ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[20]Bolo to pred sto rokmi, a či len predlanským, čo sme zádumčivo chodili po úzkych veneziánskych uliciach?…

Nie, nie je to ešte sto rokov, hoci sa mi tak dávno zdá — bolo to ozaj predlanského leta. Boli sme medzi poslednými cestovateľmi, čo ešte pokojne dýchali do seba krásu tohto čarovného mesta a dívali sa na skamenelý sen jeho krásy.

Júlové dni roku 1914. Aký zvláštny prízvuk má dnes tento dátum, plný predznakov búrky… Ako keď zďaleka počuť zvonenie na pohreb…

Ba či ešte dakedy bude Venezia tým, čo bola: prvou stanicou mladých zaľúbených novomanželov; — ešte ani kvety svadobnej cesty neuvädli, už stoja v šťastnom objatí pri okne Bauer a Grunwalda a obdivujú seba a — lagúny.

Bronzové kone na kostole sv. Marka sa jagali v slnci — netušiac, že o krátky čas ich hrubými pokrovcami prikryjú a latami zadebnia pred nepriateľskými lietadlami — a predsa je tomu teraz tak! Kde sú serenády na mori a iluminovane gondoly? Všetko to zmizlo, veď cudzích ani niet…

Každý večer zapaľovali vo Venezii, na bazilike sv. Marka, v tom okienku, ktoré sa díva na piazettu,^[21] dve veľké voskové sviečky: horeli tam, kým sa zvonilo na večer, kostolník potom zapálil dve lampy pred obrazom Madony a tie horeli celú noc. Robí sa to vraj na pamiatku úbohého fornaretta — pekárskeho učňa — čo nevinne musel zomrieť, a síce takýmto spôsobom:

Keď sa roku 1507 ráno ponáhľal do sklepu, na ulici našiel zabitého človeka; chlapec sa zohol k nemu a zdvihol tenkú dýku, ktorá ležala pri ňom — v tom momente ho prekvapili mestskí drábi. Darmo prisahal pred radou štyridsiatich, že ho on nezabil — musel umrieť. Zanedlho potom chytili pravého vraha — a na pamiatku nešťastnej obete bolo vo zvyku od tých čias povedať pred podpísaním smrteľného súdu: „Recordéve del povero fornér!“ — čiže: „Rozpamätajte sa na nešťastného pekára!“ A na jeho pamiatku horeli sviečky — až do vojny. Teraz je námestie sv. Marka každú noc celkom v tme, veď lietadlá najmä toto mesto ohrozujú, a Venezia, tá ľahkomyseľná Venezia, je najkrajšou perlou v talianskej korune!

Ohrozené sú svetochýrne paláce, i takzvaný Othellov dom, i dom kde býval, podľa Talianov, Shakespearov Shylock, a okno, ktorým ušla pekná Jessica.

Ó, krásne paláce pri Canale Grande, čo bude s vami, kým sa skončí vojna?

Po tieto dni zas hádzali naše lietadlá bomby — pekná a ľahkomyseľná Venezia sa triasla od strachu — a naháňali vlak, v ktorom cestovali talianske princezné Jolanda a Mafalda, no bomby nepadli na vlak.

Prázdne sú hostince, prázdne sú kúpele — svetochýrne Lido^[22] — všetko sa pominulo, a pekné talianske ženy a dievčatá v čiernych strapcových ručníkoch ako tône preletia cez úzke ulice z domu do kostola a naspäť.

Kto by im to bol takto rok prorokoval?…

A čo robia holúbky sv. Marka?

Uleteli i tie pred lietadlami?

Celý svet ich pozná a má rád — a veneziánsky ľud ich verne choval ešte i vtedy, keď sám hladom umieral; a keď raz gondoliér chcel ukradnúť z nich zopár pre nejakého cudzinca, zatvorili ho na šesť dní. Holuby vraj priniesli chýr o víťazstve Venezie pri Lepante,^[23] podľa iných zas kráľovná (poetka) Catarina Cornaro^[24] priniesla ich so sebou z ostrova Cyprus^[25] — isté je, že im podnes z Procuratie vecchie každodenne sypú zrno, taktiež ich kŕmia všetci cudzinci, čo kedy stáli omámení krásou námestia sv. Marka pred bazilikou.

Čo bude s nimi, keď ľud sám nemá zrna, a cudzincov niet — tých pobrala vojna…

Každá skala v tomto utešenom meste nám k srdcu prirástla — koľkí i z nás, Slovákov, sme už stáli na Ponte dei sospiri (Most vzdychov), kadiaľ viedli na smrť odsúdených…

A dóžovský^[26] palác sa svetochýrnymi pozzi, totiž studničnými žalármi, ktoré údajne roku 1797, keď Francúzi vtrhli do Venezie, Taliani zaplavili lagúnami, aby ich nakoniec ešte Francúzi ta nepozatvárali. A keď tak bomba padne na piombi — nemenej chýrne komory z olova — nikdy nás viac neprejde mráz pri myšlienke, že v týchto uzučkých nízkych kuticiach ohromné muky znášali ľudia, medzi nimi i chýrny dobrodruh Casanova,^[27] ktorý však ušiel, a Silvio Pelicco, básnik, ktorého ta zavreli Rakúšania roku 1821 — 22.

Len lagúny sa neboja ani vojny, ani letúnov — darmo im to závidí zachmúrený arzenál nad ich vlnami — večná je len príroda…