E-mail (povinné):

Janko Kráľ:
Pán v tŕní

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Janka Kršková, Pavol Tóth, Renata Klímová, Michal Greguška, Martina Červenková, Andrea Minichová, Jozef Sedláček.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 288 čitateľov


 

Pán v tŕní

[1]


Na poli od mesta hore vŕškom cesta,
na poli na stráni chodník maľovaný.
Čo to za maliarov chodník maľovali,
že si miesto farby krvou pomáhali?
Či farby zelenej, belasej nemali?
Tí stoliční páni do rady zastali.
Čože to! Čože to! Či vlka zabili,
či dáku zverinu v poli podstrelili?
A znaky sú svieže, ak’ by ich paholci,
čo si lecikedy zaskočia po noci,
keď sa na záletoch trošku opozdili,
už domov idúcky nôžkami vybili:
hej! parobci dobrí, či vy to neznáte?
veď vy stiaď za rána často chodievate,
pred východom slnca za rána-ránička,
keď si ešte každý pokojne buvičká;
za rána, za rána, ešte radšej v noci,
ktože to povedať z vás nám bude v moci?
Zvery sú po horách. Žiar nerobil pohon,
chlapci ani na krok neboli z mesta von,
a psov práve teraz len lovec zvoláva,
pán na poľovačku ešte len hor’ vstáva;
z mesta vychádzajú ľudia na diváky:
ktože to urobil tie krvavé znaky?
Pán v poludní ide, psi za ním behajú,
lovci mlčia, ani slova nedávajú,
psi po znakoch začnú štekať, zavýjati,
pán na znaky začne čudne zazerati.
Lovci sa stratili, o psoch viac neslýchať,
pán ako stĺp stane — začne ťažko dýchať,
hlava sa mu múti, vlasy dupkom vstali,
oči ako dáke lopáre vyvalí.
Chce preč ísť — nemôže — ktože ho stavuje?
chce kričať — nemôže — ktože mu zbraňuje?
Čo robiť — vystrelí, azda div preminie,
ale strašný ohlas, s ktorým všetko hynie,
ale strašný ohlas nazad ho omráči:
kárajte sa, všetci toho sveta dráči!
Bo duša ak’ šabľa v skalách zatupená,
bo duša ako tá hlaveň začadená,
tá duša, čo nezná, čo je Boh, Duch svätý,
čo Kristus na dreve je kríža rozpätý,
čo človek, čo sluha, čo sedliak, a čo chrt,
aspoň si spomenie, že ju prichlopí smrť.
Ale už si v hrsti, nezhodíš viac jarmo,
zarež sa, zadus sa, všetko ti je darmo,
čo dušu vychráčeš, nazad sa ti vráti,
by ťa sťa ohnivo mohla katovati;
vystrelí ešte raz či v strachu, či v vzteku,
a na! mu tri kvapky streklo na mentieku!
A na! mu tri kvapky krvi sťa okále,
ktoré sa blýskajú na divokej skale,
na divokej skale, kde od roka kýsi
na hromoch, na bleskoch a na daždi visí,
tri kvapky, tri besy menia sa v ohavy,
každá dusí, páli a prse mu dávi,
každá sťa to rážďa praští do hlbiny —
Kárajte sa, všetky na svete mršiny!
Zahodí ručnicu, z mentieky sa zvlieka,
mentieku myk o zem, a domov uteká,
ako vietor fujas, sťa pes bez svedomia,
žena, deti jačia a rukami lomia.
Nevraví už viac, ale len ako had sipí,
tak ako šamotina duša z neho kypí;
hryzie zem, zubmi škrípe, nechty v oči púšťa,
nie dušu, nie dušu on, no besa vypúšťa.
Ešte na samom konci hádže sa a vzpína:
nech ťa vždy na toto večnosť rozpomína!
Nebudeš mať spočinku, bos’ ho nezaslúžil,
tak ti bude po smrti, akos’ na svete žil.

Dievka

Či to vlci takto vyjú,
či žobrák mizerný plače,
či dakoho kyjom bijú,
či dakto po ohni skáče?

Matka

Tie polnočné vetry fučia
a v jedline starej skučia,
haluz o haluz sa bije,
odtiaľ ten hlas takto vyje —
vietor s haluzami v boji:
moja dievka, buď v pokoji!

Dievka

Či dakoho z kože derú,
či dakoho čerti berú?
Len slúchajte v poli huk:
ratuj, svätý Nepomuk!

Matka

Spadli dažde na doline,
divá rieka hurtom plynie,
hurtom plynie, hádže stromy,
či čuješ, Hanka, tie lomy?
Čuješ, ako vlny perú
o breh a vše sebou berú?
Breh je s riekou v tuhom boji:
moja dievka, buď v pokoji!

Dievka

Jaj, nevyje vietor v lese,
prúd besný rieka nenesie!
Hľa, chodníček, tam tŕniček,
tam je šípä, tam je kríček,
šípä veľkô, väčšie tŕne —
čože sa tam v nich tak brnie,
v nich sa brnie, v nich sa moce,
plače a jačí divoce?
Vprostred tŕní holý, nahý,
samá rana telo, líca,
po bodľačí, po pichliačoch
hádže sa jak vretenica,
na srdci má tri piavice,
pazúristé tri orlice.
Nahý kričí: hí ja, hí ja —
ach, Jezus, Jezus, Mária!


[1] R — Prvý raz v Orle tatr. 1846, str. 369, Ps — vložka; V-1 a V-2. Ako prvý koncept sa nachádza táto balada v rukopise Výlomkov z Jánošíka. (Porov. str. 546, i stať v mojej knihe Básnik J. K. a jeho Dráma sveta, str. 149—156, kde je i odtlačená.) Je súčasťou skladby, v ktorej zbojník či žobrák pred súdom sa bráni baladou. Hovorí:


Ja nemám rečou, páni, dám wám takú radu,
že mesto odpowedi powjem vám balladu.

(Nasledujú ešte dva akoby úvodné verše:)

Sedljakov dali tjať, biť, pokel newiznali,
O čom oni na swetě nikdy neslíchali.

Nasleduje nadpis „Balláda“. V Ot je druhé spracovanie, resp. tretie, o niektoré verše kratšie a o niektoré doplnené. Tretie, resp. druhé spracovanie uverejnil J. Škultéty z rukopisu (ktorý je asi v jeho pozostalosti, dosiaľ nie prístupnej) v Slov. pohľadoch 1907, str. 566, pod názvom Povesť. U V-2 je tento variant pretlačený nesprávne pod názvom Zjavenie, lebo ide len o skrátený variant Pána v tŕní. Vlček píše vo V-2 v poznámkach toto: „Zjavenie a Pán v tŕní sú blízňatá, podistým zkrslé odrazu, alebo aspoň jedno za druhým, teda v druhej polovici rokov štyridsiatych. Pridané krikľavé naučenie básnickú hodnotu Zjavenia nepovýšili.“ Nejde tu o blizňatá, ale o hodne skrátené podanie prvopisu. Zo 62 veršov je 43 úplne zhodných s prvopisom a 19 veršov je len čiastočne obmenených. Dôležitejší rozdiel tvorí len dvojveršie: „…pod kríčkom, cestička a na nej krvička a krvou zajdená randavá suknička.“ Tu sa vyskytuje okrem krvavých šľakov i motív zakrvavenej sukničky, ktorý by prezrádzal, že pán sa dopustil vraždy na dievčati alebo žene, kým v prvopise a v texte Ot sa hovorí len o krvavých šľakoch. Redakcia v Ot je neskoršia ako text Zjavenia, lebo v tomto sa na konci vyskytuje i to „krikľavé naučenie,“ ktoré sa Vlčkovi nepozdávalo. Sú to verše, ktoré zbojník hovorí pánom na sedrii, keď skončí baladu, a nepatria už k balade. Text v Ot ich už nemá. Teda v Ot je text neskorší a definitívny, ktorý tu prepisujeme. — Pre zaujímavosť a potvrdenie nášho tvrdenia uvádzam, že v rukopise sú prípisy po strane na začiatku básne čiastočne prečiarknuté. Tieto prípisy idú po sebe takto: Krwawje šlaky — belje sa chodníček — Pri chodníčku rastie (jeden) malí kríček, Pod kríčkom tri šlaki (krwawje) — ľuďja sa stawujú. Tu je jeden celý verš zo Zjavenia, ktorý inde nenachádzame. Nad týmito prípismi je ceruzou napísané „v Ňitre“. Nie je vylúčené, že druhé prepracovanie, ktoré mal v rukopise Škultéty, poslal autor do Nitry, kde však nevyšlo a zostalo v rukopisoch Hurbanových. Prvý koncept pretláčame vo Výlomkoch z Jánošíka na str. 316, lebo je súčiastkou skladby. — Text Ot oproti V-1 má tieto odchýlky: hore vrškom — hore vŕškom; Čo to za maljarov — čo to za maliari; maluvali — maľovali; na záletách — na záletoch; v poludňí — v poludni; po znakach — po znakoch; dubkom — dúbkom; je kríža — kríža je; katuvaťi — katovati; mu tri kvapki — tri mu kvapky; na hromach, na bleskach — na hromoch, na bleskoch; všetkje — všetky; dážde — dažde; šípa — šípä; po bodláči — po bodľačí; ak —jak; pjavice — piavice; Marija! — Mária! — Prepis v Ps je zhodný s textom v Ot. — Básnik v Ot má poznámku k veršu 19: „Žjar, ďeďina v Liptove, ktorá pohon robjeva na vlkou.“ — Text tzv. Zjavenia prepisujeme len tu v poznámkach podľa V-2:


Stráňami od mesta belie sa chodníček,
pri chodníčku rastie jeden malý kríček,
pod kríčkom cestička a na nej krvička
a krvou zajdená randavá suknička.
Z dedín do kostola ľudstvo sa sypalo:
Pane Bože večný! čo sa zase stalo?
Z mesta vychádzajú ľudia na diváky:
Ktože to urobil tie krvavé šľaky!
Čože to! čože to! či srnu zabili,
či zajačka v poli niekde podstrelili?
A šľaky sú svieže, sťa by ich parobci,
zo zálet keď idú, nôžkami vybili.
Hej! parobci dobrí, či vy to neznáte?
Veď vy tam za rána často chodievate.
Za rána, za rána, za rána raníčka,
keď sa ešte ani nepohla rosička;
za rána, za rána, ešte radšej v noci —
ktože nám povedať to z vás bude v moci?
Zajačky sú v kríčkoch, srna u studničky,
chlapci doma nocou spali u mamičky,
a psov teraz lovec ešte len zvoláva,
pán na poľovačku teraz iba vstáva.
Z mesta vychádzajú ľudia na diváky:
Ktože to urobil tie krvavé šľaky?
Pán za rána ide, psi za ním behajú,
lovci mlčia, ani slova nedávajú.
Psi začnú po šľakoch štekať, zavýjati,
pán na šľaky začne divne zazerati.
Lovci sa stratili a psov viac neslýchať.
pán ako stĺp stojí, začne ťažko dýchať.
Hlava sa mu múti, srdce, to medené,
čo je ako väzňa nohy zapletené,
to ešte prechádza kýsi cit hlboký…
Ale ťažký to cit — nie je to cit, to strach,
bo krv sa mu búri, ako pred vetrom prach,
a žily tak hučia, sťa na jar potoky.
Chce preč ísť, no nesmie — čože ho stavuje?
Chce kričať, no nesmie — čože mu zbraňuje?
V strachu tom vystrelí — a čo sa ozýva?
Ah, to sa ozýva, čo srdce prerýva!
. . . . .
Oči ako dve doliny,
kde sú zámkov rozvaliny
z krvi ľudskej, z kostí ľudských
na pahorku vystavených,
kde, keď polnoc vybije,
dač’ tak strašne zavyje.

Jaj, beda, prebeda, tomu,
jestli v svete beda komu!

Okolo zubov niet tela,
kosť na stehnách blyští biela,
tŕň sa vetrom voľným trasie,
tu i tam kus tela nesie.

Jaj, beda, prebeda tomu,
jestli v svete beda komu!

Na srdci tri pijavice,
pazúristé tri orlice…
Nahý jačí: Hí-ja! hí-ja…
Ah, Ježiš! Ježiš! Mária!
. . . . . .
Nazdáte sa, že vždy hulákať budete?
Traste sa, hriešnici, bo káry dôjdete.
Traste sa vy a deste, bo sa triasť musíte,
už nad vami hrom hučí, blednite a mrite!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.