ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň, hneď z rána, celá dedina už vedela, že Mikulovci sú doma; mnohí boli zvedaví na nich, obzvlášť na Zuzku, lebo vzdor neprajnej mienke, predsa boli prinútení uznať, že je pekná, ale ani najbližší susedia nešli ich privítať. Chceli vo všetkom ukázať, že nedbajú o nich.

Zuzka hneď z rána chytila sa do usporadovania a zametania, ale ani to nedalo chyži príjemnejšieho vzhľadu, keďže nemali náradie a steny boli vyváľané a neobielené. Mikulová prebudila sa s prudkým hlavybôľom, a preto jej Zuzka ustlala vonku pod stenou a uvarila jej rascovej polievky. Mikula odišiel hneď z rána do kopaníc obzrieť sa po dreve na kurivo a spracovanie, a mal sa vrátiť až večer. Nemohol sa už ani dočkať strúhania varešiek a habariek.

Popoludní Zuzka obliekla si najkrajšie šaty, že zájde do dediny; ale potom odhodlala sa zostať doma, a zastala si k polovyváľanej záhradke, snivo dívajúc sa do diaľky. Slnko milo hrialo na zem, odetú v svieže rúcho vesny. Z dedinskej krčmy, v nedeľnom tichu, niesli sa až k nej neurčité zvuky hudby ako bzučanie včiel. Ju opanovala akási clivá nálada. ,Tam je veselo,‘ rozmýšľala, kloniac strojnú hlávku, otočenú modrým hodvábnym ručníkom; ,škoda, že ja ta nemôžem ísť!‘ A zase napadol jej svetácky život, hluk veľmiest, ktoré poznala, a dolnozemské pustatiny a čárdy, kam sa boli zatúlali len tak, bez tovaru. Zvuky slovenského krakoviaka pripomenuli jej škrekľavé tóny viedenských verkľov. ,Tam je to všetko ináče,‘ rozmýšľala, usmievajúc sa mdlo.

Cestou, pod ich chalupou sa vinúcou, ktorá viedla z hôr a mlyna, kráčalo mladé dievča, sviatočne nastrojené, s voňačkou v ruke. Bola to dcéra z mlyna, a jediná, ktorá bola predtým k Zuzke trochu priľnula. I teraz pribehla za ňou a vítala ju.

„Idem na muziku,“ vravela hneď, žiariacim zrakom netrpezlivo hľadiac k dedine, „ty nejdeš?“

„Nie; čo by som tam robila?“ odvetila Zuzka, zatajujúc pred družkou túžbu po zábave.

„Že čo? To, čo ja, alebo iná: tancovala by si! Či sa bojíš, že ťa nevyvedú?“

„A, čoby; vyviedli by ma, keby som chcela!“

„Ktovie? keď nemáš frajera!“ zasmiala sa a odbehla. Zuzka chcela ešte čosi povedať, ale stisla pery a odvrátila sa prudko stranou. ,Čo ma do nich!‘ podumala o chvíľu s pohrdlivým úsmeškom, s akým pomýšľavala na všetkých ňou pohŕdajúcich dedinčanov. ,Idem radšej pozrieť, či už kvitnú pri potôčiku nezábudky!‘ Zišla úzkym chodníčkom na cestu; povedľa nej tiekol malý potôčik v úzkom bahnatom koryte, zatáčajúc sa stranou k dedine. Nad ním skláňali sa staré, pokrivené, väčšinou bútľavé vŕby a na briežkoch celé leto kvitli drobné nezábudky, medzi ,podbielom‘ a ,balzamom‘. Zuzka natrhala si z nich kytočku a zahľadela sa na jasné vlnky, veselo hrkotajúce a potriasajúce tokom svojím hlávky nezábudiek. Bolo tu tak milo, že razom zabudla na muziku a tanec. Napadlo jej niečo; v okamihu vyzula čižmy-kordovánky a, sadnúc na zem, zanorila bosé nôžky do vody. Jaj, ako to postudenilo! Vlnky, rozrážajúc sa o jej nôžky, sypali drobné iskrice, ktoré, zase vo vlnky pretvorené, ubiehali ďalej, huncútsky bublajúc. Zahľadela sa do nich, až jej zrak prešiel. Na vode objavila sa zrazu dlhá tôňa, a v tom okamihu ktosi zakryl jej oči tvrdými rukami. Zuzka mrštila sebou ako rybka a jedným skokom bola na druhej strane, udiveno zierajúc na nevhodného rušiteľa. No hneď sa zmenila jej prestrašenosť v milé udivenie: bol to Samko — ten Samko, na ktorého si pred dvoma rokmi a i pozdejšie často spomínala, a ktorého tvár, večne usmiata, podobajúca sa tvári dievčaťa, s jasno-modrými očami a malými ústami, v jednom, pre oboch milom okamihu obapolného bozku, pritkla sa bola k jej tvári. Teraz stáli tu oproti sebe po prvý raz od toho času, oba v rozpakoch. Zdalo sa, že Samko nebol pripravený ju tu stretnúť, lebo nevedel v prvej chvíli, čo má riecť.

„Jaj, ako si ma naľakal!“ preriekla konečne Zuzka, zbadajúc rozpačitosť, s ktorou ju pozoroval, a sama prv sa spamätajúc.

„A, vitaj, Zuzka! Veru som nemyslel, že si to ty!“ riekol mäkkým hlasom, a prejdúc na tú stranu, kde ona stála, podal jej ruku, doložiac: „A kde si sa tu tak náhle vzala?“

„No, prišla som — aj naši prišli. Už bolo sa zmrklo, keď dotiahli sme do dediny…“

„A večer ste nesvietili,“ prerušil ju náhle. „Boli sme pozrieť s kamarátmi, čo robíte; ale sme potom odišli,“ priznával sa šuhaj proti svojej vôli. Zuzka sa zasmiala, hlasno, veselo, ukazujúc pritom dva rady zdravých zúbkov.

„Áno, utiekli ste, keď ste sa ľakli! Teda aj ty si bol medzi nimi? Ejha, si ty za chlap, keď si sa ľakol nášho Pozora!“

„Čo by som sa ľakol?“ odvrával neistým hlasom, nespúšťajúc zraku z jej plnej vyvinutej postavy. Ten jej zdravý, bezohľadný smiech ho akosi pomiatol. „Ale to si ty tak zahvízdala včera večer? Až sa hora ozvala! Ale ja som sa neľakol — veru nie!“

„No viac nepôjdeš na zvedy pod naše obloky, pravda?“ prekárala ho posmešne, ale nie bez istého úmyslu, a dodala: „Dobre ti tak: aspoň odteraz budeš obchádzať náš dom.“

„A čo by som obchádzal? Vari sa ozaj bojím?“ hovoril rozpačito, poťahujúc zvinutý konárik blízkej vŕby. No Zuzka ho už nepočúva — niečo vážnejšieho jej tanie na mysli. Sklopila oči, a chvíľami podvihujúc ich k začervenenej tvári Samkovej, žmolila prstami rožtek mušlínovej zásterky. V celom jej zjave bolo v tú chvíľu trošičku jemnej koketérie.

„Dosť, že si ma poznal, Samko, keď sme sa už tak dávno nevideli. Ja som myslela, že si ma už celkom zabudol, a — že si sa už oženil,“ doložila rýchle s pohľadom na Samkov klobúk, okrášlený sviežim ,perom‘.

„Mám dosť času na to; snáď až na jeseň. ,Na vojnu‘ ma síce aj tak nevezmú, keď som len sám s mamičkou pri gazdovstve; ale povolenie ženby ešte som nedostal…“

Uplynula chvíľka trápneho mlčania. Oba zabudli sa v svojich myšlienkach a oba spomínajú si na ten predvečer, v ktorý odohrala sa medzi nimi, po tanci a zábave, prvá i posledná ľúbostná scéna. Samkovi teraz pri pohľade na ňu prišli na um výčitky matkine a posmešky kamarátov — a zahanbil sa. Pomäteno zdvihol klobúk a chcel odísť.

„Počkaj,“ zastavila ho Zuzka, „ideš do krčmy. Choď, ktosi ťa tam čaká!“

„Nie, nečaká ma nikto!“ zaluhal neisto, „ale preto pôjdem. Ty nejdeš?“

Zavrtela záporne hlavou a úsmev zmizol jej z tváre. Zastala napružene, so stisnutými perami a pozerajúc za odchádzajúcim. Potom zohla sa pre pohodené čižmy, a keď zase zdvihla hlavu, zazrela Samka, ako sa díva na ňu. Ich zraky sa na okamih stretli, no šuhaj hneď sa obrátil a znepokojený kráčal k dedine.

,Poznal ma,‘ dumala Zuzka po jeho odchode, ,poznal ma, ale je už inakší ako, vtedy bol: je pyšný, pretože je bohatý.‘ Zasmútila sa na chvíľu, ale hneď posmešne pokrčila okrúhlymi plieckami: ,Čo ma po ňom? On je i tak akýsi divný — taký tichý, ako ovca — — jojha! Veru by som ho ani nemohla mať rada…‘

O chvílu už veselo skackala hore briežkom k ich domku, ulepenému k vŕšku ako lastovičie hniezdo — pravda, rozcuchané. Vošla do izby, temer prázdnej, chladnej a neútulnej, a počala zobliekať sviatočné šaty. Z priečinka skrine vytiahla malé zrkadielko v okrúhlom plechovom rámci a pozerala sa, uchyľujúc hlavu na bok, usmievajúc sa a privierajúc oči. Potom zašla k mamke na podstenu, kde jej bola ráno ustlala. O chvíľu prišiel Mikula s radostnou zvesťou, že podarilo sa mu nakúpiť javoria na varešky. Bol celý vytešený: sivé malé očká svietili a ihrali mu. Zuzka tušila, že bol kdesi na javorie oldomáš.

Keď pozde večer Zuzka vyšla von, zbadala pri obloku akúsi postavu. Udiveno posla bližšie a poznala v nej Samka. Pri svetle, ktoré z izby oblokom padalo, videla, že sa usmieva a že jeho oči svietia radostným, ale divným leskom.

„Prišiel som, Zuzka, aby si videla, že neobchádzam, ani že sa nebojím vášho Pozora!“ smial sa celou tvárou. Zuzka podivila sa jeho slovám, ale viac tomu, že prišiel.

„Záležalo ti niečo na tom, aby som nemyslela o tebe, že sa bojíš?“ opýtala sa ho, upierajúc naňho svoje čierne oči. „Tebe je vari všetko jedno, čo si ja myslím — čo ty dbáš o to!“

Samko sa zmiatol. Neznal, čo na to odvetiť. Počal sa mrzieť sám na seba, kde sa tu vzal a čo vlastne hľadá? V rozpakoch mlčal, dočahujúc rukou slamky z nízkej strechy.

„Prečo si vtedy tak náhle odišla, Zuzka? Vidíš, ja som ťa tu hľadal, ale ste už boli vo svete — — a ty si ani nepísala.“

„Čo som ti mala písať? Však si sa ty obišiel bez toho — a snáď si ani nepomyslel na mňa za tie dva roky,“ podnecovala ho, s radosťou pozorujúc obrat jeho myšlienok.

„Veru pomyslel, a bolo mi tak ľúto! Prečo si odišla? Vidíš, ja som ťa mal tak rád!“ vyznával sa naivný šuhaj z citov, ktoré mu ani nenapadlo tajiť pred Zuzkou. Prichádzal od muziky, veselý, rozjarený a vo zvláštnej zhovorčivej nálade. Zuzka sa trhla na posledné slová. Šuhajovo vyznanie prišlo tak náhle, tak nečakane, že zatriasla sa akýmsi horúcim citom. Čo, keby si ju tak teraz, ale ozaj zaľúbil?!…

„Nehovor mi to, Samko!“ vzdychla akosi žiaľne, „veď viem, že cigániš! Ty si bohatý — ja chudobná, a nikto ma nemá rád… Dievčatá sa mi vyhýbajú, a mládenci, tí ešte sa aj vysmejú…“

„Čo tí vedia — takí blázni! Nerob si z toho nič, nedbaj na nich, Zuzka! Ale ja sa nesmejem — veď ma poznáš! Sto ráz radšej by som sa zhováral s tebou ako s Dorkou, keby sme sa na jeseň nemali zobrať.“

„Kto je to?“ pýtala sa Zuzka prudko.

„A toť, dievka Kalíškovie; vieš ona je mamičkina krstná a má pár stoviek po sestre. Však toť mám od nej pero za klobúkom,“ rozkladal Samko.

„No vidíš: Dorka ti dáva perá, a ty sa zhováraš s inými. Nahnevá sa!“

„Ejha, veru nedbám, nech sa nahnevá,“ roztáčal sa Samko, „však to by si bola ty na príčine: prišiel by som k vám.“

Zuzka zasmiala sa hlasne a zblížila sa k nemu, nespúšťajúc pritom z jeho tváre svoje čierne magnetické oči. Samko sa strhol pod vplyvom toho pohľadu; obrátil sa k nej, chcel čosi povedať, ale v tom okno prudko sa otvorilo a v ňom objavila sa strapatá hlava Mikulova.

„Kto je to tu, Zuza?“ zvolal prísne, snažiac sa rozhľadieť v tme; „aby som ho neopálil?!“

Zuzka so smiechom kývla na Samka hlavou a zmizla v nízkych dverách pitvora.

„Spať, Zuza! kade sa túlaš? Chráň sa po druhý raz, aby som nevyšiel po teba.“

Zuzka ustielala v pitvore lôžko a nedbala veľmi na otcove príkre slová. Bola na ne zvyknutá. Otec i vo svete držal ju na pozore a karhal často.

,Och, ten blázon!‘ usmievala sa ešte i vtedy, keď už tma zavládla v malom domci; ,on ma veru rád má — on ma bude rád mať — a taký je smiešny! Nech; keby len prišiel aj druhý raz, aspoň tá Dora a jeho matka hodne by sa hnevali.‘

V jej nerozvážlivej hlávke počali sa rojiť myšlienky a mihali sa v nej jedna za druhou ako akési zlatisté body, z ktorých utvárali sa obrázky. Bol medzi nimi i obrázok, predstavujúci nožikára Štefana, toho ,lajdáka‘, s ktorým tak dobre bolo tancovať čardáš kdesi v dolnozemskej čárde, pri rozihraných zvukoch husieľ — —