ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[96]Túto nedeľu, 22. apríla 1917, bol pamätný deň pre celý svet: tisíc dní pominulo od tých čias, čo sa začala vojna.

Tisíc dní je to, a nám sa tak zdá, ako keby to bolo tisíc rokov, ako keby sme sa boli už za vojny narodili, ba ako keby vôbec nikdy nebolo bývalo mieru — tak nás tlačí tých tisíc dní…

A nielen nás — celý svet stone pod ťarchou tých tisícich dní, a kým svet svetom bude, s úžasom budú ľudia vravieť o týchto časoch.

Ó, ako nás budú súdiť naše detné deti! Budú nás zvelebovať, a či haniť?! Ohromné tajomstvo budúcnosti…

Ani neuveria, ani nepochopia, že sme jedávali „náhrady“ miesto vajec, mlieka, múky, chleba, že sme jedli kŕmnu repu a že zmrznuté zemiaky boli lahôdka; neuveria, že ženy a deti celé dni a noci čakali na pol litra mlieka, ako stávajú teraz už i pred obchodmi na topánky a niektorí i pred apatékami, aby pre chorých miesto cukru dostali sacharín.

Neuveria, že sa deti narodili malé, slabé, lebo ich matere hladovali — a pomreli deti, lebo ich matere nemohli dojčiť — od biedy.

Kráľovské koruny sa gúľali po Európe, a miliardy tiež.

Kráľovské kniežatá mreli na bojisku a padli milióny mladých vojakov; nikdy predtým sa nevideli, len vtedy, keď jeden druhému poslal smrteľnú guľku…

Muníciu robili ženy vo fabrikách a deti boli opustené a zdarebáčili sa…

Ako to budú chápať, rozumieť, ceniť naši potomci?!

A ako budú súdiť o takých dobrodincoch, ako bol napríklad povestný dr. Kranz, ktorý sa morálne utopil v rume a v pive, čo jeho banka lifrovala armáde? Ako o barónovi Thavonatovi, ktorý za osemdesiat korún predával cent zhnitej repy, aby Viedeň mala čo jesť?!

Mali by spraviť čiernu knihu, v ktorej by na večné veky boli zachované zlodejstvá týchto ľudí — na odstrašenie pre budúce pokolenia…

Nikdy toľko hrdinskosti, mužnosti nevidel svet ako za tejto vojny; ale ani nikdy toľko hnusného egoizmu: ako keby sa stará pravda o svetle a tieni chcela čím viditeľnejšie preukázať.

Začíname druhých tisíc dní. Daj, bože, aby sme v nich nezašli vo vojne ďaleko. Pravda, i po vojne bude vojna: o nový život.

Teraz sa bojuje o mier — potom o nový život. Nielen styky národov sú potrhané, ale i rodina už neznamená to čo predtým: otec, manžel, synovia, bratia sú preč, keď sa navrátia — ó, bárs by sa už navrátili! — budú surovší, panovitejší ako predtým. Vojna ani najmenej nezošľachťuje ľudí, to sme už skúsili, a prejdú dlhé časy, kým po vojne i po rodinách nastane mier.

Darmo je, ľudia sme, a máme plno slabostí…

Ale teraz sme ešte ďaleko od toho času, ešte vždy nové a tmavšie oblaky stoja nad nami, a ak kedy, tak teraz treba napnúť duševné a telesné sily. V najhlbšej hĺbke srdca ľudí je myšlienka: keď sme vydržali týchto a takýchto tisíc dní, pán boh nám už pomôže i v ďalších hrôzach…

Len tí, čo stratili svojich najdrahších, tí už nerátajú dni: im je to už skoro ľahostajné — oni už nemajú čo očakávať…

A ďaleko, ďaleko naši zajatí na severe, na juhu vzdychajú: tisíc dní… Ó, aký trpký je chlieb v zajatí… Len vo sne sú spolu so svojimi, noc im je milšia ako deň, lebo deň je krutý, úprimný — tichá tmavá noc a v nej sen im darúva sladkosť vidieť si svojeť: ženu, deti, otca, mať, milú, priateľa, rodné hory, doly…

Pokolenie, ktoré vyrastie po vojne, bude rozhodne iné ako my, čo sme rástli pred vojnou.

Premení sa i položenie robotníkov a nájde riešenie — ženská otázka. Žiaľbohu, bude to riešenie dosť smutné: namiesto rodinných krúžkov bude veľa, veľa samostatných žien — tí, ktorí boli pre ne určení, spia večný spánok v Rusku, Rumunsku, v Karpatoch, pri Isonzi…^[97] Ó, ako chápem Američanku, ktorá teraz 6. apríla, keď zasadal senát rokovať o tom, či má Amerika vyhlásiť vojnu, pri hlasovaní ako jediný ženský vyslanec s plačom vstala zo svojho miesta: „Všetko chcem spraviť za svoju otčinu, ale za vojnu hlasovať nemôžem!“

Hja, ona už vie, čo vo vojne znamená tisíc dní…