ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[58]Nepatrila ani Márii Antoinette,^[59] ani Hindenburgovi,^[60] vôbec nijakému chýrnemu človekovi, a predsa o nej noviny veľa písali. Stalo sa to tak, že po tieto dni vo viedenskom Dorotheume^[61] licitovali veci, ktoré ľudia v železničných vozňoch pozabúdali, medzi iným bola tam i nepárna topánka; dávali za ňu najprv jednu korunu, potom dve, kým ju konečne ktosi za šesť korún kúpil.

A pri tomto fakte zastane človek stáť a rozmýšľa, kto a načo kúpil nepárnu topánku?! Veď ju nemôže nosiť! Odložiť si ju neodloží, teda čo robí s ňou?

A pendantom k tomu je chýr, že v Londýne predali collier^[62] ružovkastých perál, krásnych a zriedkavých tak, že stáli na naše peniaze pol milióna korún.

Londýn a Viedeň — stará zabudnutá topánka a kráľovský hrdý collier — nepatrí to spolu, a predsa je v tom čosi spoločné.

Ružovkasté perly sa budú skvieť na bielom zamate mäkkej bielej pleti krásnej ženy, a topánku bude nosiť rakúsky invalid, ten ozaj len jednu topánku potrebuje; len nám to hneď neprišlo na um, čo veselo chodíme na dvoch nohách… Všetko sa zas len okolo vojny krúti: úžasná bieda, ktorú zapríčinila, i fantastické majetky, čo zadovážila.

Vo veľkých mestách človek pred potravinovými obchodmi vidí stáť ženy s deťmi na rukách; prirodzená vec: hodiny a hodiny musia čakať, kým dostanú liter mlieka alebo peceň chleba, dieťa samo nemôžu nechať doma, otcovia sú na vojne, nuž vezmú dojča so sebou.

Ale čo vysvitne, keď sa človek na to bližšie prizrie: pretože je rozkaz, že ženy s dojčaťom treba skôr obslúžiť ako iných, nuž vyvinul sa z toho podivný klam: ľudia si vypožičiavajú deti vo vankúšikoch…

Z času na čas zmizne, niektorý potrebný článok z obchodov — niet ho. Tak to bolo s múkou, kávou, cukrom, masťou, mäsom, mydlom, tak je to teraz so soľou. Len po štvrť kile ju dostať. Zasa len špekulácia… Hľa, kontrasty tejto vojny: jeden stratí nohu a iný poctivosť, zbohatnúť chce stoj čo stoj! Ružové perly ho vábia…

Sto týždňov minulo, čo sa vojna začala; a tohto týždňa vydal minister rozkaz, aby i kľučky šli na vojnu; zoberú ich, a dostaneme železné kľučky miesto nich.

Človek sa zamyslí…

Koľko milých, milovaných rúk chytilo tú kľučku do ruky, prvý a posledný predmet, ktorého sa dotkne každý, kto príde a odchádza. Koľko ráz sme s horúcim klepaním srdca čakali na to, aby prišiel on, aby sa dotkla jeho ruka našich dvier, aká radosť, keď sa to konečne stalo…

Koľko rúk už ochladlo, ktoré sa jej predtým pevne a teplo chytili, tých rozpomienok viac nebude, lebo kľučky naše zmiznú… podivný znak vojny. Hja, gazdovať, gazdovať musíme všade, so všetkým, to káže ráno čierny chlieb a večer neosvetlené ulice; a všade je to tak, po celom svete.

V Londýne lord Mayor po tieto dni slávnostne otvoril výstavku: ako sa má v domácnosti gazdovať. Denne sú tam prednášky o gazdovaní, o šatstve a o hygiene. A hlavný a najčudnejší bod: verejné debaty budú medzi domácimi paniami a slúžkami o probléme, ako a kde sa môže v domácnosti niečo zgazdovať.

Rozposlalo sa veľa pozvánok i slúžkam, aby sa o veci úprimne vyjadrili. — Nuž toto vari naozaj ešte nikdy nebolo: debaty medzi domácou paňou a slúžkou boli skôr intímnou vecou. Teraz sa dokáže, kto má jazýček lepšie podrezaný!

Zjavila sa i kniha, ako sa má domácnosť upratovať s najväčším ušetrením energie: ako máme totiž každú zbytočnú prácu v domácnosti nechať, predovšetkým umárajúce chodenie hore-dolu pri upratovaní, i to je márnotratnosť. (Najmä teraz, keď nemáme topánok navyše.) I detská izba je vystavená, deti si v nej samy upratujú, potom vidieť i domáce pekárstvo, taktiež v detských rukách. Cieľom toho všetkého je dokázať, že v menších domácnostiach je často celkom možné žiť bez slúžky, bez zrieknutia sa pohodlia, a bez priveľkej námahy.

Veľmi navštevované je oddelenie, kde sa ukazuje, ako sa majú prerábať staré šaty. I zvláštnu jednohrncovú kuchyňu tam možno vidieť. V hrnci, zvlášť na to skonštruovanom, spraví sa celý obed: rezeň, puding a omáčka; varí sa to na plyne a palivo na obed pre piatich ľudí stojí 4 haliere. (Len či je to pravda?!)

Vidieť i spôsoby na pestovanie včiel, kôz, králikov a hydiny.

I pedagogické oddelenie je tam. Vidieť kanóny a strojové pušky a všelijaké iné vojenské veci s malými tabelami. Koľko týchto vecí by sa dalo nakúpiť miesto kožušín, klobúkov a iných dámskych vecí: sľubujú si od toho veľkú premenu u márnotratných žien. (!?)

Nuž hľa, ako gazdujeme teraz! Človek si musí do obchodov vziať so sebou papier, lebo mu nič nezabalia; a páni chodia s podivne doškriabanými tvárami, lebo sa holia bez mydla; tiež ho niet. A predsa akosi človek neverí na serióznosť časov, toľko starožitností ako teraz sa nikdy predtým nepredalo. Dámy nosia nielen závojové blúzy, ale aj závojové sukne, čo neukazuje na priveľký žiaľ a smútok; a o niekoľko krokov ďalej kradnú ľudia ošípaným pomyje, vo Viedni kupuje invalid nepárnu topánku.