ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[71]Pred dávnym — dávnym časom — totiž na začiatku vojny — bolo málo ranených a veľa opatrovkýň. V bielo-modro pásikovaných oblekoch s veľkými bielymi zásterkami, bielym čepčekom na pekne ondulovaných tmavých vlasoch boli súce skôr do nejakého románu ako do ťažkého ovzdušia nemocníc. Zvlášť v takzvanom Hinterlande, za frontom ich bolo až priveľa. Česť tým, ktoré sa osvedčili, že len mužstvo chcú opatrovať. To je ozaj ťažká úloha, a vytvorená je každá myšlienka na nejaký vojenský flirt. Pre tie, čo len oficierov chceli ošetrovať, pre tie mám len ironický úsmev — a našli sa i také dámy…

Časy prešli, ale neprešla vojna! A čo vidíme — so žiaľom? Zmizli opatrovkyne! Dnes v tunajšej vojenskej nemocnici má jeden lekár na starosti dvestopäťdesiat ranených vojakov, a pri tom mu pomáha — jeden teológ…

Niet ani dobrovoľných, ani platených opatrovkýň…

Nuž áno, pridlho trvá táto vojna. Teraz je ranených veľa, ale opatrovkýň málo. Neviem, či je ten teológ schopný i bez zásterky a čepčeka dokázať toľko ako dvadsať-dvadsaťpäť ženských; ale na každý pád je i lekár i on hoden obdivu. A veru nedostal ešte ani vyznamenania ako tie dámy, ani sa nedal, ako tie dámy, v kostýme Červeného kríža v dojemnej póze fotografovať. — Tak sa zdá, že sú mužskí predsa len menej márnomyseľní ako povedzme niektoré ženské…

Mali si to podeliť na polročné turnusy až do konca vojny; škoda, že to nikomu neprišlo na um.

Hja, človeku prídu na um múdre veci, ale podivným spôsobom, vždy prineskoro.

Keby som si bola na začiatku vojny kúpila vagón ricínového oleja a tri debny aspirínu, bola by som dnes bohatá! Niet liekov a niet lekárov — žiaľbohu, len chorých a ranených je dosť!

Teraz je zas veľká bieda o Franck kávu — v celom veľkom meste jej niet; tak sa zdá, že nateraz s ňou robia ľudia obchody.

Keď je teraz akosi všetko dovolené. V New Yorku bol dobročinný bazár; najkrajšia herečka sveta Elsie Nicholl sa obliekla do uniformy francúzskeho vojaka, napchala si do vrecák a všade, kde sa len dalo niečo skryť, vecí a oznámila prekvapenému obecenstvu — že (prirodzená vec, za drahé peniaze!) sa u nej každý môže vycvičiť za — vreckového zlodeja… nepredávala bozky — ako ste hádam očakávali, ale šla oveľa ďalej…

V Kluži bolo súdne pojednávanie. Nejaký vojak spáchal zločin; prísni sudcovia mali rozhodovať o jeho osude. V sále bolo horúco — žalobca vravel dlhú, ťažkú reč a žiadal príkladný trest, trest smrti.

Obecenstvo počúvalo, ľutovalo obžalovaného. Tu naraz — čo sú to za nezvyčajné zvuky?! — bolo počuť hlasné chrápanie.

Obžalovaný vojak sa nestaral o nič, ale si pokojne odfukoval. A čo sa stalo?

Inokedy by ho boli buchnátom zobudili, že sa nespráva slušne voči súdu.

Dnes? Vstal jeho obhajca, pateticky naňho ukázal: — Nuž či by naozaj zlý človek mohol takto pokojne spať, keď sa rozhoduje o jeho živote a smrti?

A oslobodili ho.

Nuž nie je to podivný svet?!

Vo Viedni sa otvorili vojenské kuchyne a nával ľudu je ohromný. Dá sa tam dostať obed od dvanástej na poludnie až do siedmej večer. Takzvané guláškanóny, ktoré prevážali z miesta na miesto, už viac nestačili.

Vraví sa, že v živote človeka nie to rozhoduje, čo človek zažije, ale to, ako sa na vec díva. I Ľudovít XVI.^[72] vo svojom denníku počas vypuknutia revolúcie písal, koľko kusov diviny zastrelil… a to mu história dodnes neodpustila a dala mu biľag sprostáka a lenivca. Musím povedať, že mu krivdia; veď teraz počnúc od diktátorov na potravinové články v Nemecku a u nás sa všetci ľudia len o dve otázky zaujímajú: kedy bude koniec vojny a - čo budeme jesť. Nuž ak Ľudovít XVI. písal o divine, teraz by mu to už ozaj mohli odpustiť. Vtipný francúzsky spisovateľ Alphonse Karr^[73] vravel na celý svet: čím viac sa to mení, tým viac je to len to isté. Plus ca change, plus c’est la meme chose…

Nuž či nemal pravdu?!