ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„… Odpoveď moja priama je a krátka, na próbu nejdem, vábcom zavriem vrátka. Máš pravdu, že bych získať mohol mnoho — no bez túžby ja dumám: čo mi z toho, ak získam i čo tvoj môž’ podať svet, keď pokoj stratím — a mne nad ten niet. Ja moju viesku, moje hory ladné ver nezamením za veľmesto žiadne. Tu v ústraní som šťastný, pri tichosti. Mňa nevábi lesk, sláva, rozkoš, skvosty, výhody hmotné, lichý omam bludu: bo pravým kňazom chcem byť môjmu ľudu. A mňa ti tuná radi majú! Cítim, že splynul som už vlastne celým žitím (snáď citovým to opäť nazveš bludom?!) so zvereným mi, zvláštnym ozaj ľudom, tak prostým, a tým práve duši milým. Viem, usmeješ sa… Rojkom pošetilým som ešte vždy, jak kedysi som býval, len s rozdielom, že búrny citov príval už prešumel — preludy, slávomamy, sťa bublín strblietanie, zhasli samy — a vyhasli i pošetilé city. Som robotník len — ale svedomitý! Vraj človek nemení sa… A ja — Bože! Kto bol by mi z vás kedys’ riekol, ktože mne „umelcovi“ ako ste ma zvali, ktorému k činom svet sa zdával malý, že ambícia moja bude v bázni: by babky nezdriemli mi počas kázni. A že sa človek nemení! Ba veru sťa chameleón. Lenže farbu sterú nie z rozmaru či dlhej chvíle chytá, lež prinútený, v prísnom toku žitia. Tak ja sa zmenil… k dobru? riecť sa nedá: z motýľa dneska som, hľa, kukla šedá. Nuž, tak to ide, brat môj! Ty, hľa, z ľudu vyšvihol si sa nad otcovskú hrudu; cez bránu vedy z nízkej chaty milo nadanie cestu v svet ti prekliesnilo. Žrec Eskulapa^[25] zručnýs’, činom plavným máš úfnosť stať sa vehlasným, ba slávnym; aristokrat si ducha — v módnom svete si vítaný, si doma na parkete… A ja… Mne v kolíske už hrdosť vštepovali, bájkami o sláve ma predkov uspávali (v pýche ver bezumnej: v „kaštieli“ ošarpanom už vtedy Goldberger bol všemohúcim pánom), môj otec s hrdosťou (mal, chudák, tvrdú šiju!) ma v rodu svätyňu vodieval, v galériu (v kaštieli dnes v nej sa Ryfkine morky ľažú!) a prísne vštepoval, bych nevybočil z krážu, bych hodným slávnych otcov bol… A hľa, ja (snáď preto samotár som, čo sa kajá?!) ta neslávne som padol naposledok, skiaď kedys’ iste vyliezol môj predok: do brázdy, bych tu pracoval jak stačím, až z kultúry sa zlienim — zosedľačím… Ba čo viac! Ľud, čo bol nám za podnoži — ja dnes som toho ľudu sluha boží! Dnes za spásu tých s citom spievam chorál, na ktorých kedys’ praded moj snáď oral… — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — No sláva sveta, ako dym… Ja, ver mi, ja nikdy som sa nepýšil ňou veľmi! Však hrdý bol som na iné! Keď s vami, druhovia, žil som, v duši sväté plamy — čo utvárali medzi nami pásku — keď vzbudili ste vo mne rodolásku a ja ju spieval, nadšenými slovy — keď tlieskali ste mi — vraj „poetovi“ — viac nadšenosťou vlastnou opojení, než veršom snáď dosť nezručným — v tom vrení mladistvých citov — tam som šťastným býval! Som Puškinom sa videl, slávu sníval a prisahal vám ducha božie dary posvätiť rodu v službu, na oltári… A dnes… či bol bych uveril to vtedy?! snáď zhrdzavie mi pero naposledy, ak matrík nieto, pohraby a zdávky a pre potravný spolok objednávky… Tiež práca, recme, na národa roli… Však nadšenie…? Oj, darmo duša zbolí! No nerepcem! Ba práve: cítim túžbu, tu opravdove konať ducha službu; hoc i tá kedys’ inakšou sa zdala… Ba akže láska k ľudu neni stála, tá pravá, rieknuc apoštolská, svätá, hotová všetko konať k dobru brata — ak takej nemáš — radš’ sa neblíž k ľudu, čo ako hlásaš rodolásku hrdú! Je iste ľud náš veľmi krásny, jak Sládkovič ho kreslí v svojej básni: kroj nádherný a srdce priamo zlaté, chalúpky — ani čo by z bájky vzaté; bohatstvo duše, mravy, viera istá — nu slovom: poézia číročistá… No skutočnosť je, prirodzene, iná: i v horách sídli lož, hriech, nevďak, špina. Som skúsil tiež už dosť tie roky za tri… A preds’ ľud milujem tak, ako patrí — — Nuž, nečuduj sa, že ma neťahá ta k vám, kam iného treba kandidáta, ktorého mesto teší svojím ruchom: ja cudzí som mu mysľou, citom, duchom. Mne z pomyslenia bridí sa, mňa ľaká… Vieš: upomienky! Síce, Bohu vďaka, len upomienky, i to veľmi bľadé — a predsa sú mi trochu na závade. Spomínať smiešno — no čo bych sa stydel?! tam som ju miloval i nenávidel!! Dnes mi to všetko ďaleké… Sa stydím len svoju za hlúposť, bo jasne vidím, rozumu vlastne viacej ona mala: sa na riadenie Božie odvolala, keď nepozdala sa jej skromná fara a išla bohatého za mäsiara. No, Boh s ňou! Pre mňa dávno, azda navždy utratil vábnosť pôvab ženy každý, a ak i mihne fantázie tokom — len umelca naň vážnym hľadím okom. Sťa bych len vo sne vídal bol tie svety, kde dominuje krása — toalety, kde prelesť výbojná a neha všaká rozkošou straší — omamuje — láka… V posledné roky žijem v skutočnosti. Môj svet tak prostý je — tak triezvo prostý! Tak prázdny vzletu, ilúzií — lásky!! Tri roky vídam dedinské len krásky, hrubé a tučné, s líčkom pivónie (a ja rád krásu nežnú, ilúzie nejemnosť, drsnosť uráža ma ženy, maštale zápach, vrkoč vymastený: som v láske prísny estét ešte vždycky). Odkedy žijem si tu pustovnícky, som ešte s dámou nepreriekol slova, ni nezišiel sa s žiadnou. Pani rechtorová a moja Hebe — babka prostá stará — spoločnosť moja „dámska“ (božia kára za pošetilosť poniektorú azda?!)… Ony ma cvičia, jak sa ktorej zazdá: papuče nosím teplé dľa ich vôli, harmanček pijem, ak ma hlava zbolí — len aby ušiel jazykom a reči, bo beda, ak sa ktorej protirečí! A tak si žijem pekne pri pokoji. Hoj! kto by to bol riekol, bratia moji, že takto zapadnem?! Ja, povaha tak hravá, žiť ako starec, čo už dokonáva?! No, nie je ver div: všetko je tu staré: dedina sama, kostol popri fare, dvor zarastený a dach celý v mochu a pleseň na všetkom — i v dušiach trochu… Mal by si počuť umné rozhovory, čo vedieme tu — duchaplné spory!! tie ducha osviežia! to ti je „esprit“…!^[26] Pravý div, že to môž’ baviť — a mňa baví! Babka — tá prorokmi ma vážna večne hostí a slávnou Sibylou… Kostolník staré cnosti predchodcu spomína (bol dobrý duší vodca!), znám jeho rodokmeň, počnúc od prapraotca! Pán rechtor večne tiež tú istú nôtu hudie: jak bolo kedysi a ako ešte bude; prežil už všeličo, no nikdy, nikdy sväte tak dobre nebude, jak bolo — časy zlaté! Si dohán sadil sám (hej, ale chuť aj iná!), funt mäsa za groš bol a za dva holba vína. Hej, dávno bolo to, keď on bol dvadsaťletý… A žive spomína, jak chodil na zálety, a pani rechtorka dnes zapáli sa ešte, keď začne s humorom, jak prišiel ku neveste a jak ju našiel: bola bez kabátka — v košieľke iba — a suknica krátka…! „Ty-Ty“!! — pohoršuje sa starká — „to mi večne“…! No, čože?! vtedy bolo cele svedčné — „v negližé“ bolas’ — jak sa dneska riekne — a nemalas’ čo skrývať —: nôžky pekné… prasiatkam nieslas’ — päť ich bolo vari — hneď som sa buchol…!“ „Jaj, ty blázon starý!“ Tak sa ti škádlia… viacej ako z mladi, Filemon, Baucis,^[27] dnes sa majú radi… Reminiscencie lásky…! Doma potom nad sebou dumám, svojím nad životom a — vysmej sa mi! rytier som ja žiaľny! sťa zaľúbený kocúr som — sentimentálny. Oblokom ak vidím v snehu bielom celý svet, myslím, myslím, pošetilý, na sneh toaliet. Večierkom ak monotónny dažďa slúcham šum, snivej krásky šepot lásky v clivý vhupne um. Ba i vôňa voskovice na oltári v cit vnáša vôňu heliotropu^[28] — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Takým bláznom byť!! Však je to hlúpo?! V mojej skúsenosti!! Ako bych v pravom svetle neznal cnosti tých, čo vraj mužom, ako hlása svetu kdes’ Schiller (klasik!), „ruže v život pletú“… „Himmlische Rosen“^[29]… bodajže ťa, Švába! Hej, pletú — ale čo!! Osídla. Že vraj „slabá“ — (síc’: rozum slepačí!) cnosť Madony má v zraku a predčí chytrosťou i ošemetnú straku. A všetko na nej je tak éterické, vzletné, že anjelom, sa nazdáš, k nebu vzlietne (gáz, iluzion, čipka — čert i diabol — a v pasci si, len si sa trochu zabol!). Hej, plemä Evy! A ty, tetrov, o tom rozmýšľať začneš, len už keď je po tom, že jednoducho lapila ťa… Úder pre samoľúbosť muža! Hodváb, púder, tuš, korzet — čerti vedia! na tisíce stavala vábcov na hlucháňa… Síce… ja nesmiem vravieť: ona sama, milá, mi dvercia pasce pekne otvorila: „Heš! ak chceš!“ Šiel som. Hej, lež aká cena!… Mne navždy, navždy duša otrávená; a čo by ako ľúbiť, veriť rada, som znenávidel všetky pre ňu — hada! Sa neožením nikdy! A ak predsa, pane! to potom pekne s rozumom sa stane (i v láske dnes už triezvy som a prostý), už budem hľadať domáce len cnosti, byť musí tichá, pracovitá, zbožná, čo módne pletky len dľa mena pozná, ale nech šije, perie, dobre varí: taká sa hodí do dedinskej fary. A bude pečlivá a domácka a milá, „fromm“^[30] bude, ako sa v ústave vyučila, súc pravou „matičkou“ zjavom, duchom i zvykom mne Martou pečlivou a ňou i cirkevníkom. Nažívať bude ako sestra s nimi: chudobe na liek herbár vyvarí mi a každoročne — by jej k chvále padlo — s radami rozdá babám celé sadlo. Ja liečim ducha — ona telo… Inu: i z toho kvapne niečo na kuchyňu! Domácnosť — skutky lásky — svet jej celý! Nebude nosiť hodváb! Nakrochmelí si sukienku — a sťaby hodváb samý mi šuštiť bude — srdce zaplesá mi!! Čas na všetko jej zbude — nezabude ni na mňa: pekne vyšívať mi bude papučky — síce iba s bavlnama! však tabličky^[31] mi uviaže vždy sama! I národné ju snahy zájmu všetky (len pred sedliakom vraví po nemecky)… A za všetky jej cnosti do súzvuku i Gebetbuch^[32] jej odpustím… i muku pri „Klosterglocken“^[33] — — ba snáď, všetci svätí! i nevkus jej parádnej toalety .............................................. Žiť budeme tak dobrí, cnostní slávne, až láska naša vzrastie kolosálne!! .............................................. Tu sny máš zlaté môjho srdca, ducha! No končím…! Kocúr do lakťa ma šťuchá, rád šiel by na lov — lebo inam kamsi… Už bije polnoc! Ak ťa znudím, sám si pripíš! Vyvolals’ dopis… Pripomínam: za kandidátom len sa obráť inam! Som šťastný tu — i nebolo by svedčné ľud opustiť, čo rád ma… Zbohom! Večne Tvoj Aristid. Postskriptum: I zásada mi bráni vôbec na próbu… Však — a’ da bych predsa prijal, ak by jednohlasne…! Telegram: Prídem iste! Zrána včasne v nedeľu — ale v sobotu skôr ešte…“ A na deň tretí už bol pekne v ceste. * Ach, otázka to bola krutá! Už drabinovec vonku čaká, on ešte húta — myslí — húta, ni Hamlet, ísť, či doma zostať? I nerád zanechal by postať, i nová istým kúzlom láka — — Zvolia ho — a on neodolá! Oj, ťažká rada! Fňuká babka, mu kamžu viažuc do uzlíka (priam jak pán: teší sa i bojí; s ním nepôjde ta, ona stará, do toho kamsi Babylona — kde žila, nechže tam i skoná). „Hej, aj ich milosť pri pokoji — tu mohli — oženiť sa“ — habká. „Tak neísť?“ — namrzený zvolá. „Jaj, ale akby lepšia fara…?!“ — a zasa lamentuje, fiká, sťaby už oheň kdesi v dachu. Prizvali v radu kostolníka — a od počiatku začli znova. No ten už spriama pozrel na vec a čo i mrzí sa — bez strachu, o čelo vážne oprúc palec (bol ševcom), palec zasmolený, vyriekol výrok: „Ináč neni — keď tak — nuž tak… bo kňazské slová…! i nebožký pán otec vždycky…“ „Tak idem!“ — riekol energicky. Konečne tedy na dvor vyšli. Gazdiná ešte čo-to myslí a na cestu mu rady dáva a seriózne umný švec ho citátami prežehnáva (spomína možné — nemožné) a rediká ho úslužne na vysoký drabinovec. Tátoše trhli prv než sadol a miesto na sedisko padol do slamy, v nej sa stratil snadne — ináče nebezpečie žiadne… No babka na podstene vzdychá: „Jaj, beda, beda! zlý to znak, už nám ich vezmú — veru tak…!“ a slzu roztrie v drsnej dlani. A kostolník v to: „Svetská pýcha…!“ Pod stienkou kocúr naľakaný, tiež šípiac čosi naopak, zeleným svitom za ním strieži — v zlej predtuche sťa — chrbát ježí… Zameškal šťastne prvý vlak. No dočkal rýchlik. Ale v čase, kým v Žiline si lístok bral, i ten mu — oj, zlé omen^[34] zase! — pred samým nosom zutekal. Už mohol sa i domov vrátiť… no že si sám bol na vine, za trest si nechcel cestu skrátiť. I prenocoval v Žiline a šiel, hoc bola nedeľa; rád nemal výčitky ni spory, nuž osobne sa vyhovorí a navštívi si priateľa… Keď ale zle sa vodiť začne — radšej sa z kratšej cesty vráť! bo fátum^[35] zrovna krvilačne ti všetko zhatí — akurát! Náš hrdina tiež jak sa pohol, nehodou prvou zmúdrieť mohol, lež on len, jak si zhútal, tak — a všetko šlo mu naopak. Šiel kázať — a do mesta prišiel, keď po kostole bolo už (a krásny text tak na zmar vyšiel); to síce si náš boží muž vyrátal pekne ešte včera, nuž konštatovať mohol len, však zatým — nová protiveň: pán doktor, čo ho čakať mal, odišiel, nocou ešte vera, kams’ na dedinu k chorému, a bárs navrátiť mal sa zrána, vždy ešte sa, hľa, nevracal… (Pád iste ťažký — posol spechal.) Rozkázal síce — i list nechal — ak pán by prišiel ku nemu, aby ho potom, toho pána, zaviedli k inšpektorovi, kde byt pre neho hotový: „… tak sme sa boli dohodli. Je doktor človek náš — a vďačne ťa prijmú — budeš v pohodlí; viem, nepôjdeš hneď —: varia smačne^[36]… nuž posilni sa „na guráž“ a, brachu, potom pekne káž!! Ja prídem ta hneď, ako z cesty… Inšpektor býva na námestí, naľavo — najpeknejší dom — ho ľahko nájdeš — s balkónom!“ Na námestí ho našiel snadne, najkrajší v rade, s balkónom sťa hniezdo umelé, čo vnadne ho zdobil, kvetov s obsahom, oblokov radom; prezradzoval vkus solídny a ozaj panský — na stene nápis oznamoval: tu býva Dr. juris^[37] Stránsky… Zamieril k nemu. V bránke stojí dievčina šumná v pestrom kroji so svojím driečnym kaprálikom v predôležitom rozhovore a pŕli sa jak ranné zore: na tanec, jak to býva zvykom, priam vábil si ju roztúžene a omámený, očarený pozerá na ňu zaľúbene. Nemile boli vyrušení. „Doma pán inšpektor?“ „Ba neni“ — Zas nový malér! „Teda pani — tej ohláste ma, milá…“ „Ani tá — spolu vyšli kamsi zrána…“ (mrzute vraví, v očkách zloba) „a pozde prídu — pozde oba!“, ho straší, pozrúc na galána. I jeho i jej výzor značí — výmluvne: „Čože ťa čert vláči?!“ „No — nič to! Dočkám pána“ — vraví, „a čo sa tam i pozabaví…“ Čo mala robiť?! (Namrzený, sľub žiadajúc, že príde hneď, syn Marsa^[38] odpľul.) — Zaviedla ho v poschodie v pánov kabinet, a brnkla von… Oj, aké blaho, bol na pokoji konečne! Zobliekol zvrchník, bezpečne si do fotelu sadol, istý, že do večera pohovie si, nemýlený, nerušený. Jednako — večer ktohovie na pokoj kedy prepustia ho? Kabinet pána prezradzuje — a páni nejdú skoro spať (lieň nocou idú nadkladať)! Ako tu tíško… Hodín zvyky, sladkasté, mierne „taky-tiky“ tíš ruší — či skôr doplňuje, diskrétne k myšlienkam sa snuje. Lahodná zeleň stien — a snáď tiež drapéria zelenavá — lahodný prísvit izbe dáva. Kabinet „englich“^[39] je — v ňom plná anglická drahá garnitúra, v zelenej koži ťažkopádna, ale tak pansky pohodlná. Bez lesku všetko, politúra. Knižnica — regál stenou prostý — sa pýši zväzkov v bohatosti (boháču i tá vec je snadná): v nej v starom rúchu pohodlní klasici — oddiel jeden plný. A popri dielach Spravednosti, Pallas^[40] a „Ottův“^[41] ako hosti, v solídnej väzbe, v plátne, v koži. Moderných zbierku pekne množí rad rôznych autorov i rečí a smerov — a tak pevne svedčí, že veliký je Umien priateľ a spisby mecén domu pán, i klasicizmu umný znateľ, i konečne — nie puritán! v zátiší vážnych diel, v bezpečí Casanova, Mark Twain, Maupassant… i s kolegami (mená ktovie?!), od ktorých muž náš boží iste sa odvrátiť mal v pohoršení, no: „čistému je všetko čisté“ — sa neodvrátil. Izby steny obrazy krášlia nie bez ceny a v jednej strane rôzna zbraň, turecká šabľa, jatagán,^[42] dve lankasterky^[43] prekrížené (znalecky odhadol ich v cene), i browning, rapír^[44] — ktozná, aké svedčia tu zbrane všelijaké, i športsman že je domu pán a iste nielen z prázdnej chlúby: na zemi nevrle sa zubí z vysokých korisť hôľ a stráň — medvedia koža. Tichosť hrobu vždy ešte králi v celom dome, ani po skaze pri Sodome. On obyčajne v túto dobu si doma zdriemne… Tuná ale — — a zaspal by ver dokonale!! No, možno, sám dom stráži celý. I Zuzka, možno, pri guráži, s milánom išla… Vo foteli tak by sa zdriemlo…! No on stráži a slúcha vážne „tiky-taky“ a „taky-tiky“ — — — — — — — — — — — — — Zavrel oči. A zrazu ako v čarokráži svet pred ním zmihoce sa, stočí — sa doma našiel — pri oltári. Rad na ňom sviec trbliece, žiari a jeho oslňuje zraky; ba — zázrak všetky nad zázraky! Madona nežnej snivej tvári dol z oltárneho obrazu ku nemu vzhliadla odrazu, sa usmiala a bielou rukou mu kývla, božsky premilá… Žas prenikol ho sladký — zasi div nový: zrazu zmenila sa v devu vábnej zemskej krásy a ku nemu sa sklonila… A okolo nej v skvúcej žiari hviezd na tisíce jasá, žiari, trbliece, jasá, pableskuje a omamuje, oslňuje… Sa strhol… Za okamih krátky zadriemal predsa vo foteli: oblokom slnko zasvietilo — a z toho sen i prelud celý, i jas i trblot i zjav sladký…! V tom bili štyri — — no, hľa! snilo sa mu to celú za hodinu…! A ešte ticho v dome! Inu, snáď nebude tu ozaj vera on — cudzí — strážiť do večera — (podumal skoro pohoršene)…?! V úmysle, že sa po meste dnes ešte trochu poprechodí, chtiac zajtra zas byť na ceste, vzal klobúk, vyšiel do predsiene. Tam za okamih postál malý: i v nej tak pekne zariadene, obrazy, kvety —; prepych panský miluje všade doktor Stránsky…! Jak vravím, zobzeral sa málo, a — komu sa to kedy stalo?! tu zrazu nikam: kadiaľ prišiel, ktorými dvermi z izby vyšiel, ktorými von — nič nevedel! Otvorí jedny — do kuchyne ho viedli — v izbicu zas iné, kde lôžko ešte nepostlali a kde — jak letmo uvidel — tu oplecko — tam kasanica… ej, Zuza, Zuza, parádnica! S úsmevom rýchle zavrel dvere a do tretích sa, istý berie, že dostane sa kam sa chcel — Otvoril rezko — a v tej chvíli od ľaku zrovna skamenel. Započul výkrik! Predesený a omámený, prekvapený pred seba ziera… Sprvu sa mu zdalo, že do sna svojho zasa vhupol spiatky: tisíce svetiel pred ním strblietalo, a predsa prísvit tajomný a sladký od modravého dol sa stelie stropu s diskrétnou vábnou vôňou heliotropu. A v žiari svetiel — skutočnosť či snenie?! — ona, Madona! No nie — takým nenie prelestný zjav ten — skorej Psyché^[45] sladká a či jej dieťa, Voluptas^[46] tu snije… Zrkadlo stenu takmer celú kryje a plocha jeho odbleskuje hladká žiaroviek roje a i lustru svetlá — a rozkošný zjav anjela či decka (on anjela v nej skorej videl vera!). Akoby ozaj z iných svetov zlietla, devuška sedí, do zrkadla ziera. Na lone rúčky položené mala a v dumu tichú pohrúžená všecka, zľakaná skríkla, keď ho pobadala — v zrkadle videl, jak sa poľakala! Sám prekvapený, čo mal robiť iné, ako ísť kráske pekne na poklonu… nezvaný tedy vkročil do salónu, prerieknuc čosi o omyle, vine a pomätený v koncepte i v cite omluvu dvornú hľadá rozpačite. Oj, ako razom z čielka zmizla chmára, zľakanosť z očiek! Tie už sa mu smiali. „Jaj, ako ste ma — vraví — naľakali!! ako ste vhupli…! —“ s úsmevom ho kára. „Otecko nie je doma — ani mama, ja tu len sama — — i tak, pane, vy ste priskoro prišli“…! „Ba naopak iste pripozde…?“ „Nie, nie —: ples je odročený — som písala vám o tom včera sama; hej, odročený — — preto ani včera sme nečakali vás — dekoratéra…“ Oj, jak sa zmiatla, milo preľakaná, keď povedal jej svoj stav a i meno (sa uvedúc tak trochu opozdeno), sklonila hlávku a sa zapálila a zašepkala rozpačite: „Hana“… Však vynašla sa hneďky a už snadne s taktikou dámy zhovor začína; z predmetu na predmet prechodí vnadne, cez serióznosť ale ziera zradne veselá myseľ, detská nevina. Mu opisuje, vážne roztomilá, ako jej strašne fádne bolo dnes — až našťastie priam prišla ševkyňa. O týždeň totiž bude u nich ples — jej narodenia deň zasvätia slávne! — a čo je pritom nadovšetko hlavné: dostane dlhé šaty ku plesu. Čo tedy vykonala, nedočkavá? prizvala, tu hľa, ku pomoci tetu (len teraz zbadal, postava kás tmavá že mlčky sedí v salóne a šije) a obliekla si novú toaletu a veľkou dámou videla sa zrazu! Však bálovú by celú noblesu videli, ako večer vyníma sa, zažala svetlo — dolu rolety… Oj, ale je to, je to ozaj krása! Sa vznášať bude, rovno poletí v oblaku čipiek, hodvábu a gázu! I črievičky má k toalete nové, tej istej farby, ale atlasové! On mimovoľne pozrel: Hana malá sťa veľká dáma šaty dlhé mala, však nôžky malé ani lesná víla. Môj hrdina, jak písal, zo pár liet sa stránil sveta flirtu, toaliet a pre pôvaby nemal zmyslu už — no odrazu sa tento boží muž tak zahľadel na strojnú devy nôžku, že zmýlila i hnevala sa trošku a ako ruža tak sa zapálila…