Glosy

^[136]Už sedemdesiatpäť rokov odpočíva v rodnej zemi veľký ruský lyrik Michail Jurievič Lermontov. Podivne sa odohral jeho krátky, pyšný život; ako ohnivý blesk sa zjavil a zanikol…

Puškin, Lermontov a Byron — výnimočná podobnosť nielen v ich poézii a duši, ale i v osudoch. A úlohu fáta prevzala vo všetkých troch — žena. Nešťastní boli všetci traja; umreli mladí a odišli z tohto života polohravo, ako keď človek odhodí zunovanú hračku…

28. júla (15-ho podľa st. kal.) večer o šiestej bolo to sedemdesiatpäť rokov, čo si na Kaukaze v Piatigorsku s pištoľou v ruke stali oproti sebe Nikolaj Sergejevič Martynov a Michail Jurievič Lermontov. Boli sa tam zotaviť. Obaja elegantní mladí dôstojníci chodili do domu generálky Berzelinovej. Lermontov bol — ako vždy — ironický a posmešný. Hnevalo ho, že sa Emília, mladuška generálkina dcéra, peknými čiernymi očami pričasto dívala na Martynova. Nebol to div: Martynov v čerkeskej rovnošate, krásny chlap, ľahkomyseľný a galantný. Ohromný kinžal (čerkeský nôž) na boku, po čerkesky vyhrnuté rukávy, k tomu zlato a purpur rovnošaty, to stačilo, aby sa dievčatá za ním obzerali. A Lermontov, vtedy dvadsaťsedemročný, rozmaznaný básnik, posmieval sa z neho ako z každého, i zo samého seba…

Bol utešený letný večer. U generálky boli hostia. Knieža Trubeckoj hral na klavíri, spoločnosť pri otvorených oknách sedela v letnom salóne a počúvala hudbu.

Lermontov stál pri Emílii, zahrúžený do jej pekných očí, ona s úsmevom počúvala jeho reči… Lermontov naraz zvraštil obrvy — blížil sa Martynov…

V básnikovi Démona vzbúrila sa krv — a ironicky povedal dievčaťu: — Mademoiselle, le montagnard au grand poignard qui s’approche! (Slečna, horal s veľkou dýkou už ide!) Osud sa zamiešal do veci. V tú chvíľu sa hudba krátkym akordom skončila, celá spoločnosť stíchla a bolo počuť iba posmešnú Lermontovovu poznámku…

Martynov zbledol — pri odchode vyzval Lermontova na súboj. Darmo ich sekundanti chceli pomeriť — Martynov sršal zlosťou: — Pred dámami ma urazil!

Na tretí deň podvečer vyšla malá spoločnosť oficierov na vrch Mašuk — a tam na chodníčku sa postavili. Tridsať krokov distance^[137] — desať krokov avance!^[138] Zdvihli pištole. Lermontov zostal stáť, dovolených desať krokov nespravil. Zato ich spravil Martynov. Básnik si ľavou rukou zastrel prsia, pravou cielil. S ľahkým úsmevom sa díval na nepriateľa, v očiach podivná otázka… Sekundanti komandovali — Martynov strelil, básnik sa striasol a bez slova klesol na zem: guľka prešla cez srdce a pľúca.

Darmo sa priatelia okolo neho namáhali — jeden z najväčších básnikov všetkých čias zanikol…

Ako keby bola i príroda žialila nad tým, čo sa stalo, strhla sa strašná búrka, príval, blesky a hromy sa naháňali, hora úžasne šumela. Priatelia bežali po lekára, po voz — len jeden zostal pri ňom. A tam na zemi ležal mladý básnik, ktorého génius bude svietiť ešte do ďalekých storočí, a dážď a vietor, búrka a hory ho oplakávali.

Pred sebou mal bohatý a krásny život — a nestál oň.

Neskoro v noci ho konečne zaviezli domov. Tri dni sa ľudia nepohli zo dvora skromného domu, kde býval. A podivná vec, svet nevedel, čo v ňom stratil: jeho spoločnosť dosť ľahko prešla ponad jeho smrť na denný poriadok.

Ale my, tromi generáciami vzdialení od jeho čias, vieme, čo znamená meno Lermontov v literatúre celého sveta — a s vďačnosťou a úctou kladieme vavrínový list na jeho ďaleký hrob…