ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[109]Už pred rokom bolo povážlivé, ako sa tisnú ženy i do takých robôt, ktoré nezodpovedajú ani ich telesnej sústave, ani ich silám. Dnes je to ešte horšie, ešte viac žien ťažko pracuje, a otázka, ako to bude po vojne, musí trápiť každého seriózneho človeka.

Predtým sme mysleli, že ženy nebudú môcť zastať mužskú prácu ani kvalitatívne, ani kvantitatívne. Dnes to už nemožno povedať.

V porcelánovom priemysle stoja ženy pri peciach a pri teplote šesťdesiat a sedemdesiatstupňovej robia mužskú robotu. V hutách kúria ohromné kotly, v kovovom priemysle robia pri tokárskom stroji, vŕtacích strojoch a všetkých iných — jedna robotníčka obsluhuje i tri stroje naraz. Pri stavbách ich tiež všade vidieť: i pri nadzemných i podzemných; robia pre vojsko, robia pri strojoch na miešanie betónu, obsluhujú vyťahovacie stroje a narábajú s ťažkými železami. Robia práce, ktoré sú ženskej sústave priam škodlivé, a také, ktoré priemyselný zákon predtým jednoducho ženám zakazoval…

A všade sa usilujú a pretekajú v tom, aby dokázali, že môžu i mužskú robotu zdolať.

Kontrolu, či sa granáty zapália, robia vo fabrikách ženy, kladivom klopú po každom granáte, či je bezchybný.

A robia akordovú robotu, netušiac, že si tým život skrátia a zdravotne ťažko škodia. Nesčíselné ženy a dievčatá si takým spôsobom navždy zničia možnosť stať sa niekedy matkami zdravých detí. Úbohé ženy, len aby čím viac zarobili, prepínajú sa v robote; chlap už vie, už má skúsenosť, že si tým škodí — žena si tú skúsenosť ešte len žalostne nadobudne.

A čo bude po vojne? Státisíce mužov sa navrátia, a koľko ich bude, čo sa síce vrátia, ale telesne, duševne zlomení, neschopní viac takej roboty. Ženy budú vtedy prinútené i ďalej robiť v továrňach — a za oveľa menší plat, ako dávali mužom.

Človek musí mimovoľne obdivovať tie ženy, a tým viac, lebo keď sa taká robotníčka vráti do svojej domácnosti, čo ju očakáva? Len nové starosti, nová práca.

Ktorá je vydatá, má starosť o stravu, o deti — v dnešných časoch samo osebe dosť trápenia.

O koľko šťastnejší je aspoň v tomto náš ľud! Je pravda, že i gazdiná, keď je muž na vojne, má dosť starosti, ale tá starosť je prirodzená, zdravá, robí si pre seba a pre svojich, hoci ťažko. Veľkomestská robotníčka sa trasie o trochu petroleja; lebo pri čom robiť, keď ho spáli? Pritom vidí ľahký život a úžasný luxus bohatých…

Nie div, že najstrašnejšia hydra človečenstva, prostitúcia, zhltne toľko obetí!…

Veď je teraz život ťažký i pre majetné triedy — ako potom pre chudobu! Ale väčší ako vojna a jej hrôzy je ľudský egoizmus; to vidieť deň po deň. V Tirolsku museli vydať zákaz, aby gazdovia nedávali sviniam zbytočné mlieko, ale predali ho rodinám, ktoré majú deti a chorých; a ťažko, ťažko šlo urobiť zákaz platným. No, pravdaže, najprv kŕmnik a len potom cudzie deti…

Všetci mysliaci ľudia vedia a vidia, čo znamená najmä teraz udržať ľudský život, vychovať už narodené deti, a predsa sa mohlo stať, že úbohá mať chodila celý deň po Viedni s chorým dieťaťom v náručí a prosila vo všetkých nemocniciach, aby jej ho prijali. Kým sa jej to podvečer konečne podarilo, bolo dieťa už i mŕtve…

Ťažká je tá ženská práca, ťažká…