Glosy

^[77]Pred sto rokmi povedal Napoleon o Austrii, že je síce výborná krajina — len že sa vždy oneskorí o jednu ideu.

Keby mňa bol poznal — oh! škoda, že som vtedy nežila — bol by istotne povedal, že zaostávam o dve idey.

Prečo mne len prv neprišlo na um zaoberať sa starými koštiaľmi! Objekt teraz taký vzácny, že ho idú brániť extra-zákonom. Koštiaľov starých je dosť, lenže chodia oblečené v kabátoch a golieroch, z tých nemám nič; ale koštiale bez kabátov by som potrebovala, alebo hádam by som sa uskromnila i len s glejom. Zázrak, čo stvára teraz tento nevoňavý produkt: o päťsto percent zdražel!

Pri dobrej vôni mi príde na um i syr; už ho niet v Nemecku, o chvíľu už zmizne i u nás; oštiepok zlatej farby a elegantná a melancholická parenička budú už len snom z krajších čias.

Teraz idú zlé časy na veci, ktoré neboli síce absolútne potrebné, ale krášlili život: kukurička, syr, ovocie.

Svinka, tento najväčší štréber medzi zvieratami, potrebuje kukuricu. Človek so slzou v šľachetnom oku odtrhne si ju — doslova odtrhne od úst a servíruje ju svinke; lebo teraz je ona pánom. Ale hneď za ňou pyšne kráča hus: kilo husacej masti osemnásť korún.

O čo je teraz lacnejší ľudský život…

Človek musí mať teraz takzvaný kalte kuráž,^[78] aby sa odhodlal ísť kúpiť niečo do sklepu. V obchodoch všetko vyprázdnené. Privítajú vás prázdne giesshüblerky^[79] s chladným úsmevom, a kupci tiež s takým.

Harfovým hlasom si prosíte nejakú vec, skromne a úctivo — ó, veľmi úctivo! — a s iróniou takou ostrou, s akou vo francúzskych drámach mladí vikomti odpovedajú, odpovie i starý greisler, že toho niet. A tak ide otázka i odpoveď a namiesto pol kila grísky, núka vám konečne päť kíl gypsu. Ako keby človek mohol gyps večeriavať!

A musíte veľký pozor dávať, aby ste nejako krivo nediškurovali; lebo hneď by ste stáli pred súdom, a starý greisler by zostal v pravde.

Kde je len ten podarený strom, na ktorom naraz rastie maslo, mydlo a sviečky! Ale naozaj — nežartujem.

Žiaľbohu, nerastie u nás, ale v západnej Afrike a volá sa Bassia Parkii. Jadro má v bielej škrupine, ktorá sa ľahko odlúpi. Škrupina je veľmi sladká a záživná. Jadro sa ponáša na náš divý gaštan a má v sebe šesťdesiat percent masla výborného na jedenie. Keď je pätnásťročný, začne rodiť, a najúrodnejší je, keď má dvadsaťpäť rokov.

Bassia maslo je i u nás ver’ známe, potrebujú ho na falšovanie kravského masla. I na fabrikáciu čokolády je vraj výborné. No nielen maslo máme z tohto stromu, ale i sviečky a mydlo sa dajú z tej masti dorábať. Je pravda, že človek sa bude čudne cítiť pri myšlienke: ,No, teraz si zapálim sviečku, umyjem si ruky, sadnem si k večeri — a to bude z toho istého stromu…‘ A pochytí ho myšlienka: ,Mohol by som práve tak zjesť mydlo alebo sviečku a umyť si ruky maslom… i tak je to jedno…‘

Lenže… Afrika je ďaleko a Bassia Parkii tiež. Predbežne sa nemôžeme v tých veciach pomýliť.

Svete, svete — čudne sa krútiš! Zo stromu budeme triasť maslo, sviečky a mydlo; okrem toho už máme listárky, pekárky, horárky — na severnej stanici vo Viedni od týchto čias zo ženských úst počujeme nadávky — šusterky, policajtky, konduktorky, handlerky, kočišky; a mladé dievčatá polo posmešne, polo smutne vyratúvajú, keď sa vraj skončí vojna, pripadne na jedného mužského dvadsaťsedem a pol ženy. (Menovite tá pol je zaujímavá.) Nuž načo by sa vraj učili šiť a variť… Potešte sa, ó, panenky, a verte mi: každá sa vydá, ktorá sa chce vydať… To je skúsená pravda. A verte i to, že keď sa vrátia muži z vojny, pripadne na sto žien ešte vždy stopať mužov. To som zas ja vyrátala. A ja veľmi zle počtujem — tak to musí byť pravda. Láska vždy zle ráta… aspoň začas. A dokázaná vec je, že v láske odjakživa jedenkrát dva sú tri…