Glosy

^[56]Nové slovo a nový pochop: dievča sa pred rodičmi osvedčí že pôjde za neho, napriek všetkým prekážkam; nedbá, aj keď mladý manžel musí po pár dňoch na bojisko; nedbá, keď sa vráti ranený, chorý, slepý; nemyslí na to, čo bude, ak sa vôbec nevráti — chce a musí sa vydať za neho — to je vojenský sobáš.

Kde sú časy, keď ľudia boli zasnúbení zopár rokov? Keď sa najprv čakalo na niečo, potom zas na niečo inšie, potom čakali na byt, konečne sa šila výbava, a kým posledná caknička na nejakom prikrývadle nebola hotová, nebol určený ani deň svadby. A aké všelijaké ťažkosti mali ešte pomedzi to! Nenadarmo sa vraví, že ak človek chce, aby ho ľudia ohovárali, nech sa len zasnúbi, a ak chce pochvalu, nech umrie. Potom má toho dosť. Za pochvalu by sme draho zaplatili — radšej sa jej zrieknime — však hej?

Nuž, teraz nemajú ľudia čas ani na ohováranie, ani na pochvalu. Všetko to tak chytro ide, ba i celý život sa niektorému veľmi chytro odohrá.

Predtým sa ľudia starali o to, aby mali po svadbe čo jesť, kde bývať a z čoho žiť.

Teraz? Idú v každodenných šatách s dvoma svedkami k vojenskému kňazovi, a po veľmi skrátenom skúmaní dokumentov a všelijakých formalít sú muž a žena.

Niet svadby, niet výbavy, ale ani darov, družíc, kvetov — rodiny. Keď vyjdú z kostola, cítia sa ako v raji Adam a Eva — tiež nič nemajú…

Prejde pár dní: mladý manžel musí nazad na bojisko — vyhnanie z raja. Mladá žena sa vráti k rodičom, a teraz nastane trpký čas, akoby trest za párdňové šťastie. Výčitky, predhádzky zo strany rodičov, ktorí obyčajne nie sú spokojní s vojenským sobášom… Hja, oni už vedia, že po mede zostane príchuť blenu…

Ale kým chodia ružové karty z bojiska, všetko je dobre. Mladá žena žije len od jednej pošty k druhej, a žije podivný život: je u rodičov, je akoby dievčaťom, na svadbu ju neupomínajú ani šaty, ani nový byt a náradie, ani vlastná domácnosť — všetko je tak, ako bolo za dievčaťa, a predsa nie je tak ako predtým…

Vzdychne si, keď si pomyslí na to horúce šťastie tých pár čarokrásnych dní a zamyslí sa… Najmilšie jej je, keď ju nechajú osamote, aby ešte aspoň v mysli mohla prežiť slasť toho času, keď smela byť jeho ženou, toho hrdinu, ktorý z jej náručia šiel na bojisko…

A príde deň, pekný, teplý, usmiaty deň v prírode, keď dostane správu, že padol. Úradná správa znie tak lakonicky, ako keby ani o neho nešlo, o neho, čo tak nevýslovne ľúbi… Hlava sa jej krúti, ruky ako ľad a srdce ako podivne tupo búcha pod ľahučkou blúzou. Nie je možné, nie je možné… Vonku vejú zástavy — na znak, že sme zvíťazili tam, kde on guľkou do srdca trafený padol…

Vojnová vdova…