ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[19](Dolina pustá, noc je, divý vietor hučí, po stranách sú jaskyne, z nich národy vystupujú.)

I
Pustil som do sveta, pustil som vtáčatko,
kedyže sa vrátiš, sivé holúbätko?

II
Kedyže sa vrátiš spoza hora-dola,
aby sa mi stala už raz v svete zvoľa!

III
Prišlo by vtáčatko, prišlo by, jaj, Bože!
Ale ak’ si v týchto víchriciach pomôže.

IV
Tma je ako v rohu a vietor lomcuje,
dobre tomu, čo, hľa, pod pecou nocuje.

V
Stalo sa mi, stalo, už ma raz Boh skáral,
ohníček zakapal, pahrebu vietor vzal.

VI
Diera moja pustá ak’ umrlčia hlava,
vetriská burcujú a noc je pritmavá.

VII
Hoc’ by vetry duli, noc pokoj mračila,
keby aspoň jedna hviezdička svietila!

VIII
Hviezdičky už z neba dolu popadali,
rieky všetky vyschli, korytá ostali.

IX
Korytá, korytá! moc bodláčia máte —
nejednu vy dušu na smrť dopicháte.

X
Bodláčia, bodláčia! pichľavé bodláčia!
Veď som ja zahryzol v svete do koláča!

XI
Začal som koláč jesť, ale ho nemôžem,
akože si v tomto nešťastí spomôžem.

XII
Už hodina bije — mútny treskot dáva,
vetriská burcujú a noc je pritmavá.

Všetci
(Všetci vyjdú napred svojich dier a zakričia s vetrom:)

Hoc’ by vetry duli, noc pokoj mračila,
keby aspoň jedna hviezdička svietila!

XIII
Hocaj len na chvíľku, keď nie na deň celý.

Všetci
Aby sme sa aspoň pospolu videli.

XIV
Lampa mi už bledne, oleja nemáme,
skala sa mi váľa — kde sa zutekáme!
Už všetko prepadlo, kútik ostal malý —
kdeže ja pobežím v tejto tme zo skaly!
Lampa mi už bledne, oleja nemáme,
poďme do susedov, tam si požičiame.

Sbor
K susedovi prišiel, požičal si strovy:
Od hladu zakapem, pomôž mi v dônoví!
Pomôž mi v dônoví! — Ak pýta, tak pýta
a sused sa v biede sám už slamky chytá.

XV
Keby mi na mojom poli žitko zrelo,
kde by šiel, ta by šiel — pýtal by si smelo.

XVI
Keby mi na mojom poli žitko zrelo,
veru by mi ani teraz nechybelo.

XVII
Ale kto nič nesial, ak’ môž’ si pýtati,
odkiaľže ten potom, čo je dlžen, vráti?

XVIII
Pustil som do sveta, pustil som vtáčatko,
kedyže sa vrátiš, sivé holúbätko!

XIX
Kedyže sa vrátiš, ja som bledý, chorý,
nemôžu mi pomôcť už žiadni doktori.

XX
Mňa druhí hrdúsia vo vlastnej jaskyne,
kedyže sa zjavíš na našej doline?

XXI
Mne nedajú bývať už ani v pitvore,
kedyže zaspievaš na tej našej hore!

XXII
Na tej našej hore, kde strigôň stoluje,
noc všetko zakryla a vietor burcuje.

Všetci
Keby vetry duli, noc pokoj mračila,
čo by aspoň jedna hviezdička svietila,
hoc’ aj len na chvíľku, keď nie na deň celý,
aby sme sa už raz pospolu videli.

^[20]Otrok
Kedy už koniec bude môjmu žiaľu,
kedy sa ten môj blen v dákom mori stratí?
Hľadám pokoja, hľadám oddýchnutia,
ak’ mútny potok, čo sa v mori tratí.
Potok sa tratí v more sa šumiace,
kedy i ja tak, moje túžby vriace!

Dosiaľ som znášal lós horký, lós trpký
v potupe, ale preds’ vždy som prevýšil,
ak mučitelia divy vystrájali.
Keď som raz pozrel, i sám pán zatíšil,
no, ak zatíšil, odkväclo mu z oka,
že má pred sebou iba len otroka.

Ej, pôjdem inak, ako som chodieval,
kriepil som dušu v žalostiach omdlenú,
kriepil na skazu, trapy, muky znášať,
azdaj utíšim priepasť rozsršenú.
Azdaj utíšim - a to bôľ zastaví
ťarcha o sto raz väčšia, čo tak dávi.

Napnutosť silu keď zdrúzgať nemôže,
tým ju ešte viac stuží a zosilí —
sklonil som šiju prvý raz pokojne,
aby ma mraky celého zakryli,
aby som horší stal sa od hoväda,
ale tým horšie bôľ na srdce sadá.

Nemôžem tak byť — nedá mi pokoja,
musím urobiť celkom už krok nový.
Keď vták chytený môže, preč uletí —
hádam slobodno to i otrokovi.
Pobežím ta, kde niet živého ducha,
kde zver sa túla, vietor voľne dúcha.

Kde si sa vzal tu v tejto pustej veži
z prvších snov rajských na púšti zbudený?
Tu ledva dýchal v hnili a stuchline,
tam sa rozvíja čŕstvo háj zelený —
hájik zelený, nik ťa neobtína,
nik ťa neriedi, nehubí, nekreše,
voľne sa šíriš s rodinou ďalekou,
dáždik ťa zmýva a vietor ťa češe
a nik ťa v svete tomto neobtína.
Stlčený celkom, zo dňa vystrčený —
na šťastie bolesť vytrela z mysle deň.
Keby tá chmára celkom sa rozmohla,
na noc spustila ak’ plachtu večný sen,
ale tá chmára v noci sa rozíde
a môj starý hosť, kde sa vezme, príde.
Čo ty, nešťastník, na srdce mi klopeš
a ženieš v bôle rozzlobené prsty?
Čo sa nad ničím v tomto svete vŕšiš
a nedáš pokoj jednej zemi hrsti?

Čo chceš a kto ťa sem ko mne posiela,
aby si kriesil biedou zadutého?
Prosím ťa pekne, keď vztek nespomáha,
oddiaľ sa večne — pre Boha živého!
Keď mňa nehľadíš — spadnutému tvoru
pokoj! život chceš — netýkaj sa moru.
Kapitol skryl sa s celou sveta slávou,
i pán mi vyšiel už celkom z pamäti.
Ukrytá hrdosť do seba vstúpila,
nekriesi dušu v hlbokom zamdletí.
Domovný hosť sa už viacej nezjaví,
vezme si príklad od hadov, jašterov,
skape v pokoji, skadiaľ ho vyhnali,
dá pokoj prachu pod smrtnou zásterou.
I jeho bolí, čo mňa tak sužuje,
čo som nedostal, on to večne tratí.

Už pečať smrti udretá na duši
a môj starý hosť zase sa navráti,
rozdúcha oheň v hlbokom zatmení.
Ja ako tiger skočím rozzlobený —
Nezabudol si na návštevu nočnú,
naveky dráždiť budeš moje rany?
Čo mám už robiť? kde s’ podieť, kde skapať,
pred koho predniesť ponos neslýchaný!
Pred koho! ale daj sa, Bože, svete!
Veď ak si dačo, pomôž otrokovi!
Vždy je len horšie a nik neprichádza,
iba z zúfalstva smejú sa okovy.
. . . . . . . . . . . . . . .

^[21]Nad horami, nad dolami,
nad mestami, dedinkami
pusto stojí, smutne stojí:
Ktož’ moje rany zahojí!
Nad horami, nad dolami,
nad mestami, dedinkami
pusto, ticho ak’ to pole,
keď je žitko už v stodole.
Pusté, tiché je to pole,
ale žitka niet v stodole.
Nad horami, nad dolami,
nad mestami, dedinkami
pusto, ticho ak’ v tej hore,
keď už ovce sú na dvore.
Pusto, ticho je v tej hore,
ale oviec niet na dvore.
Nad horami, nad dolami,
nad mestami, dedinkami
pusto, ticho ak’ v dedine,
keď chlapci sú v javorine.
Pusto, ticho je v dedine,
no chlapcov niet v javorine.
Chlapci svetom sa zabrali,
zbojníci ich porúbali.
Nad mohylou polesovou,
nad horičkou javorovou
pusto stojí, smutne stojí:
Ktož’ moje rany zahojí.

Kryptou sa stal svet ten celý,
čo žili, tí už pomreli —
mohyly sú vrchy, skaly,
mňa samého len nechali.
Tí sú v hrobe, ja nad nimi
ako hlásnik nad spiacimi.
Hlásnik je tá stráža nočná,
ktorá spieva nad spiacimi,
pieseň Krista je jeho štít —
čo ja počnem nad mŕtvymi.
Mŕtvi budú spať aj potom,
keď už hlásnik z veže zišiel —
načo som ja na tento svet
medzi mŕtvych živý prišiel?
Všetci ležia — ja v krypte sám,
nevídať nikde nikoho,
ak’ strašidlo sem-tam chodím —
keby strašiť bolo koho.
Ale všade pusto, smutno,
ako úhor čierny stojí,
na ňom nič, len kde-tu skalka:
Ktož’ moje rany zahojí!

Netráp sa, srdce strápené,
prijmi toto potešenia:
Kto nezaspal, čím viac zaspí,
väčšieho dôjde spasenia.
Ty si Génius v čiernej noci,
lampa svietiaca na hrobe,
aby svedčilas’, keď príde
Boh Syn v nadhviezdnej podobe.
Či viac zaspí, čím viac skape,
tým ti je viac zverené.
Upokoj sa, duša drahá,
skroť srdiečko utrápené,
príde čas, že krypty vstanú,
hory, vrchy vravieť budú —
a teba, dušička drahá,
nikdy v svete nezabudnú.
(28. januára)

^[22]Kraj ak’ pustovník samotný je v púšti,
noc a deň biedni sú druhovia jeho,
sen nad ním bledý ako lístia šuští
pri slabom blesku mesiačka tichého,
v tôni smutných vŕb, kameňa hrobného.
Hľaď! a na ktorú stranu sa obrátiš —
zľakneš sa a tvár krvavú odvrátiš.
Ťažko je vyriecť to, čo vidí oko,
čo ruka maká, čo srdce hlboko
cíti, ale čo oko — ako deti —
kde sa mu páči, hnedky tam i letí
a môže z neho mraky vytisnúti.
Ale kto môže srdce spokojiti!
Koľko ráz pevec na teba, kraj, hľadel;
koľko ráz v bôľoch pohrúžený sedel!
Vídaval on tam, ak srny cupkali
pred chrtmi, vlkmi v úbočí zelenom,
vídal, na oltár ak’ vrany, sedali,
na mieste božom, Bohu zasvätenom,
slúchaval vetrov polnočných fúkania
i hromov divých do vŕb, skál durkania.
Srdce sa striaslo od divu veľkého,
nebolo medzí smútku rastúceho,
srdce sa vznieslo v túžnej nadšenosti —
myšlienka ducha tiskala búrneho —
ten sa povýšil nad vše okresnosti.
Ah! kto vypíše city, túžby jeho…
Chcel spievať, ale naskrze nemohol,
chcel plakať, ale ani to nemohol,
chcel dačo vravieť trpkými slovami,
nemohol slovo dobre vypovedať.
Vzdychol, zapadol s bôľnymi citami,
nečakal slnko, kým ono pôjde spať;
zaspal bez slávy — škoda citov jeho,
tých vrelých citov v čiernej, tmavej zemi,
kde bydlia duchy chladní, mŕtvi, nemí.
Azda aspoň tých z hrobu studeného
vzkriesi a dá im čudotvornej sily,
by jeho pamäť po svete nosili,
po svete niesli, (skučiaci) vetrami,
keď strigôň tančí v noci so strigami,
na tanec divný, medzi čudné kriky —
ak’ jeden akord do takej muziky.

Pustina mŕtva — vetríček si veje.
Ktože ju chladnú v svete rozohreje,
ktože ju aspoň, chudinku, osvieti,
by na ňu mohol najmenej pozrieti
a jedným vidom celého žitia slasť
v jednu minútu stratiť, nájsť a ukrásť.
A potom dobre, hoc večne skapati,
zmiznúť ako sen, zaletieť ako vták —
ako ten mesiac za ten čierny oblak —
v hromoch a búrkach divých prebývati.
I tak nežiadam si pokoja v svete,
hoc ma vždy osud vláči, hádže, metie
a nedá sa mi hoci len oprieti,
aby tam mohol v pokoji umrieti.
Pustina mŕtva neteší junáka,
jej sen bledučký jeho neobživí,
jej chladnosť mŕtva ho veľmi neláka.
Čože mu po nej, keď je junák živý.
Treba mu život, jemu potreba svet —
a ani to prvé, ani to druhé niet!
Všetko preberá, študuje, mudruje,
ako dáky chemik dovedna spojuje.
Z chémie prejde do aritmetiky,
celý pobehá cursus vied veliký.
Čože mu z toho, keď on to nenašiel,
poč’ do takej diaľnej on krajiny zašiel.
Už kde sa vrhnúť, kde namieriť nohu?
Znal by, ale nie, ah, už neskoro je —
veľké sú hriechy, veľké bludy moje.
K tomu hroznému a strašnému Bohu
modliť sa neznám, to nie obyčaj môj,
prosiť sa hanbím o ničomný pokoj,
kľakať nie pre mňa, bol som neraz v boji —
kliať znám, ale to veru nič nestojí —
veru na kliatbu hriešnika zlostného
nepustí veľký Boh do sveta svojeho.

Strápeným srdcom junák na mohylu
v poli šírom sadne si pomaly,
zberie sa celkom, akú len má silu —
a tam pozerá do černistej diali.
Zrakom zmúteným, bystrým do deľaka
vidno pozerať bledého junáka —
tak mu tie jeho dve okále bočia,
že dobre mu len z hlavy nevyskočia.

^[23](Zlomky)

I
(Noc je. Izba pustá, z každého kúta strach-hrôza. On samotný sedí. Obloky ako dáké okále vyzerajú. Polnoc bije. On svetom utečie.)

Kde sa obrátiš, ty dubisko silný,
čo v šírom poli stojíš ako obor,
keď ide vietor s chmárami divými —
okolo teba pusto, žiadnych niet hôr.
Kde sa utečieš, ktože ťa pritúli —
vetriská strašné nad hlavou zaduli —
chlapcovi pusto, temno ako v noci,
v svete, v rodine už viac niet pomoci.
Priateľa nemáš čo by len jedného,
keby bol jeden zo sveta celého…
Svet ten je pustý, nahý pre nahého,
na svete nemáš priateľa dobrého.
Ten jeden diabol v oboch dušiach driema,
svet sám povedá, že už Boha nemá.
Ale mám ešte tam dakde rodičov,
možno, že žijú, možno nepomreli.
Rodičia sotvy ma zapomenuli,
hoci ma veľmi radi nevideli.
Sotvy! — boli by rodičia zo skaly,
čo by mu v srdci už miesta nemali.
Pôjdem do domu, mám tam i rodinu,
hádam mi pustú osladia hodinu…

II

Už do kostola zvony vyzváňajú.
Iďže sa modliť, už ťa tam čakajú.
Máš mnoho hriechov, život sa ti kráti.
Choď sa, preboha, už raz spovedati!

Človeče biedny, biedny chameleón,
človek bez tónu a bez človeka tón,
vo vode žaba, v povetrí kukučka,
kde seno — somár, kde piecka — babuška,
kde kútik — svrček… Bože, čo to za svet?
Naturalien je to ver kabinet.

Poviete, to je človek nevzdelaný,
to je surový, kto vám toto píše;
sprostáci hlúpi, krkavci a vrany,
nad ktorými sa tam meč kolíše.
Budem vám spievať — nie do spevu čas —
nech tón môj hučí ako hrmiaci bas,
by vás prebudil, vy ktorí driemate.
Vstávajte chytro, bo hneď zahyniete.

Pod stolom sedá, pod lavicou spáva,
vo dne vždy robí, nikdy nič nemáva,
v jarme ako vôl, aj to ešte biedny,
v práci je prvší, na mise posledný,
podnoža druhých, sekera, motyka,
špuktrígeľ, vozík, chodníček, taliga,
somár, kanálik, pisár aj jurista,
vicišpán, hajdúk, sedliak, organista —
len si fajku dohánu vyžobre —
viac sa netrápi, lebo mu je dobre.

Čože mám spievať už teraz, úbohý,
či svetu spievať, či zo sveta dačo
.....lebo podobné voľačo.
Ah, radšej pôjdem, radšej pôjdem vnohy.
Vrav im o duchu, vrav o svätej veci,
hnedky zadriemu ako vŕby všetci,
lebo povedia: Čo nám je do ducha?
Veď človek jeden je ako tá mucha.
Dnes žije, zajtra mu na kare pijú —
blázni sú, ktorí starostlive žijú.

Ako sa zmestí ten človek v tom čase,
človek poriadny v tej bezbožnej mase,
ktorý premôže črva svojho seba
a pozrie okom do modrého neba —
ten, ktorý svety prejde myšlienkami,
sa rozženie bystrými krielami
k studnici svetla, z ktorej, ty sám piješ,
ktorý na večné veky vekov žiješ,
ktorý vypúšťaš slnko, by svietilo,
aby čo má žiť, zmohlo sa a žilo —
a zhrnie blesky z neba vysokého
ak’ Prometeus do srdca svojeho,
by stvoril ľudí — sebe na samý žiaľ.
Kto si položí na nebi ideál?

Bez citu lásky, bez ducha svätého,
bez duše živej, bez všetkej vážnosti
k prameňu svojmu, v samej bezbožnosti
vyrastá bedár od rodu svojeho.
Nepoznal otca, nevidel svoju mať,
nemal sprostáka kto v svete vychovať.
Na svoju dušu ani grajciar nedá,
v tisícich pádoch inakšie vyhlieda,
každý deň kaput inakší oblieka,
keď mu len dakto ho darmo ušije,
lebo daruje — seba sa odrieka,
nič si nerobí, keď žijúc nežije.
Zhováraj sa s ním, povedz mu, čo len vieš,
snuj mu ak’ pavúk či dobré či plané,
čierne či biele alebo strakaté,
čo mu hneď somár alebo trúp povieš,
pokývne hlavou: To pravda veliká.
Taká je v svete teraz politika:
pre to ja, ktoré v bachore prebýva,
nešťastný bedár na seba zabýva.

^[24]Syn môj, vidím, že nemáš dák’ nikde pokoja,
akoby si bol môj syn, holubička moja.
I ja som taký býval, nepáčil sa mi svet
a vše mi sa tak zdalo, že pravdy nikde niet.
Vše som sa väčšmi hrýzol, väčšmi srdce moril,
ale ňanka mi oči, keď konal, otvoril.
Tieto boli ostatné môjho otca slová:
Hľaďže, môj syn, už tíša ma chyce hrobová,
už jedna noha v hrobe, i druhá ide preč,
hlaďže, mám ti povedať na srdce jednu reč.
Ja ju zdedil od otca, otec po otcovi,
nepovieš ju dakedy, len tvojmu synovi.
A keby si ho nemal, nedaj Bože večný,
kto sa ti bude vidieť čistý a srdečný,
povedz mu! Ale iba keď do hrobu treba,
prv povieš, hnedky zomrieš a nevidíš neba.
Táto povesť pochádza od sveta pamäti:
Dakedy tu na svete bolo žiť tri svety.
Nepotí sa, netrápi, neseje, neorie,
ale len si tak lieta ak’ vtáčik po hore,
Nechorie, nezomiera, ako teraz mrieme,
ale v pokoji sladkom vo vek vekov drieme.
Neplatí daň, panštinu nikde neodbýva,
ale len s Bohom chodí a Ho večne vzýva.
Ale keď anjel zrno, diabol kúkoľ seje.
Zrno neposchodilo, kúkoľ s’ zeleneje.
Zrno neposchodilo, vtáky ho vyžrali.
Človek vstal: Čo by sme my Boha vzývať mali?
On večný, my sme veční, sláva je jednaká,
nechceme medzi sebou viac takého vtáka!
Boh počuje nebeský, čo sa malo nestať,
na zem, nebo a hviezdy udrie strašnú pečať:
Nebude slnce svietiť, v zime bude štípať,
na lete bude ako ten oheň ožihať.
Zem viac nebude rajom, človek bude nemý,
biedny, ako ten črviak, zviazaný ku zemi.
Ja dom jeho zanechám, bude žiť v nevoli,
smrť zahodím a bude jako zajac v poli.
Neuvidí ako zver viac svetla božieho,
to bude takto trvať až do dňa súdneho.
Na deň súdny tie všetky hrdúsky rozviažem
a svetu ešte inak ak’ predtým ukážem…
Nech trvajú na viere tí, čo sú bez špiny,
sto ráz krajšie ak’ predtým vystúpi nevinný.
Hneď po tisícich rokoch pošlem môjho syna.
Hotujte sa — súd boží — neujde mu vina,
neujde mu žiadna zlosť, ani pod slncom hriech. —
Planí si urobili z toho iba len smiech.
Čože by z Galileje, zo psotnej krajiny?
Zavesme ho, uvidíme, či je syn jediný.
Na hlave bôľ, potupa, klince do rúk, do nôh —
nech sa teraz protiví galilejský Pán Boh!
Neišiel vieru tvoriť, no potešiť verných,
ale tým väčšia skaza na tých krvožerných.
Vieru živú na kríži mučili zlodeji.
Ja naschvál nevystúpim, iba v Galileji,
naschvál sa medzi holou žobračou ukážem
a tam svetu tie všetky hrdúsky rozviažem.

V podobe lampáša väčšieho-malého
kto nezná na horách ducha polnočného?
Pred jeho úkazom kone zutekajú,
voz, kolesá v pekliech dakde polámajú,
sovy, mačky mraučia ako malé deti
a kde-tu ten hacier škaredý vyletí.
Človek ten samučký, čo tam statky pasie,
zjavy hocaj vidí, predsa sa netrasie,
fajčiac si pokojne na ohník prikladá,
až naňho ošklivec len zrazu napadá.
Lúdi ho buď svetlom, buď ak’ matka volá,
buď akoby vlci mu už brali vola,
buď akoby dieťa topilo sa v blate:
Poďte mi pomáhať, prosím, tato, poďte!
Buď zdá sa mu, že ho zbojníci lapajú,
ukážu sa chlapi a naňho volajú:
Poď s nami, neboj sa, my ťa máme radi!
Buď vidí pred sebou blyštiace poklady,
nádeja strach, hrúza zo všetkých kútov gáni —
človek viac nezdolie — celý pomátaný.
Keď už krok urobil, už i ďalej kráča,
nemá viac slobody ak’ lapené vtáča:
jeden krok v klietočku — vedie do poroby.
Duch berie na seba tisíce podoby:
Hneď ak’ milá jeho v náručie mu padá,
hneď sťa čierny bujak rohami napadá,
hneď čert mečom v srdce ohnivým zapára,
duch zatiaľ po všetkých vriacich pekliech tára.
Keď zbehá pekelník všetky priepadliny,
bahná, mláky, blatá a skál rozpukliny,
príde k húšti — stratí s’. Na vrchoch svitá deň.
Ten celý zmátaný: Ozaj, či to bol sen?
No, ale predsa sen, ani nie istina.
Veď ma s tým vysmeje celučká dedina.
Každá by sa duša do puku škerdila
a žena b’ ma s tým von ožehom vybila,
ale vidí, že je celkom dovláčený,
po rukách, po tele na hlaveň stlčený,
o hanbe, o biede to uveriť musí,
že ho ten vodil bes, čo po nociach brúsi.
. . . . . . . . . . . . . . . . .
Nevoľa zlá nadíde, pochytí sekeru
a s ňou ide ak’ blázon na chrámy, na vieru.
Bohov na kúsky seká na vŕškoch, dedine,
do hôr svätých vyženie statky, kone, svine.
Meč boží v gracu stopí, zahodí sekeru
a prijme kríž drevený, v dom drevenú vieru.
Človeče, čo kríž z dreva proti Paromovi?
Ale čo kedy bolo po ume bláznovi.
Diabol vstal, keď hňup zaspal ako v božom nebi.
Urob z tých kameňov, keď si kresťan, chleby.
Kristus zázraky robil — láska neslýchaná;
zlej tie údy v človeka, keď si kus kresťana.
Ten hňup skočí do vody, tam ruku, tam nohu,
tam chyce driek s črevami, ozajstnú mátohu.
Vyvlečúc na breh, divý, údy vedno zbiera,
tie údy všeliakými masťami potiera.
Už celá neslýchaná, no mŕtva chlapina.
Vdúchne v ústa smrďaté ako tá zdochlina.
Ten zázrak ak’ hrom skrsne, to jeho hlas prvý:
Človeče, dajže sa mi napiť tvojej krvi!
Keď si mi raz dal slovo, daj mi život, milý.
Ani mak krvi nemám, prázdne sú mi žily. —
Ten dlhý nôž chytí, sa pichne, ho napája…
— Ty zbojník, či ty prídeš dakedy do raja?
Kto sa pred vlastnou krvou ak’ vŕba netrasie,
ten sa na cudzej krvi sťa ten strigôň pasie.
Veď Boh sedem potokov otvoril za hriechy,
ale ich neotvoril zas na nové hriechy!
Veď keď Boha nechápeš, diabol ťa naučí…
Zázrak s kyjom vyskočí a tne ho a mučí,
na zmoreného lipne ak’ tá pijavica
a krv čistú ako vlk bez príkladu cicia.
Najviac spí — nikdy oká hnusné neotvára,
iba keď deti nesú, papule otvára.
Len na deti otrčí papule ak’ dvere
a spí a nič nerobí, len sviní a žerie…
Nevydal v svete tomto iba ten hlas prvý:
Človeče, dajže sa mi napiť tvojej krvi!
Naduté krvou čiernou, fučia strašné chriape,
zázrak za svet sa nehne, len leží a chrápe.
Len daraz sa ako tá ká-skaza rozbúri,
pred ním všetko vysychá a dymami kúri.
I tá tráva zelená vysychá, jej, Bože,
pred tým si žiadna duša živá nespomôže.
Ale hoc i najviacej ten zázrak previní,
kto mu to pričitovať bude medzi viny?
Keď dakoho žihadlom smrtiacim prebodne,
veď on to neurobil z ducha a slobodne.
Nehnevám sa na teba, hnevať sa nemôžem,
ľutovať by ťa musel — ani to nemôžem,
Spomáhať — ďaleká je cesta k spomoženiu,
ďaleko býva lekár, nieto ho k nájdeniu.
Ty budeš pokoj mať, kým lekára nájdeme,
tam ťa my na posteli mŕtveho nájdeme.
Čo si, kto si za jeden, veru ťa neznáme,
ale aspoň poctive my ťa pochováme.
Čo si, kto si za jeden, veru ťa neznáme,
ale my ti aspoň len tento nápis dáme:
Nevydal v svete tomto iba ten hlas prvý:
Človeče, dajže sa mi napiť z tvojej krvi!
Hoc Boh sedem potokov otvoril za hriechy,
ale ich neotvoril zas na nové hriechy.
A nech sa z toho každá živá duša učí,
že kto Boha nechápe, diabol ho naučí.
. . . . . . . . . . . . . . . . . .

^[26]Beda! Komu je láska od nebesov daná,
že tak blyští na duši ak’ tá rosa zrána
a človek sa svevoľne tej lásky odrieka:
nemáš viac biednejšieho na svete človeka.
Ranu doktor zahojí, voda špiny zmyje,
ale večne budú hrýzť tento hriech beštie.
Lebo kto chce v ohni byť, tam ho držať treba,
kto nechce lásky prijať, nech nevidí neba.
A ten už zákon nový na svete nastúpi,
nevidí slávu božiu žiaden viac už hlúpy,
Oh, národ! Pod teba som môj základ položil,
na teba som ja všetko, čo mal, vynaložil.
Mysli moje som splietol, do tvojich ukoval
a takrečeno sebe som si nič nenechal
Pre rodinu, rodičov veličizná rana,
všetci ľudia nevidia vo mne, len oplana.
Priateľom som sa zbridil, vo mne niet úsmechy
a to všetko robil som za tvoje hriechy.
Za teba sa križujem, a ty s tým pohŕdaš,
všetko som ti dal, čo mal — čo ty mne za to dáš?
Ty sa mojim mozoľom, môjmu potu smeješ?
Ty hnusník, vo mne samom sebe pomstu hreješ?
Čo chceš odo mňa už viac? Či je to nie dosti,
že b’ tisíc ráz za teba zložil moje kosti?
Keby len jednu slzu z môjho oka pustil,
medzi nebom a peklom vojnu by rozšustil.
Tá slza by mala moc takú tichú, vzteklú,
že by zdalas’ poslúchať ak’ nebu tak peklu.
Boh na nebi, čert v pekle sediaci na trúne,
oba by si svojich chceli svej korune.
Rozkázal by čert diablom a Boh synom svojim,
ale beda! beda by bolo obidvojim.

Povaľač naničhodný, čo nevážiš seba,
čo ti je všetko jedno do pekla, do neba,
čo nevydáš zo seba ani len jeden hlas,
akby si inšie nebol, iba blativý kvas!
Kolodej, čo sa sám seba do zeme vtieraš
a vtedy, keď ti ešte netreba, umieraš,
ba na úmor nasilu šaty si hotuješ
a do tej truhly, čo máš ležať, sám napľuješ.
Ty truľo, čo sa v ohni trasievaš od mrazu
a čo v šťastí nevidíš iba večnú skazu,
čo sa v nešťastí tvojom ak’ blázon raduješ
a ako na veselí, tak si podskakuješ!
Biedny si a nejdeš to, čo si zdedil, brať,
žeň sa blíži, holomok, ty preds’ nejdeš žať.
Ba čo všetko kamenec vybije v prapory,
ty ani len nekukneš okienkom z komory,
ty nedbáš — hor’, či dolu — o seba nestojíš,
lásky božej nežiadaš, hnevu sa nebojíš.
Láska božia nie zhora, zdoluká vyteká,
prvej ako cez nebo, prejde cez človeka.
Tam sa ona rozkladá, púšťa ratolesti,
kvety jej sú rozkoše, med, vôňa bolesti.
A keď sa v človekovi už dosť naprechádza,
povie: Dobre sa maj, svet — do neba uchádza.
Na nebo s dušičkami najprvej obcuje,
pomáha im v očistci, rany im zhojuje.
Slabým, čo ich už mece všetka horká psota,
otvoriac svoje dary, nalieva života.
A odtiaľ hore vyjde k nebeským anjelom,
tam im ona zaspieva o smutnom, veselom.
Spev vyvádza pred oči novučké životy,
anjeli „Sláva!“ hučia na také novoty.
Ako skončí zázraky pri archanjelovi,
ak’ svet veľká, už ide k samému Otcovi.
Zaspievajúc pesničku len jednu jedinkú,
v Bohu, svojom rodisku, hľadá odpočinku.

My sme všetci driemali ako dáke kláty.
Táto láska sa ko mne jednému obráti:
Ber svetlo a rozžíhaj svet zimný a tmavý
a povedz hlúpym ľuďom, čo teraz sa zjaví:

Či zázrak, či drak, či div, alebo potvora!
Chvost je dlhý, ohnivý, hláv veľkých sedmora.
Zruta veľmi veliká, zdá sa veľmi vztekle,
hláv sedem mu je v nebi, nohy sú mu v pekle.
Pod ním potok ohnivý; sypú sa naň rany.
Zabučí ako ten vôl naprosto páraný.
Letia naň v ohni čudá z každej sveta strany.
Zdupoce, že sa strasú všetky štyri sveta strany,
zdupoce, že sa strasú všetky štyri svety
a strasie sa, dohora ako drak vyletí.
Strhol pod seba Kriváň — slovo odpovedá.
A tu do vojny divej dá sa duchov črieda.
Vrch naproti väčšiemu vrchu ak’ kôň cvála,
vrch sa tresne v druhý, voda zasyčala
až k nebu — a skaliská také iskry dali,
že všetko, čo len vôkol, naraz vyžihali.
Vrch na vrch sa prekotil, nebolo doliny,
nebolo nič istého, samé zmiešaniny.
Všetko čím hore-dolu, po zemi je veta,
taká je, ako bolo pred stvorením sveta.
Vtom divadlo prepadlo. Svet je v zelenizni.
Ukáže sa jeden duch veľký, veličizný.
Jeho posteľ je tá zem, jeho pohár more,
slnce, mesiac sú jeho oči na pozore,
jeho odev všeživot, jeho dom je večnosť,
jeho vlasy sú hviezdy, nohy nekonečnosť.
. . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Obor si, a preds’ sa dáš viesti od komára.
Či kto videl na svete takého somára?
Či ti komár rozkáže? — Veď sa len obrátiš,
čo i sám nebudeš chcieť, komára zatratíš.
A čo by si ho zabil päsťou zúmyslne,
veď ťa hádam za to Boh na súd nepoženie.
. . . . . . . . . . . . . . . . . . .

(Básnik nad slovo „Kriváň“ pripísal „Východ“ a nad slová „vrch“ slovo „svet“.)

Udrela nešťastná pre ten svet hodina,
na kríž zavesili nebeského Syna,
zavýskala hŕba sťa víťaz vo vojne,
zaplakali duše dobré a pokojné.
Zaplakala mati, zaplakal svätý Ján,
na kríži v posmechu visí nebeský Pán.
Nevídané divy, nevídané zraky:
Pán medzi zbojníkmi ako lotor dáky,
nevídané divy, nevídaní ľudia,
tak Syna Božieho ako lotra súdia.
Ale čože Bohu, keď sa z lásky zníži,
ale hľaď tamtoho druhého na kríži.
Celkom, celkom nahý, ako ho dal Pán Boh,
krv mu čierna tečie z boka, hlavy a nôh,
podošvy mu pália, v srdci má kopiju,
miesta črepa na smäd pri ústach má zmiju.
Telo od bolesti černie a omdlieva —
ten si nič nerobí, ba čo viacej spieva.
Ešte keby mohla, skácala by noha.
Oh, vstúpže do seba aspoň tu, preboha,
oh, vstúpže do seba, už čo si a kto si,
pozri sa na druha, ak’ pred Kristom prosí,
pozri sa na svojho tamto kamaráta,
Kristus mu otvára do života vráta.
Už ostatná chvíľa, daj sa na pokánie
a prijmi posledné aspoň požehnanie.
Čerta diabli vzali a het kráčať musí,
istotne do pekla — slovenský teraz môj rod visí,
visí deň, visí rok, stoletia pominú…
Kedyže už vydáš dušu Hospodinu?
Takto blúdi národ, takto sa dá mámiť,
ale čo budem ja o tomto nariekať,
musím od pohľadu tohoto utekať,
hoc i stratím reči mojej načatú niť.
Ale niť bez konca a rieka bez drieka.
Myseľ, čo je večnej prikutá priepasti,
čo sa bude túlať po tmách do večnosti,
kompas pokazený, čo sem tam sa vzteká
a nemá úžitku viacej pre človeka.

Toto je láska božia, tá ľudí nehľadá,
ani sa nekmotrí, ani sa nelíška,
od hnusného uteká, kto chce, ten ju hľadá,
ten musí do jedného mysli vbiť ohniska
a ohnisko namieriť k dačomu vyššiemu,
bo láska nepomáha samému jednému.
Jeden nič, bo vezmem ja osu z kolesa,
naženiem, by mi dali hviezdičku nebesá.
Čo si s jedným nahradím, to hneď s druhým stratím,
nie lásku, ale prudký hnev na se obrátim,
ten, čo bude dňom, nocou vždycky vybuchúvať
a vtedy sa dokončí, keď ja budem stonať.
Ale čo tie stonania všetky opadajú
z mysli, z ducha, len samú jedinkú nechajú,
ktorá bude pre seba stáť ak’ stĺp drevený,
na ktorom je šibenec hnusný zavesený.
Tam myseľ nedokoná, bude stáť pre neba!
Čo si žiadal, vezmi si od samého seba.
Chcel si hviezdy rozdeliť, k tomu hľadals’ lieky,
rozdelil si sám seba ty na večné veky.
Straš duchov ako bobom strašievajú deti,
straš seba, hnev si hľadal — tu sám k tebe letí,
hnev anjelov a čertov najprvšie preteká
a na samý posledok prejde do človeka.

^[28](Muž)
Pán Boh slovo povedal a stal sa tento svet,
človek milión ráz povie, no predsa skutku niet.
Človek milión ráz povie cez celé stoletia
a na to ani vrabce z plota neodletia.
Človek povie, pes štekne, to viacej osožné.
Človeče, kdeže si ty podel slovo božie?
Bez slova si nič inšie, len črv, hmyz a mucha —
kde si podel človeka, kde si podel ducha?
Aspoň mi to preukáž, že si človek, jedno,
ani odpoveď nezná dať stvorenie biedno.
Keď položím na oheň, čo i mokré, zblčí,
ten nezná odpovedať, len hľadí a mlčí.
Ten nezná odpovedať, ni o to nestojí,
raduje sa črv v chrene, že je pri pokoji.
Radoval sa črv v chrene, že lepšie nikde niet —
ďakujem ti ja pekne takto za všetok svet.
Keď tepla v lete nemám, čo mi je tisíc liet?
Keď svetla v svete nemám, čo mi je celý svet?

— V lete teplo prichodí, hocaj aké časy —
človeče! čo máš na svet, plný divov, krásy?
Na dni svetlo pribýva, trebárs sa i mračí —
človeče, čo sa ti svet vonkoncom nepáči?
Nepoznal si rečníkov ešte haky-baky,
my so slovom robíme na svete zázraky.
Chci dačo a hneď ho máš — to je slovo moci.
Pristúp do čriedy našej z takejto nemoci.
— Avšak ste vy sluhovia Demostenesovi!
Preč’ tentam nepreriekol ni slova cárovi?
Preč’ sa triasol na tele ako tá osika
a Filip neme držal v putách pokútnika?
Cár spraví, málo vraví — zná, pred ním čo leží,
že prvší ako zajac preč z bitky pobeží.
Videl chlapa nižšieho od všetkej potupy —
Preč choďte, s vami je nič, vy ste ľudia hlúpi.
Radoval sa črv v chrene, že lepšie nikde niet —
ďakujem ti ja pekne takto za všetok svet.
Keď tepla v lete nemám, čo mi je tisíc liet?
Keď svetla v svete nemám, čo mi je celý svet?

— Čo si rečníkom vravel, múdre tvoje slová,
čo by mohla vykonať tá zberba vetrová!
To sú iba pletkári, ničomné ledačo,
ale nás sa opýtaj, my sme v svete dačo!
Nás nezahrakujú, keď i dačo chceme: Pane!
My úradskí len slovo — a všetko sa stane,
Na slovo kraje blednú, svety hryzie psota.
Poď s nami a okúsiš ducha a života,
— Vy slovo len poviete a všetko stane sa —
mali ste už moc zrobiť, vaše skutky kde sa?
No znám už, čo za divy, zázraky robíte,
či to div, že z plného vy suda točíte?
Choďte, odkiaľ ste prišli, nehryzte mi ducha,
pri vás nevidím inšie, iba tučné bruchá!

Radoval sa črv v chrene, že lepšie nikde niet —
ďakujem ti ja pekne takto za všetok svet.
Keď tepla v lete nemám, čo mi je tisíc liet?
Keď svetla v svete nemám, čo mi je celý svet?
— Čo si predošlým riekol, múdre tvoje slová,
čo by mohla vykonať tá svadba čertová!
Nech len na tých pozrie, kto nevidel mátohu;
tie prošte ani ľuďom, ani sú nie Bohu.
Ale naše kňazovské slovo tvorov teší,
za obrábanie v chlebe, víne Krista krieši.
Naše slová kňazovské — od života kľúče,
pristúp k nám a uvidíš slávu božiu rúče.
— Vy ste tí, s vínom, chlebom čo divy robíte!
Prečo medzi národmi Krista nekriesite!
Prosí zdravie nemocný, prosí národ lieky,
prečo ukazujete všetko len naveky?
Kde Kristus váš? Umrlí na Kristove slová
vstali, more utíchlo a skaza hromová.
Nečistý očistený, skáče porazený —
kde váš v chlebe, vo víne je Kristus vzkriesený?
Ešte vy na predošlých skáčete brblajúc,
skapte, ničomné bzdochy! Voš chce kašlať bez pľúc.
Človek povie, pes štekne, to viacej osožné.
Človeče, kdeže si ty podel slovo božie?
Bez slova si nič inšie, len črv, hmyz a mucha —
kde si podel človeka, kde si podel ducha?
Aspoň mi to preukáž, že si človek, jedno,
ani odpoveď nezná dať stvorenie biedno.
Keď položím na oheň, čo i mokré, zblčí,
ten nezná odpovedať, len hľadí a mlčí.
Ten nezná odpovedať, ni o to nestojí,
raduje sa črv v chrene, že je pri pokoji.

Radoval sa črv v chrene, že lepšie nikde niet —
ďakujem ti ja pekne takto za všetok svet.
Keď tepla v lete nemám, čo mi je tisíc liet?
Keď svetla v svete nemám, čo mi je celý svet?
. . . . . . . . . . . . . . . . .

^[29]Pusto všade. Bože večný,
ak’ na mukách je ten svet.
Hľadaj klince, tulipány,
ani vňate viac z nich niet.

Ani vňate, ani stebla,
čo by len najmenšieho.
Záhradník v hostinci pije
až do rána bieleho.

Keby sto ráz ešte viac pil,
čo hneď do zadusenia,
aspoň by to pochádzalo
z veľkého zarmútenia.

Musí dakto to pocítiť,
veci dobre neobstoja.
Čo bolo, musí sa vrátiť,
vystúpiť z svojho pokoja.

Aká je v svete pustota,
taký vystúpiť kríž musí.
Nemôže! — Musí sa tak stať,
od toho lós sveta visí.

Ak sú deti, ak otcovia
zrodení z hnusnej potupy,
z tichého, tmavého hrobu
pra-pra-pra-praded vystúpi.

Musí sa vidieť a cítiť
táto veľká strašná rana,
pokoj sa vekov prebudí —
bude to vec neslýchaná.

Ticho veky dávne ležia
tam, kde nieto viac trápenia,
ale všetky povstať musia
za sveta tohto spasenia.

Vec to bude neslýchaná,
večnosť sa bezdná pobúri,
keď duch holoty, ničoty
na koniec ostrí pazúry.
. . . . . . . . . . . .