ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[34]Sveta, neba, nič nevidieť,
nevyjdeš ani na prah —
kde sa, biedni, podejeme,
tlčúc sa po mrakotách!

Nevidíme slnko božie,
ani neba nad nami,
všetko je ak’ zakopané
pod hustými chmárami.

Mraky tak svet zakopali,
ako hrob keď prikryje —
nebude na svete dobre,
nech ma Parom zabije.

Nebude na svete dobre
a ani byť nemôže.
Ako svetu hrešiacemu
Pán Boh svätý pomôže?

My zhrešili, my sme padli
vyše hlavy do zeme,
prežehnajme sa a mrime,
viac už hor’ nevstaneme.

Vstaň, srdce, zo sna ťažkého,
nemáš zúfať potreby.
Ak’ bývalo, tak je teraz —
ešte Boh je na nebi.

Vstaň, srdce, z mrákoty nočnej,
pomodli sa v pokore
a pozri na jasiace
božej milosti zore.

Zore svietia práve vtedy,
keď niet slnka božieho —
teš sa, každá duša verná,
viď dar ducha svätého.

^[35]Pozri toho, čo tam stojí
ako lipa otrhaný,
tvár mu, telo — samé rany,
predsa modlí sa v pokoji.
Vôkol neho ako kláty
leží celá rodinôčka
vymretá — on už zostal sám
ako javor u potôčka.
Sám si vyplň, čo si dlžen:
Mladý si bol, ťa riadili —
boj sa Boha, nenechaj tak,
čo za teba predtým žili.
Mamička ťa povíjala,
tatka ťa na rukách hojdal —
sám si vyplň, čo si dlžen,
Pán Boh by ťa večný skáral.
Rád mám svojich, rád rodinku
ako kvietkov srdca riasu —
dušiam dobrým večný pokoj,
ale teraz niet viac času.
Duša lieta v iných krajoch,
tam musí byť, tam musí stáť
pred bránou Toho, pred ktorým
vek sa tíska službu konať.
Svety sa ženú zďaleka
aspoň len na chvíľku krátku
pokloniť sa, keď nie slúžiť,
na večnú sveta pamiatku.
Chvíľa drahá je pred Pánom,
každá má právo večnosti —
pred ňou v svete všetko je nič:
Sláva Bohu na výsosti.
Pozri toho, čo tam leží,
všade dostal už hnilinu,
ale by si ešte mohol
predsa pomôcť za hodinu.
Zber sa chytro, pokým máš čas,
nemodli sa pri potrebe,
ak zameškáš radu múdru,
za hodinu je po tebe.
Liek je čerstvý — sila divná —
chvíľa krátka, žitie varuj —
míňa sa čas, už hneď koniec;
človeče, svoj život ratuj.
Pekný je svet, raj Adamov,
milé sú mi čerstvé lieky,
ale drahá mi je chvíľka
pred Tým, čo svieti naveky.
Chvíľa drahá je pred Pánom,
každá má právo večnosti —
pred ňou v svete všetko je nič:
Sláva Bohu na výsosti.

Vstaň, srdce, zo sna ťažkého,
vysúkaj do práce ruky —
postav sa, čas vyzve sily —
prídu hady, prídu muky.
Duše, spojte sa dovedna,
nie zákonom, Duchom svätým.
Modlitba vám bude štítom
proti nápadom prekliatym.
Pravda bude vaším mečom,
zástava vaša — kríž svätý —
potom môže všetko čert vziať,
vy budete pevne státi.
Po hadoch chodiť budete,
z jednej misy s nimi jesti —
prsia vaše budú cieľom,
plecia obťažný kríž niesti.
Dajú vám na dušu putá,
dajú nápoj nákazlivý
by do sna vás ukoliebal,
by ste prestali byť živí.
Zo slova posmech urobia,
ako psi ho roztrhajú —
všetko dnom hore obrátia,
ani mak vám nenechajú.
Budete sa trápiť v ohni —
príde bolesť a trápenia,
akého ešte nebolo
nikdá od sveta stvorenia.
Vy budete ako v hrobe
ležať medzi jašterami —
krotšie budú smiechom sipieť:
My sme páni, nik nad nami.

Ale nič nestoja kúsky,
uvidia časom prekliati —
keď vystúpi Sláva božia:
Kto sa smie Pánu rovnati!

^[36]Povedia, tie haraburdy
do sveta sú len starého —
starého riadu netreba
už viac do sveta nového.
Kto to slýchal — snehy v lete?
Vyšikujme Marmurienu,
nech nám nemúti, nešpatí
krajinu peknú, zelenú.
Vyšikujme ju za mesto
a zakopme ju do zeme —
netreba nám snehy v lete,
vytrpieť ich nemôžeme.
Zakopú vás, milí bratia!
Malý člnok nad vodami,
zanoríš sa, prevrátiš sa,
pokrytý budeš vlnami.
Vetry nad tebou budú viať,
žiaden nebude slzy liať,
ibák vĺn silných vlnenia
časom večerným zastená.

Zakopte ostatky drahé,
zakopte, keď sa tak ľúbi,
nad nimi sa hosťte, pite,
skáčte, vyškierajte zuby.
Ale vedzte, to vám poviem:
Vy ste sprostí, vy ste chorí —
keď zožne žitko hospodár,
beda, ak vtedy vyhorí.

Nad zemami, nad poľami
vy od radosti skáčete —
Už je naše, čo je naše,
my sme páni v celom svete.
Verní nie tak. Tí sú v hrobe,
ležia a robia modliačky —
v krypte, v mraku pri kahanci,
Duchom svätým, plameniačky.
Vy skáčete, vy pijete,
spievate si, že tak hučí —
verný, či noc, či deň svitol,
s modlitbou sa nerozlúči.
Vy skapete ako snehy,
keď jar vyjde utešená —
verní budú v nej prekvitať,
žitie sa im rozzelená.

Bude žalosť neslýchaná —
otec bude užialený,
mať dojiť bude vĺčatá,
pre mater veliká rana.
Nepozná mať, otec dieťa,
ani dieťa druhé dieťa,
s nožom pôjde brat na brata —
nastúpi strašné stoletia.
Kde sa pohneš, biedny človek?
Rozum! ten ťa nenapraví,
ale ťa skorej zavedie
do kaluže, do mrákavy!
Všetko vtedy ťa zanechá,
nič viac ti veci nestoja —
sám budeš, tvoja vlastná ti
palica nedá pokoja.
Všetko bude plné hriechu,
všetko ako vretenica,
všetkého sa boj, lebo ťa
vlastná nabije palica.
Čo si počneš v deň osudný,
keď vše od teba odstúpi,
keď budeš musieť utekať
z tvojej vlastnučkej chalupy?
Kosa dá na kremeni
iskru, hoc’ aj sa zatupí —
ukáže sa viera jasná,
keď už raz ten deň nastúpi.
Neplačte, nehorekujte,
že vy máte moc trápenia.
Čože je všetko trápenie?
Väčšie — božie oslávenie.

Človeče! Boh poslal ti kríž,
našiels’ ho dakde na poli,
ty hľadíš naň, ty sa trasieš,
ak’by ti nebol po vôli.
Nad ním stojíš, nad ním myslíš,
či máš ho vziať, či tak nechať,
či od neho ak’ od hada
schytiť sa a preč utekať.
Predsa zdvihneš ho nakoniec,
ale ako! horko plačúc,
chodníkom života tohto
horekujúc a bedujúc.
Čo robíš, človeče biedny?
Či vari rozumu nemáš,
že to božie požehnanie
s radosťou nevykonávaš!
Radujte sa, vy trpiaci,
neste v srdci potešenie,
lebo vo vás rastie svetu
bedujúcemu spasenie.
Nedarmo vy sa potíte,
nie prázdna je vaša viera,
všetky kvapky vášho potu
Pán Boh nebeský pozbiera.
Jednu zem tá nevypije,
jednu nezaberú rieky,
jednu slnce nevysuší —
každá bude skvieť naveky.

Radujte sa, vy trpiaci,
neste v srdci potešenie,
lebo vo vás rastie svetu
bedujúcemu spasenie.

^[39]Blázon tri kroky urobil
a už žiada hneď odmeny —
hľaď na tamtoho, čo kráča:
už je celkom dotlčený.
V boji svätom strávil svoj vek
od kolísky do starosti,
a preds’ nemá toľko lásky
v svete, čo by vyniesť kosti.
Padne — a mu nezazvonia,
ani pohreb nevystroja:
a predsa, hľa, ako ide
už do ostatného boja!
Nehľadí ak’ mačka na myš —
na slávu a odmenu.
Ale toho ľudia v svete
nikdy viac nezapomenú.
Čím hor’, tým dol’ svet bude stáť,
on vždy bude oslávený —
ale ty, bedár, zakapeš
bez chýru ak’ prach schytený…

(Podľa pôvodného rukopisu)

Svätí ak’ muchy padajú,
o nich žiadna duša nevie,
nad nimi slnce zapadne,
bujná tráva zazelenie.
Po tej tráve budú chodiť,
tú trávu budú kositi,
ale žiaden nespomenie,
kto pod ním drieme zabitý.
Každý pôjde tou lučinkou
ako druhou bez starosti.
Žiaden si to nespomenie,
aké pod ním ležia kosti.
Ale sláva nezahasne,
keď človek je celkom pustý —
bude inšie, čo zakapať
sláva vekov nedopustí.
Háj zelený bude šumieť,
strom stromu bude rozprávať,
vetrík tichý bude svetom
šepot ten tajný rozháňať.
Vstávajte hor’, muži svätí,
noc už zašla, nastúpil deň,
vaša sláva, váš je život —
rozprávajte teraz váš sen.
Rozprávajte váš tichý sen
a vaše hrobné dumania,
ono má stáť na začiatok
nového knižky písania.
Rozprávajte váš tichý sen
z tej divnej, podzemnej ríše,
to bude za titul knihy,
ktorú budúcnosť napíše.

^[41]Vidíš priepasť, do nej letíš
samochtiac, nevidíš svetla
síce skoro, ale bude
za tebou stáť božia metla.
Ustavične budeš skákať,
do priepasti, chtiac skapati,
ale metla ťa vyženie
vždy nanovo sa hádzati.
Nemysli si, že tak skapeš
ako kvet, čo mráz opáli,
alebo tí, čo na rieke
tohto života zaspali.
Tí zaspali a budú spať
na večné veky v priepasti,
ale tvoje srdce bude
vždy na väčšie muky rásti.
Bude rásti každým razom,
vždy viac priepasť žiadajúce
a vždy ďalej od priepasti
za priepasťou stenajúce.
Bude rásti, kým sa celkom
ak’ ten uhoľ nerozpáli
za priepasťou a potom sa
len odhalí, čo odhalí…
Čo počneš pred svetlom sveta,
hnusný, škaredý, potvorný?
Bude to úder naozaj
len temer že nie úmorný.

Jeden
^[42]Dosť sa už ver’ narobil,
dobre by bolo zastati —
kto to môže od človeka,
aby vždy robil, žiadati!

Génius
Ty bočíš od práce svätých,
chceš sa od nej preč dostati —
nehoden si medzi našich,
daj všetkému pokoj svätý.
Kto, dosť že urobil, vraví,
ten sa na prácu sťažuje —
nevoľník slobody ducha
vyvolať nepostačuje.
Nevoľník má cestu druhú,
pre toho nie táto brána —
pre toho je zberba ľudu,
v to telo samé zabraná.
Nech za zberbou sa obracia,
kto sa má dosť narobiti —
hriech je veľký ľahkou mysľou
ten svätý prah prekročiti.
Svätí dosť sa nenarobia,
nechcejú oni pokoja,
ale vždy letia do prác a
tí len pred Bohom obstoja.
. . . . .
Moc ich veľmi na svete,
ktorých pýcha omámila,
alebo pod pýchou slabosť
svoje vetvy rozložila.

— Do boja treba ísť, bratia,
volá trúba, bubny hrajú —
sú menší, nech tí tam (idú),
prvších škoda, keď padajú.
Od jednej bitky nemnoho
visí a cesta ďaleká,
plná slávy — na tú tam ísť
nech srdce zmužilé čaká.
Menší môžu hynúť, kapať —
dobre, kto je trpezlivý;
na ďalšie treba pozerať,
zídu sa i potom živí. —

Neznáš lásky ty, človeče,
nepoznal si ty jej silu —
ty si slaboch, neznáš ceniť,
čo je sväté, ani byľu.
Necítiš ty, keď sa veci
dačo len najmenej týka —
môžeš mať, akú chceš silu,
slabosť tvá je preveliká.
. . .
Matka má pätoro detí,
dobre dušu im nevydá
svoju všetkým a za jedným
letí, keď sa dačo pridá.
Príde k tomu: jedno kape,
jedno v nešťastí zaplače,
ona vyrve vďačne srdce,
vlastnú dušu mu vychráče,
jednému dá všetko svoje,
ak’by jedno dieťa mala.
Láska čistá, láska vrúcna
nikdy deliť sa nedala
a kto lásku nezná ceniť,
ten nič nikdy nemiluje.
Hľaď na matku, čo jedno dieťa
svojou dušou vykupuje.

(Neskoršie prepracovanie)

Nešťastní doma i vonká
v prapor sekaní Sloveni —
chcete žiť, učte sa láske
od matky v horkom trápení.
Vo svároch starci šediví
a v láske ani len deti —
chcete žiť, učte sa láske
od matky v horkom trápení.
Matka má sedmoro detí,
dobre dušu im nevydá
svoju všetkým, a za jedným
letí, keď sa dačo pridá.
Príde k tomu: jedno kape,
jedno v nešťastí zaplače:
ona vyrve svoje srdce,
vlastnú dušu mu vychráče!
Jednému dá všetko svoje,
ak’by jedno dieťa mala.
Láska čistá, láska vrúca
nikdy deliť sa nedala,
a kto lásku nezná ceniť,
ten nič nikdy nemiluje,
hľaďže mater jedno dieťa
svojou dušou vykupuje!

Ty tam, čo si oddialený
od hrmotu, huku sveta
a žiješ ak’ v pustatine,
kade len zver a vetrík lieta,
kropíš malú zelinôčku
na piesočnej pustatine,
cez celý život by rástla
na samučkej holotine.
Slnko svieti, mesiac tichý
na holé svieti krajiny —
ty nespíš, no ohník kladieš
si u tej tvojej zeliny.
Ohník kladieš, na ňu myslíš
a ju oblievaš túžbami
a v srdci ju ukoliebaš
ak’ v kolíske modlitbami.
Zelinku ledvaže vidieť,
chúďa, ledva vykukáva
druhí krajiny váľajú,
kdekoľvek ich víta sláva.
O tebe žiaden nik nevie,
tys’ ako v zemi zarytý —
ale príde čas, kde každý
vstane ten, čo je ukrytý.
Nie je Pán Boh ako ľudia,
ktorí rífami merajú —
príde čas, že budeš väčší
ak’ tí, čo svety váľajú.
Nie je Pán Boh ako ľudia,
nie je uňho míľa miera,
pred Ním hrmot, huk a treskot
menej platí ako viera.
. . . . .

Mlčte, rečníci, pisári,
netrúbte svetu spasenia —
ešte ste sami nevyšli
z toho tmavého väzenia.
Ešte raz zo srdca, duše
ste sa Bohu nemodlili
a už všetko ak’ späť-poštou —
kde sa vo vás vzali sily!
Kto vám dal tú moc a vládu,
koho ste vy námestníci?
Čo chcete vy, čo žiadate,
vravte, pisári, rečníci!
Nemámte svet pomotaný,
bojte sa trestu božieho.
Čo vám je spasenie sveta?
Starý hriech opakovaný —
dajte pokoj, radšej liečte
svoje nebezpečné rany.
Rany vaše ťažko stoja,
treba liečenia dlhého —
nemámte svet pomotaný,
bojte sa trestu božieho.
. . . . .

Koho svet raz preč zachytí,
nespôsobný je k vyššiemu,
zapletený sa nevezme
k letu tomu duchovnému.
A hoc’ sa aj ta zachytí,
reťaze z neho nespadnú,
nebude nikdy spôsobný
na dáku cestu poriadnu.
A keď sa aj ta zachytí,
veľmi sa mu nepohodí,
bude práve ak’ tá ryba,
ktorá von vyletí z vody.
Darmo, rybka, von vyletíš,
daromné je unúvania,
nebudeš ty nikdá vtákom,
len potvorou do lietania.
Hoc, na míľu hor’ vyletíš,
kým sa kriela nezunujú,
nepotešíš ty vtáčatká —
tie pred tebou zutekajú.
Koho svet raz preč zachytí,
nespôsobný je k vyššiemu,
zapletený sa nevezme
k letu tomu duchovnému.
Pre rybu len voda dobrá,
voľné povetrie vtákovi —
hmyzom, hadom, jašterom zem
a poroba — otrokovi.
. . . . .

Daktorí medzi svätým sborom nekľačia, ale keď sa ostatní modlia, tí sem i ta chodia, čo to vykonávajú, zraky nemajú obesené na nebo, zrak neistý, nemajú ani len sňatú čiapku pred krížom.

Čo sa len okolo mocete,
čo len okolo chodíte
a ani sa nemodlíte,
ba len čiapku nesnímete!
Nazdáte sa, že nám treba
sú vaše mizerné ruky —
choďte od nás spánombohom
dakde do dákej fabriky.
Tam je pre ruky robota,
tam vás dobre privítajú —
u nás vás nieto potreba,
u nás vás radi nemajú.
Každá svetácka stonoha,
odstúp od tejto svätyne,
naši hľadajú spasenie
nie v rukách, no v vôli Boha.
Ruka ruku nech ide myť,
no nech neodmýva hriechy
fabrikant bezbožný v chráme -
to sú len samé posmechy.
. . . . .

Čo deň idú horšie chýry,
všade hynieme, kapeme,
treba vždy viacej vykonať —
my slabneme, dengľavieme.
Nebude dobre na svete,
ak to pôjde takto s nami —
čo konáme, i to hynie,
ide práca za prácami.
Tak sa zdá, že všetko sa už
proti svetu sprisahalo,
akoby už zo všetkého
sveta nič byť viac nemalo.
Tamten, čo nanajviacej stál,
zhynul, padol v krutom boji —
my vzdycháme a medzitým
vždy naša vec horšie stojí.
Počet slabý, rúk je málo,
nepriateľ na nás doráža —
keď sa my Bohu modlíme,
on nás medzitým poráža.
. . . . .

Človeče, ty neznáš Boha,
ty si ešte človek starý,
podľa sveta zmýšľajúci,
ešte neznáš božie dary.
Neznáš ešte tie tajomstvá,
v ktorých žijú ľudia svätí,
ty ešte na svet pozeráš —
doňho si celkom zaťatý.
Nie tak ale ľudia svätí,
vierou živou naplnení,
pokrstení vodou živou,
spláknutí v božom prameni.
Tým je jedno, či brať padá,
či sa stane zima, žiara,
či sa všetko na nich rúca —
oni stoja u oltára.
Oni stoja a budú stáť,
a to vo veľkom pokoji —
čo by sa zem preborila,
ešte božie nebo stojí.
Človek hľadí len na ľudí,
u toho nie je živá viera —
svätý, ďaleký od zeme,
na svetlé nebo pozerá.
Človek v sile si zakladá,
v rozume, vojskách a delách,
v krajoch, svetoch - svätý ale
v božej láske, božích hromách.
Rozum sa často pomúti,
ľudia sú často zlodeja -
svetom never, svety klamú:
taká je ľudská nádeja.
Svätý ale pevne hľadí,
slnko božie je jeho štít -
Boh je veľký, Boh je silný,
nemôže v svete inak byť.
On na druhých nepozerá,
čo všetci skapú, bude stáť -
slnce božie je jeho štít:
Pred kým by sa mal v svete báť,
aké mať pochmúrne mysli,
keď na pevnej skale stojí.
On sa netrápi o ničom,
modliac sa v svätom pokoji.
A dobre má, čo ostane
sám, preto svet neprepadne —
zadržiac tajomstvá sveta
sám, kedy ten svet omladne.
Čím menej okolo neho,
tým sú väčšie jeho sily.
Nie tak je u rozumného,
koho všetci opustili:
toho viedli druhí ľudia,
on zakladá v ľudskej vláde.
Keď tí skapú, on ak’ dieťa
slabý sám býva na ľade.
Žiaden mu nepodá ruku,
o hlade, smäde zomiera.
Taký koniec máva človek —
nie ale nádeja, viera.
Nie ale ten, čo v nich žije,
ten je taký ak’ z oceli,
ten je vždy pevný, lebo sa
vykúpal v božom kúpeli.

Ktorý kúpeľ boží nezná,
mohol by, čo chcel konati,
nepatrí do vyvolencov,
nie je boží, nie je svätý!
Čo len koľvek on urobí,
bude daromné na svete,
čo hneď vrch na vrch postaví,
to vietor ľahko rozmetie.
Bo, čo viera neutvrdí,
to je len našušorenô,
to tak zblčí, ani nezvieš,
ako slama lebo seno.

Nejde (mu) o húfy ľudu,
na to človek len pozerá,
u ktorého nie je sila,
nie nádeja, ani viera.
On je mocný pri nádeji,
ako skala jeho viera.
On vo svete nezakladá,
ale na nebo pozerá.
Človeče, čo tak sa bojíš,
ty si ešte človek starý,
podľa sveta zmýšľajúci,
ešte neznáš božie dary.
. . . . . .

Prorok sa svätý zamyslel,
v modlitbe kľačí omdlený,
tisíc rokov Boha prosí
za svet pustý, vyhasený.
Ešte druhých tisíc rokov
ak’ kameň leží docela,
Boh ho v modlitbe pozdvihol,
vôľa božia zahrmela:
Vidím iskričku maličkú
na bezdušnej zhorenine,
ak bude ostatok ohňa,
netrvá viac po hodine.
Iskrička tá sama trvá
s bitím hodiny tisíc liet,
ak je tá iskra človečia,
ešte hodina — viac jej niet.
Hodina druhá sa blíži
a svetom udiera celým.
Prorok svätý z lona môjho,
ber si fakľu duchom smelým!
Zem pustá — na nebi horia
slnce, hviezdy bez priemeny.
Ber fakľu, zažíhaj svetlá —
nech zem sa v nebo premení!

^[44]Mesiac blysol ponad horu,
zavidneli lúky, polia.
Prorok sa svätý zamyslel,
tisíc rokov na svet volá.
Človek slová vypočúva,
napne sluch svoj napajdený.
Prorok prestal, očakáva —
svet zadrieme v okamžení.
Prorok sa svätý zapŕlil,
obozrel sa dookola:
všetkým ohňom, všetkou silou
viac tisíc liet na svet volá.
Človek slová vypočúva,
napne sluch svoj napajdený.
Prorok prestal, očakáva —
svet zadrieme v okamžení.
Mesiac zapadol za horu,
tma sa rozišla do poľa.
Prorok sa hodil v zúfalstve —
viacej na svet už nevolá.
Viacej na svet už nevolá,
nemyslí, ani nesníva,
tvár plamennú obstúpila
osuheľ umrlčosivá.
Tvár jasná v podobe prsti
na úhore pustom čuší —
vzdychol nevoľky umrlec:
celý svet s ohňom vybúši.

^[45]Vrah už pil na vašu skazu
na olovenej hostine,
čo stojíte ako dudky
v tejto osudnej hodine!
Čo pomôže vám trpenie
až hen od sveta pamäti?
Vrahy obstali dokola,
nebe k pomoci neletí.
Vrah sa pohýna zúrive,
smrť, zúfalstvo sebou nosí.
Mizerák vidí koniec svoj,
ešte raz Boha poprosí.
Milosť božia raz precíti
slov tých veľkých zmysel celý:
Nečujem, len prosbu živú,
čo sa vyiskrí z oceli.
Vidím vás strašných na mečoch,
v hrôze krvavých obetí —
stiahnem zásteru kúrovú,
nad vami slnce zasvieti,
A ošklivec, čo uzavrel
vám smrť, peklom naplnený,
vidiac vás, s hanbou pobeží
do vrchov v dyme, plameni.
A slávou činov hrdinských
zahučia vaše doliny
a svetlom novým zahoria
vaše ohyzdné rodiny.
. . . . .