ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[57]Ako ľahostajne preletí zrak nad týmito číslami! Vo vojne sme navykli už na ohromné číslice. Päťdesiattisíc — čoho? Myslíme na peniaze, vojakov, zajatých, ranených, mŕtvych — nie; nie o tom je teraz reč. Matky, modlite sa, aby sa to i vás netýkalo: o vojenských sirotách vravím.

Päťdesiattisíc sirôt bolo do konca marca v Uhorsku, nerátajúc otcov, o ktorých sa nevie, kam sa podeli: či sú mŕtvi, stratení, alebo neznámo kde zajatí.

Človek vidí cez zaslzené oči armádu tých osirotených detí: najprv najmenšie, čo ešte ledva stoja na neistých nožičkách; nevedia ešte, že osud tmavým krídlom zašumel ponad ich hlávky; a za nimi väčšie deti, ktoré si každý večer pri malej postieľke kľaknú, zdvihnú nevinný zrak a modlia sa za vzdialeného otca; najväčšie, ktoré sa s tupým žiaľom v srdci spytujú: ,Čo bude teraz s nami? Kam sa podejeme, ak sa nám otec viac nenavráti?! Pre nás sa vtedy táto vojna nikdy viac neskončí!‘

A ešte je to nie skončené. Dosiaľ malo každé dieťa otca, čo sa oň staral, ľúbil ho, trápil sa, keď bolo choré — dnes je to nie tak. Otcovo miesto zostane prázdne — pri stole sa preňho neprikrýva, posteľ nepostiela, predsa celý dom naň myslí, predsa všetci len jeho čakajú…

Nevráti sa nikdy viac!

Koľko ešte bude tých vojenských sirôt, kým dá pán boh svitnúť tomu vyprosenému, vymodlenému dňu, že si vzdychneme: — Pokoj!!

Sväté povinnosti nám nakladá táto vojna: starať sa o osirotené deti. Viem, že sa to vďačne a ľahko povie, a tak ťažko koná! Veď je život ukrutne ťažký, že niekedy ani neveríme, že sme vydržali búrky týchto časov; a predsa i dnes môžeme urobiť niečo pre siroty. Kto môže, nech ich hmotne podporuje; kto nie je schopný peniazmi, nech im poslúži radou, skutkom, trpezlivosťou a úslužnosťou.

Máme i náš krásny modranský sirotínec, udržujme si ho! Veď, žiaľbohu, bude zo dňa na deň pre naše siroty potrebnejší. Starajme sa v prvom rade o tento ústav, veď tu budú vychovávať naše deti. Každá rodina, každá pani, každé dievča našej spoločnosti nech si považuje za povinnosť ujať sa niektorej siroty. Na to nie je treba mnoho peňazí, len srdce, aké musí mať každá žena. Nevravte, že máte samy so sebou mnoho starostí a trápenia: matka, čo bez otca musí vychovať a odchovať svoje deti, má ešte viac starostí… Som presvedčená, že nevravím do pustatiny; slovenské srdce je mäkké, kôra egoizmu a ľahostajnosti, ktorú máme na ňom, chytro sa roztopí, keď si pomyslíme na armádu sirôt! Kde je žena, ktorá by zostala chladná, keby mal na ulici voz prejsť malé dieťa? Niet jej — na chválu človečenstva buď rečeno, že jej niet. No a nie je život nezaopatreného dieťaťa vždy taký? Ratujme deti pred tým najneúprosnejším vozom, pred životom!