ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Kukučínove listy sú dôležitým biografickým, literárnym, kultúrnym a historickým dokumentom, ktorý výrazne dopĺňa jeho literárnu tvorbu. Autor, taký zdržanlivý v „sebavýpovedi“ vo svojom diele, umožňuje nám nazrieť v listoch hlbšie do svojho vnútra a záujmov literárnych, spoločenských i celkom osobných.

Doteraz bola verejnosti známa iba neveľká časť listov, ktoré príležitostne a zväčša bez komentára publikovali adresáti, ich príbuzní, priatelia a známi v rozličných časopisoch (Ján Slávik v Živene, Jozef Škultéty a Štefan Krčméry v Národných novinách, Štefan Letz v Slovenskom hlase, nepodpísaný V Týždni, Zora Lacková v Kultúrnom živote a N. Roháčková v Slovenke).

Všetky bibliografické údaje o publikovaných listoch sú pri jednotlivých listoch. Slávikov článok s listami bol uverejnený v Živene 2, 1911, s. 2 — 8. Kukučín nebol so Slávikovým publikovaním listov spokojný. Úryvky z ináč neznámych listov publikujeme na konci.

Ojedinele vyšla časť korešpondencie i komentovaná (Kata Pokorná v Literárnohistorickom zborníku MS, N. Ostojić v Slovenských pohľadoch, Andrej Mráz v Slovensku a Marianna Prídavková-Mináriková v zborníku Martin Kukučín v kritike a spomienkach).

V archívoch i v súkromných zbierkach je roztratených veľa listov. Niektoré majitelia odmietajú zverejniť, iné sú azda podnes neznáme.

Najcennejšia je zbierka v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine (najmä súbory listov J. Škultétymu, J. Cádrovi, B. Nižetićovi, ale i iné). Vzácne sú listy zo súkromných zbierok Z. Lackovej, S. Štúra, H. Minárikovej a i., ktorí ich láskavo sprístupnili verejnosti.

Niekoľko listov je v Literárnom archíve Památníku národního písemníctví v Prahe. V LAMS sa zachovala i cenná zbierka výpisov z Kukučínových listov Jánovi a Jurajovi Slávikovcom, J. Janoškovi a S. Medveckému od J. Menšíka. Podľa niektorých prameňov originály týchto listov sú neprístupné v súkromných rukách, podľa iných (J. V. Ormis na základe informácií Ivana Slávika, syna farára Jura Slávika)

2;Ján V. Ormis: Mate Berac — hrdina Domu v stráni. Matičné čítanie 4, 1971, č. 12 (14. 6.).

sa stratili za vojnových udalostí vo Varšave. Cenné sú i výpisky z Kukučínových listov Š. Krčmérymu od K. Truchlíka a publikované citáty z článkov (napr. J. Menšík, Š. Krčméry a J. Garaj). V odpisoch a s prekladmi A. Mráza sa zachovali i niektoré listy chorvátskym adresátom (napr. M. a N. Ostojićovcom). Všetky tieto odpisy a výpisky z listov obsahujú cenný literárno-historický a biografický materiál. Preto sme sa rozhodli publikovať ich zároveň s originálmi Kukučínových listov. Pramene uvádzame pri jednotlivých listoch.

*

Nazdávame sa, že tento dosiaľ najkomplexnejší výber, hoci nie je a ani nemôže byť úplný, prispeje k lepšiemu poznaniu Kukučínovho literárneho diela a osobnosti. Výber si nerobí prísne vedecké nároky. Úsilím tohto vydania je sprístupniť Kukučínove listy širšiemu okruhu záujemcov a prípadne podnietiť ďalší výskum. Zaujímavé a podnetné by bolo i publikovanie listov adresovaných Kukučínovi, ktoré sa zachovali v menšej miere. (Veľa sa zničilo za vojny v Selciach. Publikujeme len zlomok zachovaných.) Tieto listy totiž napospol dopĺňajú a ozrejmujú mnohé Kukučínove výpovede v listoch, ale i diele. Na ich publikovanie však v tomto vydaní nie je miesto. Boli by sme radi, keby tento výber podnietil majiteľov ďalších Kukučínových listov a aby ich sprístupnili verejnosti. Tak by mohlo byť neskoršie vedecké vydanie korešpondencie komplexnejšie a autentickejšie.

Čitateľský prístup k vydávaniu neznamená, že upúšťame od odborných požiadaviek. Usilujeme sa podať autentický text s komentármi, zodpovedajúcimi súčasnému stavu výskumu.

*

Keď si uvedomíme, že Kukučín strávil podstatnú časť života (od r. 1885) mimo vlasti (teda s najbližšími sa mohol stýkať iba písomne), ukazuje sa, že listov nie je veľa. Napísal len niekoľko listov príbuzným (otcovi a súrodencom) prostredníctvom iných adresátov. Nezachovala sa takmer nijaká korešpondencia s českými adresátmi, hoci Kukučín v Prahe strávil osem rokov života (V Literárnom archíve Památníka národního písemníctví sa zachoval iba väčší súbor listov Maruše Neureutterovej M. Bencúrovi.)

Kukučín písaval viacerým adresátom. V každom časovom úseku však mal užší kruh priateľov, s ktorými si písaval najviac.

Bohatá je korešpondencia, ktorá sa datuje z čias Kukučínových pražských štúdií. (Z predchádzajúceho obdobia sú známe iba 2 listy). Väčšie celky z týchto čias tvoria listy niekdajšiemu jasenovskému farárovi Jurovi Janoškovi, priateľom Jánovi Slávikovi a jeho bratovi Jurovi. Zachovali sa i Kukučínove listy mnohým významným činiteľom slovenského kultúrneho a literárneho života (napr. T. Grossmannovi, Vajanskému, Ľ. Riznerovi, S. Medveckému, E. M. Šoltésovej, J. Vávrovi, D. Makovickému, J. Cimrákovi, Hviezdoslavovi, J. Maliarikovi, V. H. V., Žigovi Pauliny-Tóthovi, A. Halašovi, J. Minárikovi a i.).

Osobitnú kapitolu tvoria listy J. Škultétymu (z r. 1891 — 1921). Znovu sa v nich potvrdilo, akú úlohu zohral Škultéty v literárnom, ale i súkromnom živote tohto významného slovenského realistického prozaika. Vzťah Kukučína a Škultétyho bol vyrovnaný, bez väčších výkyvov. Spájala ich názorová zhoda na základné otázky literárnej tvorby. Škultéty, oddaný organizačnej a redakčnej službe slovenskému národu, jednostaj nabádal Kukučína k literárnej tvorbe. Prijímal ju takmer bezvýhradne. Redigoval a korigoval Kukučínove práce (Škultétyho jazykové úpravy boli minimálne). Zaobstarával Kukučínovi pramene a v jeho neprítomnosti zorganizoval a pripravil vydanie zobraných spisov (1909). Za to všetko si získal Kukučínov rešpekt, úctu a vďačnosť až do smrti. Ako vysvitá i z korešpondencie, zväzky medzi Škultétym a Kukučínom neboli iba literárne. Priateľstvo sa utužovalo i na existenčnej báze. Škultéty Kukučína nielen povzbudzoval v literárnej tvorbe, ale mu pomáhal aj v ťažkých životných situáciách. Za Kukučínových štúdií v Prahe túto pomoc tvorili honoráre, podpory zo zbierok a organizovanie pôžičiek, ktoré umožňovali Kukučínovi udržať sa existenčne a tvorili najpodstatnejšiu časť jeho hmotného zabezpečenia. Keď bol Kukučín na Brači, organizoval Škultéty v rámci svojich možností spisovateľov návrat do vlasti. (K návratu nedošlo, lebo Kukučín precitlivene prijal reakciu rodiny druhého kandidáta na lekárske miesto v Mikuláši.) Škultéty neprerušil spojenie s Kukučínom ani za jeho pobytu v Amerike. Zorganizovaním vydávania spisov iste v nemalej miere povzbudil autora k ďalšej tvorbe. Po vojne zasa vyhľadal Kukučín písomne Škultétyho. Neskôr organizačne preťaženého Škultétyho nahrádzal ochotou, radami a pomocou Štefana Krčméryho. Od neho získaval prvé informácie o živote v povojnovej vlasti. Krčméry bol Kukučínovým prvým dôverníkom v národnostnej otázke a pomocníkom i radcom v otázkach literárnych i existenčných. Sprevádzal ho na cestách po Slovensku. Sprostredkúval a taktne organizoval zabezpečovanie jeho finančnej existencie. Nabádal ho do ďalšej tvorby. Vlieval mu dôveru vo vlastné sily a v to, že národ jeho diela potrebuje. S ním sa Kukučín najviac zhováral o slovenskom kultúrnom a najmä literárnom živote a s ním si vymieňal svoje skúsenosti a delil sa o radosti.

V povojnových rokoch sa rozvinulo i písomné priateľstvo (o osobnom stretnutí sa nevie) s mladším publicistom Jankom Cádrom. Prvý list si vymenili r. 1913, ale pravidelná korešpondencia trvala v r. 1921 — 1927. Janko Cádra bol veľkým obdivovateľom Kukučínovho umenia. Zaslúžil sa o propagáciu Kukučínovho diela v zahraničí. Prekladal jeho diela do francúzštiny. Robil korektúry jeho románu Mať volá. Listy Cádrovi sa vyznačujú veľkou úprimnosťou. Kukučína s mladším priateľom spájal odstup a nadhľad, s akým mohli obaja pozorovať a posudzovať nový život na Slovensku. Ich vzájomná korešpondencia reprezentuje zaujímavý dokument o politických i umeleckých názoroch časti slovenskej inteligencie.

O Kukučínovom živote medzi Chorvátmi podávajú svedectvo aj jeho listy s chorvátskymi adresátmi, spočiatku s M. a N. Ostojićovcami (1901 — 1904), neskôr s V. Krznarićovou (1925 až 1927), ale najmä s B. Nižetićom (1920 — 1927). S Brankom Nižetićom Kukučína spájalo staré priateľstvo s Nižetićovými rodičmi. Branko bol Kukučínovým birmovným synom. Kukučínovi bolo blízke i Nižetićovo rozhodnutie vlastnou vôľou a silami s neveľkými finančnými prostriedkami vyštudovať medicínu. Kukučín v listoch Nižetićovi hovorí s veľkou úprimnosťou o svojom súkromnom živote, náhľadoch i literárnych plánoch. Páčila sa mu Nižetićova široká kultúrna rozhľadenosť, záujem o literatúru, vtip a ľudskosť. Mal v ňom partnera i v profesionálnych (lekárskych) debatách.

Kukučínova korešpondencia potvrdzuje, že Kukučín bol osobnosťou skromnou, citlivou, plnou rozporov a protikladov. Bol sebakritický a mal zodpovedný vzťah k literárnej tvorbe, ktorá bola pre neho prejavom vnútornej tvorivej potreby a najmä v neskoršom období prejavom túžby zanechať národu odkaz. V ňom chcel vyjadriť svoje náhľady na národnostné i hospodárske požiadavky a potreby slovenského národa. Bol dobrým lekárom. Vykonával svoje povolanie zo všetkých síl: len málo času si dožičil na literárnu tvorbu. Mrzelo ho, keď sa musel vzdať literárnej činnosti: znovu a znovu využíval každú príležitosť písať. Listy po návrate z Ameriky akoby boli svedectvom Kukučínovej predtuchy, že mu ostáva len neveľa času na uskutočnenie svojich literárnych zámerov. Nevrátil sa k lekárskemu povolaniu, aby mal čo najviac času venovať sa literárnej tvorbe, aby mohol spracovať všetky načaté a premyslené plány. Boj o existenciu a súkromné ťažkosti mu však nedovoľovali ani v tomto čase venovať sa iba literatúre. Jeho povojnové dielo nieslo predsa len stopy dlhej odlúčenosti od národa, s ktorým bol taký zrastený. Neprinieslo očakávaný ohlas, ale jednako je autorovým sebavyjadrením a odpoveďou na aktuálne otázky v živote jeho národa. Azda práve táto rozpornosť jeho života, boj o existenciu a neľahké životné podmienky, ako vyplýva i z korešpondencie, mu pomohli podať taký výsostne umelecký obraz slovenského života.

Kukučínove listy nie sú len dôležitým biografickým a literárnym prameňom, ale i dôležitým zdrojom k poznaniu jeho jazyka. Štýl Kukučínových listov priateľom má síce proti verejným literárnym prejavom znaky určitej nedbanlivosti, ale aj tak sa vyznačuje kultivovanou jazykovou hovorovosťou. Listy znovu potvrdzujú známu skutočnosť, že základom Kukučínovho štýlu je hovorový štýl reči ľudu, medzi ktorým sa narodil a vyrástol. Zároveň sú dokladom, ako ovplyvňovala jeho štýl i hovorová reč z prostredia, v ktorom žil.

*

Kukučínove listy a odpisy listov sú roztratené po viacerých archívoch (najmä v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine a v Literárnom archíve Památníku národního písemníctví v Prahe), ale i v súkromných zbierkach. Všetkým majiteľom i archívom ďakujeme za požičiavanie listov. Za cenné informácie z chorvátskeho prostredia a pomoc pri hľadaní listov z tohto prostredia ďakujeme dr. Brankovi Nižetićovi. Zároveň patrí vďaka pracovníkom vydavateľstva Tatran, ktorí umožnili vydať korešpondenciu, i pracovníkom ÚSL, ktorí poskytli rady pri hľadaní materiálu.

*

Za listami uverejňujeme nedatované úryvky z Kukučínových listov zo Slávikovho článku a text Kukučínovej prednášky, ktorú povedal po návrate z Ameriky v spolku Detvan (1. 12. 1922 — 3).

Ku každému listu sú pripojené poznámky, v ktorých sa uvádza miesto, kde je list uložený. Keď má list signatúru, uvádzame i signatúru. Ak bol list publikovaný, cituje sa i bibliografický údaj. Pri iných druhoch korešpondencie, ako sú listy, sa označuje, či ide o pohľadnicu, telegram a pod. Za týmito údajmi sú vysvetlivky. Listy publikujeme predovšetkým podľa originálov. Listy, ktoré sú nezvestné, odtláčame podľa zachovaných fotokópií, odpisov, resp. listov, publikovaných v tlači. Vynechané miesta označujeme.

Údaje o obálkach uvádzame iba tam, kde pomáhajú presnejšie určiť text (napr. datovanie, miesto písania ap.). V ojedinelých prípadoch, napr. v citátoch z Kukučínových listov, určujeme dátum podľa kontextu.

Ponechávame všetky dobové i individuálne prvky Kukučínovho štýlu. Rešpektujeme syntax, gramatické väzby i lexiku. Pretože ide o literárny dokument v čitateľskom vydaní, robíme obvyklé úpravy.

Podľa dnešnej pravopisnej normy upravujeme písanie predpony s, z, (sbor — zbor), kvantity (ponevač — poneváč, uroda — úroda), veľkých písmen (Drahý Brat môj — Drahý brat môj), cudzích slov (risiko — riziko, musikálny — muzikálny, kravall — kravál), prísloviek a spojok (na teraz — nateraz, na skutku — naskutku, ledvy — ledva, tedy — teda) a interpunkciu.

Podobne upravujeme i hláskoslovie (napr. neurčitky slovies: museť — musieť, začiať — začať, hľadeť — hľadieť, výndem — vyjdem ap.) a odstraňujeme jotáciu spred zámen (jako — ako, jich — ich).

Upravujeme interpunkciu, ak to nie je v rozpore s Kukučínovým zámerom.

Skrátené a neúplné slová dopĺňame v hranatej zátvorke. Vynechané časti textu sú vyznačené troma bodkami. V poznámkach uvádzame, kto tieto časti vynechal, resp. o čo v nich ide.

M. Prídavková-Mináriková