Glosy

^[100]Tak dlho už trvá táto vojna!

Oceán sĺz, krvi, žiaľu, bolestí a nadľudských hrdinstiev znamená tento čas, a ešte vždy nevieme, kedy a ako sa skončí.

Kým svet svetom bude, viac takýchto časov nebude. To je isté. Súdny deň nastal pre všetky národy sveta a my sa zatajeným dychom a ledva počuteľne vzdycháme: — Čo bude?

Lebo veď hovoriť nesmieme — len vzdychať… A zraky naše sú obrátené ta, do Washingtonu, kde rozmýšľa ten záhadný starec Wilson^[101] o osude celého sveta…

Ľudia toľko písali, vraveli, hádali sa o Wilsonovi ako ešte nikdy o nikom. Poznáme jeho život od detstva až podnes, a predsa jeho nepoznáme, nevieme, čo a ako bude súdiť národy.

Fantastické je všeličo, čo o ňom rozprávajú noviny. Jedni ho držia za doktrinára, iní za zlodeja s čiapkou farizejstva na hlave — niektorí zasa za číročistého idealistu. Istá vec, že takú moc, akú má dnes v ruke Wilson, ženou zrodený človek ešte nemal…

A nevieme, čo veriť z toho, čo o ňom píšu…

Aké čudné sa nám zdá to, keď čítame, že sa tento starý človek ešte len nedávno ženil — v prvom manželstve bol vraj veľmi nešťastný — a vzal si oveľa mladšiu krásnu mladú vdovu, mladšiu ako jeho najstaršia dcéra, kúpil jej ako svadobný dar korčule zo zlata a najkrajšie perly, aké v New Yorku vôbec bolo dostať…

A potom zasa čítame, že na univerzite, na ktorej kedysi mával prednášky, nedovolil nijaký rozdiel v spôsobe žitia medzi bohatými a chudobnými študentmi. Tam totiž v internátoch žijú spolu, a rozdiel bol ohromný…

Ale to sú všetko len pletky. Podivnejšie nám je už to, že ho volili za prezidenta Spojených štátov preto, lebo bol protivníkom vojny.

A po čase sa tak zamiešal do vojny, že dnes on rozhoduje o osude celého sveta.

Ten človek musí mať sugestívnu moc na masy ľudu, že tak slepo idú za ním a že môže tak opanovať nielen Ameriku, ale vlastne cez dohodu celý svet.

Tento starý pán a profesor má dnes väčšiu moc ako cisári a králi spolu.

A všetky národy sveta čakajú od neho rozhodnutie svojich osudov — i my Slováci. A každý národ ináč vykladá a rozumie tých štrnásť povestných Wilsonových bodov. Vo Francúzsku, Anglicku a Taliansku vravia o nastávajúcom mieri len ako o Wilsonovom pokoji. Nie je táto zhoda národov až zarážajúca?

A svet — ženy, matky, deti túžia len za jedným: aby už raz bol koniec!

Aby nehoreli dediny a mestá, aby granáty netrhali ľudské telá a aby nastalo to, čo si teraz, v piatom roku vojny, už ani predstaviť nemôžeme: pokoj. Nie, nie tí budú mať pravdu, čo tvrdili, že mapa Európy i po vojne bude asi taká, ako bola pred vojnou. Ona bude oveľa inakšia.

Lenže aká bude, to ešte nevieme.

Päťdesiat mesiacov sa už pripravuje nová mapa Európy — predsa ešte len tušíme, aká bude. Pomaly, pomaly dvíhajú sa mrákavy, ktoré viseli nad nami; ale či nám slniečko ozaj zasvieti, mladé, ohnivé, silné slnce nového života v národe, o to sa, ó, bože náš, skrúšene a z hĺbky srdca modlíme.