ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tak ktorá je to vlastne ona?“ „Tá v snehobielej toalete, čo pod zrkadlom sedí sama, s ňou teraz šepká gardedáma — viem, zaľúbiš sa dopokona.“ „Na pohľad ozaj fajná dáma, ale už vari na odkvete.“ „Čo?! Barbar! Vychýrená kráska a zbožňovaná v našom svete! Nie síce puk už, ale ruža, kráľovnou plesu môže byť…“ „Hm, a doteraz uloviť si takto nevedela muža…?!“ „No, už sa s tebou nerozprávam; si cynik mrzký, doista, keď tak sa môžeš vysloviť! Nuž počuj: ona ideál a vzor je dievčat! Vec istá, má nápadníkov na prst desať, ja sám… no (vzdychol), bohužiaľ, ja hodným sa jej neuznávam… Že doteraz sa nevydala — vieš, ona k láske ani skala, hoc ináč samý nežný cit —: sa ona nevie zaľúbiť! Tak prostá a tak nadherná, tak jemná — a bezcitná zase, tak ženská v nežnej svojej kráse a ženskosti tak neverná. Ver, je to ešte pravé dieťa, čo v svete vidí dobro len, nad špatnosť pozdvihnuté sveta. V nej ženských pletích ani tieň! Tá že by muža loviť chcela?! Nie, braček, už myšlienka táto je voči nej jak svätokrádež, tak duchom ona vznešená a cnosťou — rýdze ozaj zlato! No takí sme my, dnešná mládež, zvšednelé duše, plytký cit, neznáme my už oceniť čistotu, povznesenosť mysli, krásotu duše panenskú — ba tak ďaleko sme už prišli tým pôžitkárstva mrzkým chvatom, i snehobielosť anjelskú tiež vlastným zafŕkame blatom. A čo len v ľahkomysle zvoli…“ „Dosť, prosím ťa, mňa hlava zbolí, poď radšej ma jej predstaviť, na kázeň pôjdem do kostola.“ „Jak chceš. Viem, že sa zaľúbiš, no vopred vravím: keď ti vôľa, sám nes si potom lásky kríž…“ „Mlč, prosím ťa a nepleť už“ — a nečakajúc priateľa, lenivým krokom mladý muž zamieril ta, kde sedela nadšene opísaná dáma, vždy ešte netancujúc, sama. Ho prívetive prijala, tak proste ruku podala, v tom detskom modrom svojom zraku otázku majúc voľajakú… Keď uklonil sa pred ňou znova, čajs udivená naňho vzhliadla, jak odrieknuť by chcela. Slová však rýchlo matka prejala, sa usmejúc: „Choď len, choď, dieťa…“ Na hrudi napravila kvieťa, pozrela priamo do zrkadla, pokojná, ľahostajná vstala, na tvári milé oželenie (tak decko, keď mu do hry nenie), perový vejár matke dala, prijala jeho rameno… Toto by, skrátka rečeno, čo doteraz som napísala, i dostačilo už bezmála tak na počiatok románu. Ostatné, čitateľu milý, doplnil by si po vôli: ako sa potom zaľúbili (plagiát život dovolí!), jak lásku vyznal ku ránu (však ona k mame šla o radu), bozk prvý ako vymenili a potom dal jej serenádu, návšteva prvá — snubný dar a tak ďalej — až po oltár. To podľa svojej fantázie doplnil by si každý hrave, keby nie chybky malej práve: že hrdinka a hrdina, o nich tu povesť začína, nie z tých sú ľudí, ktorých žije na tucty v svete. Na tom bále snáď iba oni boli v sále, na ktorých miera obyčajná naskrze nedala sa brať: tak k láske ona ľahostajná (tým práve vábna nastokrát), a on — nuž, Bože môj, Don Juan^[13] a Tartufe^[14] k tomu! Koľko rán už srdciam zadal ľahkoverne, hoc niet mu ešte tridsať liet! Tu oklame — tam vzdychá zase, tu prosí — tamtú raní chladom, dnes prisahá jej v šťastí mladom, a nepozná ju v krátkom čase. Oj, ťažko, ťažko uveriť, on aké srdce preneverné zakrýva oka mäkkým svitom; tak skromný so svojím sa citom on do popredia nestavia. Životom ide ľahostajne, nevyhľadáva lásky cit: raz jakby to len zábava, a zas jak chcel by pokoriť tú svoju šiju v jarmo lásky, keby tak srdce dobroprajné… A pošetilé samy krásky do siete letia dobrovoľne. Je toto o ňom sveta súd; nelichotivé tieto dáta zobrala pani Fáma svätá, jejž sotva kedy bola reč, skôr dobrých chýrov nebezpeč. Je isté ale: planá zmäť sú ľudské reči samovoľné, im zriedka možno vieru dať. Kto nazrieť môže v duše taje, Kto prezrieť srdca záhyby? K tým tajom cesta ďaleká je, len láska na nej neschybí. A srdca tajnej od komory, kde cit sa rodí, túžba vzniká, kde nenávisť, kde láska horí, kde viera tróni, žalosť vzlyká — hej, ta sa nikda smrteľník bez kľúča nedostane lásky: len milovania na otázky ten odpovedá kúzelník! Snáď tedy, keďže junoš mladý mladistvej túžby svevoli svetského súdu za ohrady rozmarným citom povolí, sťa motýľ, ktorý v pestré kvety zalieta šumné na zálety, dnes ku ľalii, zajtra k ruži a zase ku fiale túži, hľadajúc všade krásy pel… Náš hrdina ver’ ta dospel: svet pochopom svojím, vraj pravým, motýľom zve ho prelietavým, ho súdi, naň si uharká, pod úzkym plášťom: morálka. Ktozná, čo ale cíti vtedy, vraj ľahkomysle v svevoli, keď rozlúča sa naposledy — či viac ho duša nebolí? Či, oklamajúc v milovaní, sám horšie nenie oklamaný, že čo sa sľubovalo láskou, bol márnivosti plytký cit za krásy ligotavou maskou, keď prázdno šlo ho ohlušiť — keď bojom žitia unavený za nežnou čiahal rukou ženy, čo z brudného by viedla boja ho čistej krásy do pokoja, mu jasným bola majákom, ktorý by svetlo vrhal v stín, ho zošľachťoval, pozdvihoval i očisťoval dušu z vín — keď s citom za jej čiahol rúčkou, a ona chladným so zrakom vo dlani pátra — za obrúčkou… Či reku on viac neľutoval, keď v srdci zlato mienil nájsť, a ľahký našiel šumichrast —^[15] či ozaj nezacítil žiaľ, keď vytriezvený odvracal sa inam, v duši túžbu stálu, po jasnom ženy ideálu… Súd sveta: „On preds’ plný vín, ľahtikár nebezpečný stále…,“ ja, za citom však idúc ale: „Úbohý Eugen Onegin!“ To vkladám sem len sťa poznámku, za slávnym idúc poetom;^[16] môj hrdina i pred mnou zámku má na duši, jak pred svetom; však zjavom takto Onegina on naskrze nepripomína: okrúhlosť, svieži rumeň v tvári, mu z očú dobromyseľ žiari a večne v úsmev zladený — on rodine je stvorený! keď v tanečnej ho vidíš sále sa voľne v tanci otáčať, na znelky myslíš, madrigale, čo kráskam iste spieva rád; a v duchu vidíš, pomaly jak zanecháva zápaly, jak tučnie a jak v podvečer sa v promenády živom ruchu so ženou vodí pod pazuchu, sa tešiac v štvorke šumných dcér… A predsa pred mnou ináč žije a ináče sa utkáva na krosne mojej fantázie budúcnosť jeho; nutkavá ho túžba v iné vedie svety: ja vidím nespokojnosť, vzlety, jak borí s’, trápi duša mladá, jak nenachádza to, čo hľadá, jak s otvoreným idúc zrakom, vždy márne pátra — za majákom. Tú túžbu bych mu pripísala, keď voľne si ju objatú v náručí pri valčíku choval, jej zvedavosti v záchvatu do očú pozrieť usiloval. Však ona zrak sklopený mala, alebo stranou pozerala, pohľadom proste vnímavým a zároveň nevšímavým. Len bielej tvári jemný ovál a ústa detsky svieže, malé a vlasy pekné pobelavé mu ku štúdiu zostali, keď, iste v milom zabudnutí, vše blízko hlávkou pritkla k hlave, však duchom kdesi inde stále… Graciózne a pomaly sa pohybuje, elasticky sa podáva mu pri zvrtnutí v príjemnom hudby takte vždycky, bez koketnosti jastreny. A záujem jeho už rastie! Tou dievčou vnadou vábený, v poteche jaksi neosobnej to tiché čisté vníma šťastie, ním celá šumná dýcha stvor… A rád by začať rozhovor. Jej dušu rád by poznal z reči (i zvedavý je na jej hlas), či chýr si s ňou neprotirečí? však o čom asi v mluve zdobnej, nie triviálne — nevie raz! S inými ľahko začať plynne plesové fádne zhovory: tu naozaj, tam neúprimne pochváli, kráske podvorí: „Ste čarovná dnes, milosťslečna, naozaj krásou nebezpečná priam našim srdciam…“ „Lichotník.“ „Nie — verte! Toalety nik dnes tu ver vašej neprevýši…“ „Jaj, choďteže!“ „Ba prisahám…!“ A keď sa nad tým kráska pýši, čo ôsmy raz dnes dokladá (že prečo? nevie ani sám), verš príhodný hneď vyhľadá, v tej chvíľke sám ním dojatý jej cituje ho elegicky a vzdychá ani najatý — a manéver sa zdarí vždycky! Však teraz takto začať sa mu naskrze vhodným nevidí: on pletky nevinného klamu až z duše už nenávidí! Čo banálnosti sa potára, pod menom flirt čo dovolené, tak z duše mu je sprotivené, sťa sprostá pieseň verklikára. Však k spoločnosti napokon je vstupenkou ten „dobrý tón“… Že priberá sa k rozhovoru, sťa keby bola uhádla, úprimne riekla ku doktoru, že v tanci vždy sa cíti mdlá — tak tedy (úsmev roztomilý) — snáď keby viacej netančili — či valčík aspoň nie viackrát… „Už?!“ zadivil sa prekvapený; on ešte len chcel študovať tú zajímave peknú stvoru — a nepozrel jej ani v oči…! „Hej — mne sa jaksi hlava točí… snáď hudba, či tie zrkadlá… mne obyčajne dobre neni…“ Jej dvorne podal rameno a starostný ju vedie k matke, hútajúc, skrátka rečeno, jak predĺžil by chvíľky krátke, ak by už odísť chcela snáď… Tie všetky, ktoré vidí teraz, tak zvšedneli mu, fádne kvety, ich koketnosť i toalety, že ples mu iba nudou neraz! Nuž, ťažko mu ju opúšťať — ak ozaj vytrhla by z nudy?! „Ej, škoda, slečna, nastokrát…! vy netančíte radi azda?“ „Ináče rada — z mladých ľudí ak dobrý príde tanečník — a akže sa mi trocha zazdá!“ „Dnes nezdá sa vám teda nik?“ — sa smele spýta, urazený tiež smelým slovom mladej dámy. „Veď ples len práve zahájený — môj prvý tanec tento s vami,“ naivne a či chytro hneď mu prostú dala odpoveď a obidva sa rozosmiali. „A ja som, slečna, v túto chvíľku vzdor výroku tak neskromný, že hneď vás prosím o štvorylku.“ Jej pekné oči zajasali, jak dieťa keď sa zaraduje — a on sa zaujate, tklivo do jasu toho zahľadel a celý čas ju pozoruje… No hľaďme deju na tkanivo, na ďalší spletaný vývin diel! Kde bych si, Bože, požičala slov zvučnosť, verša lahodu, bych primerane opísala v lákavosti a vo zvodu a v plnej kráse nádhernosti tanečný vyzdobený sál — kto štetca by mi požičal? Veď na tej krásy vylíčenie mi pero moje schopné nenie, a rým už ozaj ani zmála! V ňom ako vo víl kráľovstve povestí krása okázalá, čo ináč podať môž’ len snenie. Sťa kúzlom duša zaujatá tam nasládza sa mladistve náladou božskej veselosti, ňou opája sa, kochá, hostí… Oj, mladosť, mladosť prebohatá v ilúziách a v sladkom snení, tak šťastná v svojom uverení, že život taký zaiste, jak v tejto vyzdobenej sieni sa ukazuje v podobe, veselý, šťastím prehĺbený; len nádej, rozkoš, radosť samá a láska ako v povesti: čo ešte snáď i po storočí by verná pozrela ti v oči… no slovom: steré prelesti, ba zrovna šťastia panoráma! Ja, priznám sa, ja slabá som k nádherným takým opisom: len tichý svedok iných blaha som bývala ja v sále tom. Len z družiek zraku rozkoš čítam, čo srdce devy asi cíti, aký ťa sladký omam schytí, keď jeho ruka k tvojej čiaha (zvlášť ak ti ešte inak drahá), by z ctného kruhu gardedám ťa viedla v tancujúcich kráž, v salónny boston^[17] či čardáš… Z tvár iných dojmy zachytám (nuž, nie div: opis kusý ver’!), aké to blaho z rajských sfér v tej bielej dievčej duši vzniká, keď potom v takte hudby tam ťa šumný dvorný gavalier pri tanci pekne vyobjíma, dľa etikety zákonníka…! Mňa idyla vždy-vždy dojíma! No čo i cítim, cítim silne svojeho pera slabotu opísať zručne, neomylne tie radosti, tú krásotu, predsa len Múza moja bledá pokoja nedá mi a nedá už zozbierané dáta zhľadať a už len v rým ich poukladať, v nehľadaný, jak padne sám… Za mojím párkom pospiecham! Našli sa druhej ku štvorylke. Na zvláštny význam nemyslí si nikto pri tom! V onej chvíľke nemali iné na mysli, jak pobaviť sa oba voľne, ku čomu chvíľky interes, či duší vzťahy mimovoľné ich tiahli (nudný tak je ples!). V jej očiach aspoň žiadna zmena, nad prostý zajem, vyjadrená, a on… nuž, ktozná…? Zadivil sa, že ani mena nezná, hľa, mu (netušil nevinného klamu!): hoc predstavil sa slušne preds’… „Som doktor Jeseň“ — zachmúril sa. „Ach“ — potešila s’ — „umelec náš! ako si vás takto zveme! my s mamou interesujeme sa o vás veľmi — veľmi (zbadá, že azda priďaleko zašla!), o vaše básne totiž… našla som vše v nich istú príbuznosť… Vy nás — — nemáte ženy radi? príkre sú vaše o nás súdy… a vaša fádnosť, znudenosť, čo z medziriadkov verša hľadí… A ste tak — — ste tak ešte mladý!“… „Snáď kliatba, slečna, či len bludy. Som veľa cítil — snáď i žil (vám možno riecť i smelé slovo?!) a zavčasu tak potratil, čo varyto as’ básnikovo v sladkastý ladí nežný tón — —“ „Až zbridí sa ti napokon!“ „Hej, pravdu máte! i mne bridí sa šepot ulízanej lásky (triviálny výraz?); bez otázky len prázdnoduchý seladón^[18] ním hlúpe môže dojať krásky. Však k žene ním sa blížiť, k žene, jak duša moja si ju vidí, jak si ju žiada, ako stojí na mojej úcty piedestále,^[19] by — hlúpo bolo dokonale! Nie lichý ,predmet zbožňovania‘, bezduchej bábky vo výstroji: dôstojnú družku milovania, dôstojnú môjho citu v cene ja hľadám v duše nepokoji“… „Vy?“ — jemne pretrhla ho v reči — „jak si to všetko protirečí…!“ — a šelmovsky sa pousmiala… Pochopil. „Môj chýr, milostivá…? Či do vašich až zašiel strán? a nelichotivý…?“ „Ver’ zmála…“ „Že motýľom som?“ „Tak — Don Juan.“ Oba sa tomu rozosmiali (jak zblíži dvoch takýto tón!), k replike priberal sa znalý; však riaditeľ skríkol: „Colone!“^[20] i unikla mu, žartovlivá, pri hudby ladnom vlnení. Však mysľou jednou vedení ich oči cez sieň sa im sňali… Že po tomto už netančili, mi každý ľahko uverí: je milšie nájsť si kútik milý v lahodnom paliem zášerí; zvlášť ak sa neobzeráš veľa na pletichárov nízky svet, je raz tak milé tete a tete, v stred ruchu — chvíľka osamelá. Ba čo by ako tvrdili ste, rozhovor najsladší že iste dvoch osamote — pravda, citom že viazaných, sa rozumie! — je sladší, ak je tretí pri tom, čo počuje — a nič nevie! tí dvaja v kvetomluve asi si vypovedia, čo len chcú; ten myslí: ozaj o počasí, a oni dva: že rendezvous… Alebo: on jej vážne istí, že prisladený čaj má rád, a tretí cele bez závisti si myslí: „Hlúpo, kamarát.“ Však ona, moja roztomilá, až po ušká sa zapálila: bo rozumejú si, bo znajú, čím pri rozlúčke, v tieni vrát, si pozatýmne „prisládzajú“ — a tretí verí akurát (a zíva pritom), že o čaju… Že nepekne?! Hej — i ja vetím, nepekne uši nasádzať! Mňa pohoršuje vždy byť tretím. Náš párik ale v palmy tiene tretieho v zhovor nehľadá, no preto kritik pomýlene nech závadné nič nebadá! Sklonený dvorne pri jej boku jak patrí, vážny náš doktor salónne, v ľahkom mysle toku nadpriada umný rozhovor: bezvadne v rámci estetiky on spoločenské súdi styky, tu väčšiu prísnosť žiada — tam mu prudérie^[21] zase mnoho a istú modernosť u dám na každý pád si žiada… Z toho ľahunkým zvratom, rozhorčený, na chybky prešiel v zariadení, jak dvaja (neraz súci pár!) sa dostávajú pred oltár. „Sa rozhliadnite tu po sále (v čardáši bujnom devíc tvár nepeknou už červeňou horí, tak pošpatená dokonale — a lahoda a jemnosť zrazu sťa zotrela by sa z obrazu: pohyby, spôsob — z krčmy zvyk… sa neodvráti estetik?), pozrite, slečna: pár hocktorý z týchto, čo tuná flirtujú, viac-menej hlúpe, zväzok stvorí, ak zájmy sa im zhodujú: ak on má izby aspoň tri a ona veno jak patrí, ak kloniť vie sa on — a zručne ovíjať ona ani had, ak ,šik‘ je, a on ,fešák‘, snáď sú stvorení si nerozlučne — a už sa, Bože! ,milujú‘…“ „Tak preto sa vy neženíte! Vám nezodpovie iste nik! Vám všetko málo, dozaista: tu malé veno — tam zas šik? Čo vlastne chcete, moralista a neskromný vy estetik?!“ On usmial sa jej na otázku (v jej očiach milé zhoršenie a hnevu mráčik na obočí): „A vy — vy, slečna…?!“ „Vyhodíte mi azda zrovna, hľa, na oči, že — — zostala som v parte?!“ „Nie — nie, milosťslečna, odpustite, ja otázku len, cele skromne, tak práve ako i vy ko mne: čo žiadate vy, slečna, tedy…?“ „Ja? veľmi málo… naposledy však — možno, veľa: iba lásku“ — a bez prudérie mu proste do očú pozrela — „čo roste nehľadaná — bez záujmov cele… však zaujme ti srdce celé…“ „… len ňou súc viazané — len ňou bez všetkých bočných ohľadov — však, slečna?!“ — ozaj potešený, myšlienku hrave zachytil — „tak myslím si ja lásku ženy, o takej večne som ja snil! O láske, čo by bola stála, hoc bránil by jej snáď i um (logika v láske — nerozum!), čo by len predsa rada mala… Však u vás toho citu nenie, tak krásne neľúbite vy! vám najprv: titul, postavenie a komfort zodpovedavý kto viacej podať môž’ a skorej…! Ba ktorej by sa ozaj, ktorej zachcelo roky čakať snáď — či bez výhody milovať?!“ „Ver, možno“ — riekla — „pravdu máte, hoc predpojatosť bude v tom… Či môžte vedieť, tvrdiť sväte, že nejde pravým za citom tá, ktorá, zdá sa, vo vás hľadí len na ,partiu‘ — či sama, čo aj vy nemáte ju radi, vás ona predsa rada má?! tak bez výhľadov! čo aj iný jej o svetlicu viacej sľúbi! tak bezzištne — tak bez príčiny nie doktora, nie titul ľúbi (až čas jej snáď i uniká —), len človeka — a básnika?!“ Sa strhol doktor prekvapený: jak náruživý sladký tón! v tom vrúcnom citu rozvlnení si vlastnú túžbu vidí on. Či možno…?! Ale v zamyslení sťa v diaľku ona pozerá… Kto zná slov význam, v zmysle akom a túžbu akú zastiera?! Znie hudba sálou pritlmene, rytmicky, sladko, roztúžene a zrovna vábi, núti, núka do tajov duše vniknúť dnuká, ľúbosti mluvou sladkou, zrakom najsladšiu zadať otázku: zaprosiť, žiadať o lásku… Sklonila hlávku (báj v tom pravý: sťa fialôčky skromný kvet…) a hlasom pritlmeným vraví: „Ma neposúďte za spoveď (ja som už taká: rovná, priama!), som veľa rozmýšľala sama a zmýšľam priam tak ako vy, tie isté u mňa obavy… Kto ručí mi, ten či onen, čo padá pred mnou na koleno, či neloví len moje veno, či lásky mojej i hoden?! Kýs’ div ja čakám — duší zhodu, tiež bez záujmov prostý cit — a, možno, on len pre výhodu, či že sa treba oženiť…! A bude lhať mi, že pre lásku…“ „Nuž — treba vziať ho na otázku!“ „A či sa prizná, či sa zjaví?“ „Tak dočkať, až príde ten pravý!“ „A potom pekne zostať v parte…!“ (v tón zase vpadli jemne hravý, hoc vážne čos’ sa krylo v žarte). „Nuž teda ešte iná rada: hľadať ho tiež — keď on vás hľadá.“ „Snáď koketnosťou lichej ceny?“ „Nie — samostatným citom ženy.“ „Naozaj — dobrá rada!“ Chutne sa zasmiala. A v taktike otázkou slušne zhovor utne o klasickej o muzike. Priesvitný fortieľ lásky! Znalý, on vedel už čo bude diaľ… — — — — — — — — — — — — — V kútiku figliar Amor malý sa potuteľne usmieval… — — — — — — — — — — — — — Sedeli ešte za hodinu a vážne veľa vraveli a vážne oba v palmy stínu sa skúmajúc, si mysleli (buď všetka česť im obom!): teraz ich budúcnosť sa rozhodla (až potiaľ oba boli neraz — však zhoda duší bola mdlá…) Mnohá sa zlostí gardedáma: „Jak vyzývave voľný tón!“ Však on len myslí: „Táto samá!“ a ona zase: „To je on!“ Bol duchaplný ako vždycky a ona krásna, veselá a zhoda duší poeticky im božská z očú hľadela. — — — — — — — — — — — — (A teraz, čitateľu jasný, mi zhovievavým, prosím, buď: spomenúť idem čerta v básni, nuž prílišne ma neposúď! mne samej zdá sa to „vulgárne“ a dosť mi ťažko o radu, no márne trudím sa, ver’ márne, lepšieho neviem príkladu. A veď, jak v predstave ti mi je, sa zaujímať možno zaň: dľa Madáchovej Tragédie^[22] čert vám je cele slušný pán. Má oči ohnivé — oj, oči! — a švihácky má pekný fúz, nech do siene tu teraz vkročí, srdienka, krásky, na motúz! I duševne vám takto vera mnohého predčí gavaliera: je polyhistor — čo aj on má sotva v pekle lexikon; nie jak z nás mnohý: veľa razy vám citátami zrovna razí a úsudkami iných plný zastiera hlúposť — opatrný. Čert ale, aspoň dľa Madácha, pred stoletiami bol tam už, kde dneska v neistote kráča i študovaný mnohý muž: bol sociál on dokonalý, psychológ súci, satirik, a čo sa zvlášte u nás chváli, i renegát^[23] a hazafík.^[24] Nuž prečo by ste zazlievali, ja viem, že nie — oj, iste nie! keď dámske pero v príklad malý ho v básni letmo spomenie?!) Sú isté chvíľky v ľudskom žití, v nich kýsi čert ťa posadne, v podobe nápadu ťa schytí, čo ako „vtip“ ti napadne a vopred pyšný, ako vieš byť duchaplným neomylne, tak „vtipom“ tresneš hlúpo, silne, že — sebe oko vybiješ. Náš doktor, umelec náš drahý, čo mnohých prešiel umien prahy a dušeslovie so zdarom tiež preštudoval — po starom analyzovať dámu vždycky — si zrazu cele prozaicky v rozvážnej nezdvorilej mysli o svojej kráske toto myslí: „Nie je už mladá… vie, že už je čas, by prišla pod čepiec… Ja partia som dobrá… vec je ale hlavná, aby muž preskúmal dobre, čo je v tom zbĺknutom cite — ,zhoda duší‘ či nie je fráza, v ktorej čuší, lepkavá túžba za čepcom?!“ A skeptik náš po tomto slove už hneď i plán má pohotove: zdvorilé „pardon!“ kráske riekne, zdvorilú poklonu jej sekne — a k prvej dáme zabočí, čo prišla mu v tom do očí. Červené vlásky ona mala a trocha bokom hľadela, na všetko hlučne sa mu smiala (doteraz večne sedela); náš doktor k nej sa kloní dvorne, hoc dvoriť jej — ni mysle niet! hoc smiešno mu — je vážny vzorne, ak hlúpu dá mu odpoveď, ba s obdivom sťa na ňu hľadí… Zdanlivo cele zaujatý (zívanie sotva zastiera) je rozhovorom „šumnej špaty“ — no potajomky pozerá na baršúnových kresiel rady. Oproti zrovna ona sadla a červená hneď a hneď zbľadlá na jeho hru sa díva… Tuší on dobre, ako jej je v duši! A úprimná ním radosť zvláda, tak zjavne v jej sa peknej tvári žiaľ okamžitý odbleskuje, tak zjavne z očiek zloba žiari, že doktor múdro konštatuje: „Je žiarlivá — to láska ženy! sa zlostí — ako zaľúbený; žiaľ s hrdosťou v nej bojuje — nuž miluje ho — miluje!“ (Muž verí v lásku okamžitú — bo lahodí to hrdocitu samoľúbemu víťazu — že doň sa „buchnú“ odrazu!) „Len potrp, moja, v krátkom času ti sladšia bude potecha — —“ A nechajúc červenovlasú, ku svojej dáme pospiecha. Tá ale prijala ho divne… „Čo za známosť to máte tu?“ „Jak motýľ — viete, slečna! ako ten: večne som ja v poletu…“ „Taak?!“ — ona na to hneď a zívnuc, núteno, pravda! „Nieže, nie! neverte“ (cíti želenie, no predsa rád by voľajako ju skúsiť ešte, neborák! či u nej ozaj on je pravým? však vpravde ono, ako vravím, čert k „vtipu“ podpichol ho tak) „nie, neverte! To iba fáma zve motýľom ma bez príčiny, mňa aspoň tuná táto dáma zo záletníctva neobviní: s ňou zavše v vážnom rozhovore pertraktujeme príjemne otázku len o zhode duší — — je veľmi vzdelaná! a vzruší ideu neraz i vo mne… (sa zmiatol) snáď i ona tuší…“ „Taák?!“ ona v to, „že umná…?! Zdá sa!!“ a s vejárom nervózne hrá sa a bledne a zas červená sa… On rád by už i zvrtol reč (na čielku chmára, v očkách blesky), vidiac, že vážna nebezpeč, no ona počúva len spola. „Tak? Naozaj?“ — jej odvet bola a snáď mi neuverí nik, mrav sotva dopustil jej mestský, mu obrátila chrbátik! — — — — — — — — — — — O polhodinku zas, kde palmy, interesantná sedela, bielunká, milá… No, hoc žiaľ mi, za pravdou idúc docela, vyjaviť musím: pri jej boku — nezemské túžby v snivom oku — mladušký bohabojný kňaz… Možno, že odriekal jej žalmy… Možno citoval pôstne kázne… Možno vec myslel na inú… má faru prázdnu — srdce prázdne a potrebuje gazdinú… Náš doktor ozaj ľútosť dusí, kajúcnik k nej sa blíži zas, už oľutoval doteraz i neveru, i vtip, i skusy… K nej prisadol a trpezlive — čo ináč nie je jeho zvyk — vyčkáva, až mu milostive popustí pole nápadník… Počúva, rozhovor ich chladne, doň kedy-tedy slovkom vpadne a čaká… Kňaz jej maľuje, jak krásny život na dedine (aj, ona pochýlila hlávku?!), on ku ženbe sa hotuje… má húsky, sliepočky — aj iné v kŕmniku… ba i, slečna, kravku! A ona? prisvedčuje pádne — a básnik chladne — chladne — chladne… No zostal ešte chvíľku malú, bo i na lásku prišla reč: Boh zaseje ju dokonalú, vzrásť ale musí ona potom vzájomnou zhodou… Ona o tom podotkla zbožne, že si myslí, že cit je od nás nezávislý, ten Vyšší riadi — jak mu vhod (sklopila oči) spravuje… A vzdychol on: „Hej, zbližuje Pán srdcia, sťa potôčky vôd…“ Sklonila pekne hlávku snivú… a doktor už i bral sa preč — a v bočnej zasadol si k pivu.