pohybujú sa po noci fantastické tône: začnú ťažkú robotu znova. Od spánku omámení, s ťažkými údmi síce, ale o krátku chvíľu pri prijímaní, kúpaní a ukladaní chorých im to rýchlo prejde, a znova sa začne lekárske skúmanie. Keď vyjdú zore, a počuť prvý rachot diel, už zasa všetci spia.

Desať dní minulo od tých čias, čo sme prežívali prvé najťažšie dni zariaďovania barakovej nemocnice. A teraz je to ani nie na uverenie; čisté biele cesty sa belejú vo veľkom parku; obloky, dvere veľkého staviska sú v poriadku. Všade sú tabule s nápismi — kde sú akí chorí, kancelárie a sklady. Kúpeľom už nie je viac kuchyňa, ale na ten účel primerane vystavený barak so sprchou a kaďami. I dezinfektor už opustil skleník; dobre vyskúšaný stroj na dezinfikovanie dymí vedľa kúpeľného baraku. Prirodzene, stálo to veľa roboty a námahy i veliteľa i ostatných; ale keď sa človek stará o svoje veci a súri to u eráru, najpotrebnejšie predsa len dostane od vojenských vrchností. I to už bolo veľké obľahčenie, keď sme na hrubšiu robotu dostali tridsať ruských zajatcov, a naši sanitári mali viac času na ošetrovanie chorých. Naši Moskáli boli poriadni ľudia a dobrí robotníci a s veľkou ambíciou stavali baraky a robili poriadok okolo domu. A pri chorých nám verne a svedomite pomáhalo päť mníšok, ktoré nám vojenská vrchnosť poslala. Im sme mali čo ďakovať, že po izbách a barakoch panovala všade čistota a poriadok.

Ale najväčšiu premenu a pokrok predsa len spôsobila malá izba, na dverách ktorej bol nápis: Epidemie-Laboratorium.^[94] Už na tretí deň po postavení nemocnice prišiel hlavný lekár-bakteriológ, zo svojich debien vybalil celé laboratórium na skúmanie chytľavých chorôb, s mikroskopmi, malými cievami na skúmanie a všelijakými nástrojmi.

A tá izba bola od tých čias svedomím nemocnice, a lekár-bakteriológ veliteľov najlepší a najistejší spolupracovník.

Teraz sú už akurátne potriedení všetci chorí a rekonvalescenti.

Majú triedu pre chorých na brušný týfus, na škvrnitý týfus, choleru, dizentériu, a najmä zvláštna trieda je takzvaná pozorujúca, kam prídu podozrivé prípady v prvé dni, kým bakteriologický výskum nedokáže, kam vlastne patria. Prirodzene i počet lekárov je už značne väčší. Popri veliteľovi sú už traja lekári a tí už tak liečia ako na nejakej klinike. Každý chorý má svoj opis choroby, značku na teplotu, používajú sa najmodernejšie spôsoby liečenia a lieky. Ale nielen chorí, i rekonvalescenti stoja pod svedomitým lekárskym dozorom. Tri razy ich bakteriologicky skúmajú, kým smú opustiť nemocnicu, aby nemohli ako nosiči bacilov nakaziť takzvaný hinterland za frontom.

A sú čerství a dobre sa tam i cítia naši vojaci. Žiaľbohu, nájdu sa i takí, ktorým ešte vždy nefunguje správne srdce, alebo vypukne tajná tuberkulóza v dôsledku ťažkého predchádzajúceho ochorenia.

Príde deň, keď sa choroby pominú, nákazlivých chorôb v tom kraji viac nebude, a lekári zanechajú všetko, na čo sa podujali a čo tak ťažko vystavili, a vojenská vrchnosť ich odkomanduje niekam inakam, kde sa znova začne ich ťažká, no užitočná, bohumilá práca.