ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Príjemné jarné dni zmenili sa v horúce letné. Tráva na holom vŕšku nad chalupou Mikulovie ožltla pod páľou slnka a vŕšok vyzeral ešte pustejšie. Ale na domku pod ním sa nachádzajúcom nezmenilo sa nič za tie dva mesiace: steny boli práve také ošarpané ako na jar, i strecha tak rozvláčená. Len netresk že vzrástol bujnejšie na nej. Veď nikomu nenapadlo opraviť tú chalupu: Mikula nedbal, čo by hneď bola spadla. Len jeho žene zavše zarosili sa oči slzami pri pohľade na chalupu. „Nedbáme o ňu; predsa ju bolo škoda nechať spustnúť. Pri dobrej opatere ešte i Zuzka mohla mať v nej útulok. Aj tak, keď my, starí, umrieme, nebude mať, úboža, kde hlavu skloniť.“

„Eh, čo sa len toľko prestarávaš!“ ohlásil sa obyčajne Mikula; „však na koho robíme, keď nie na ňu? Zuza bude mať dve-tri stovky, a za peniaze kúpi si inakší dom ako táto chajda.“

Ale Mikulovú neuspokojili ani tieto slová. Ona predsa radšej by bola videla svoju dcéru v stálom domove, než túlať sa po svete a nemať ani vlastného prístrešia. Už prehlo sa jej na jedenadvadsiaty rok, a bol by čas, aby sa vydala. Ale Zuzke to ani na um nejde. Sprvu síce zdalo u sa, akoby s radosťou prijímala Samkovu lásku, akoby si bola žiadala byť jeho ženou, ale od nejakého času zase zdá sa, akoby ju jeho návštevy omŕzali, sama mu vyhýba. Jej rodičia, vediac, ako zmýšľajú o nich v dedine, tušili, že ťažko bolo by Samkovi nahovoriť svoju matku k nenávidenej neveste. Preto ani nenahovárali Zuzku, aby hľadela dostať sa do domu Melanovie, hoci oba tajne priali si to vrúcne. A veď Zuzka sama bola pritom taká divná: sprvu pôsobil jej príchod Samkov radosť, a teraz odbíja ho tak chladne.

Izba Mikulovie premenená je v dielňu. Na peci, prípecku a pod posteľou naukladané je plno variech väčších-menších a habariek. Naprostred izby je strúhacia stolica, po zemi medzi trieskami a stružlinami nože a dláta. Bolo by to síce lepšie robiť niekde pod šopou, ale chalupa stojí sama, bez hospodárskych stavísk, a niet ani toľko ako dlaň pri nej strechou pokrytého. No veď im ten neriad v chyži ani neprekáža; spia v pitvore na zemi a jedia obyčajne na prahu. Nie sú zvyknutí na pohodlie: hoci bavia sa už osem týždňov doma, predsa majú príbytok i zvnútra ako stodola. Mikula nedrží na poriadnu domácnosť, Mikulová jej odvykla a Zuzke ani nenapadne, že by to malo byť ináče. A načo by im aj bolo to náradie? Dnes sú tu, a zajtra budú už i v treťom chotári. — —

Zuzka sama sedí na pitvornom prahu a pozerá do diaľky. Už chýli sa k poludniu, vrelé pablesky slnečné padajú zrovna na chalupu, len malé miestko, kde ona sedí, je v tieni, a jej tvár javí sa tak viacej pošmúrnou. Hlavu podopiera rukami a díva sa pred seba, ale jej myšlienky sú iste ďaleko vzdialené od romantickej krásy okolia. Takto dívať sa a pritom pohrúžiť sa v akési túžobné dumanie, stalo sa jej od istého času každodenným zvykom. Zvážnela za ten čas, čo je doma; jej pekná, ba možno riecť krásna tvár zjemnela prídychom melanchólie, a to dodáva jej pravidelným črtám krásy zvláštneho rázu. Na obočí usadil sa akýsi tieň, a oči, predtým veselé, usmievavé, zmenili sa v zádumčivé, hlboké. Ba keď tak sedí, hlavu rukou podopierajúc, zrak upierajúc ponad modravú reťaz hôr do diaľky, podobá sa celkom stelesnenej túžbe.

V domku je ticho, rodičia odišli do mesta nakúpiť potravín, a tak je sama. Je práve poludnie a na poli mŕtve ticho, vyvolané letnou horúčosťou. Ľudia navrátili sa zo strniska a odpočívajú v svojich domoch. Všetko je akoby clivé horúčosťou — len dolu na ceste, vinúcej sa pod vŕškom, čvirikajú vrabce a popolia sa v prachu, na strništi z druhej strany potôčka neúnavné svrčky hudú svoje melancholické jednotvárne piesne. Tôňa mizne už i z prahu a slnko žiari na obnažené ruky Zuzkine.

Cestou do dediny blížil sa práve mladý šuhaj, nízkej, trochu nachýlenej postavy a tváre od slnka ohorenej. Zazrúc Zuzku, pobral sa úzkym chodníčkom hore k chalupe a zastal pred ňou. Ona sa strhla, ale nevstala, len spýtavo uprela zrak na príchodzieho.

„Čo robíš, Zuzka?“ spýtal sa mladík neistým hlasom.

„Nič,“ odvetila deva nakrátko, hľadiac k dedine. „Čo chceš, Samko, prečo si zase prišiel? Veď som ti už povedala, aby si nechodil, a neposlúchneš! Veru by si už mohol mať aj rozum: vieš dobre, že sú aj naši proti tomu,“ vravela chladne, temer prísne zarazenému šuhajovi. Stál pred ňou celý skrúšený, so sklopeným zrakom, pohrávajúc si so žitným kláskom, ktorý náhodou mal v ruke.

„Hej, veď by som ja neprišiel, keby som sa mohol zdržať!“ vzdychol smutne. „Ale keby si vedela, ako mi je, keď ťa počujem takto hovoriť! A veď si nebola predtým taká divná: keď si prišla, bola si celkom inakšia, a ja — ja som myslel, že ma máš aspoň len trošíčku rada…“

„No, vidíš, Samko, ja veru ináče nemôžem,“ ozvala sa trochu nežnejšie, dojatá bolestným hlasom šuhajovým; „vidíš, tvoja mamička mi zase naodkazovali, a ja som im predsa v ničom neublížila. Už ma aj za bohyňu vyhlásili, že som ťa očarovala… Ani na muziku už nepôjdem — každý sa ma stráni ako zlého. Nedovolia ti nikdy, aby si ma vzal, nuž s pánombohom, musíme sa rozísť. Vezmi si ty len Doru, a bude dobre.“

V tvári Samkovej zaihral trpký úsmev.

„Ľahko ti tak hovoriť. Ale ja veru ani pomyslieť nemôžem na to, že by si nemala byť mojou. Hej, Zuzka, keby si vedela, ako ťa rád mám, nehovorila by si tak…“

Zuzka zaclonila si rukou oči a vyzrela do diaľky. Len pred nedávnom takéto slová Samkove naplňovali jej srdce blaženosťou, a dnes — dnes ony odznejú bez toho, aby len akú-takú ozvenu vzbudili v ňom. Premáha sa, aby sa nenudila pri nich. Neteší ju jeho láskavý pohľad, ani nežné, prosté vyznanie lásky — všetko to prevládla, zahlušila akási neurčitá, jej samej nejasná túžba. Cnie sa jej za „svetom“ a za všetkým, čo v jej mysli je spojené s tým slovom. Už zvykla tomu nestálemu, dobrodružnému životu práve tak ako otec a čiastočne i matka. A túžba po svete rastie každým dňom; ale jej ani nenapadne brániť sa jej: od času svojho pobytu v Mrázovciach náchylná je veriť, že túlanie svetom je ich osud, je tá kliatba! A divno! Kým bola vo svete, ani nepomyslela na Štefana, a teraz má ho ustavične na mysli. Odkedy ho nevidela, stal sa jej takým drahým, takým zaujímavým, že hotová by bola pustiť sa s ním bárs aj šírym svetom, sto ráz radšej, než so Samkom, s tým mäkkým, prostým, povoľným Samkom pripútať sa k pohodliu. Kým bola vo svete, ani nenapadlo jej spomenúť meno Štefanovo, a teraz zavše šepce ho s bolestnou túhou v duši…

Po tuhomodrom nebi tíško, voľne plynie biely mráčok, akoby myšlienka vznášala sa v čistých hlbinách duše. Zuzka zdvihne zrak a rojčivo sleduje jeho krásny let.

„Pozri, Samko, keby som mala krídla ako tam ten obláčik, nesedela by som teraz tu,“ vraví šuhajovi, nespúšťajúc oči z oblaka. I on pozrel hore, no hneď sklesol zrak jeho na tvár devy a s udivením spočinul na nej. Divno mu je, že ona všíma si niečo také, čo jemu ani nenapadne.

„A kde by si bola, Zuzka?“

„Letela by som preč odtiaľto, ta, kde by ma duša ťahala. Letela by som snáď až na koniec sveta…“

„A nemyslela by si na mňa — — nebolo by ti ľúto mňa tu nechať?“ vraví šuhaj žiaľne.

„Čoby; však si ty tu zvyknutý, a budeš šťastný s Dorkou; ale ja — ja by som tu nechcela byť; bolo by mi tu smutno.“

„Ani so mnou, Zuzka? Ach bože môj, a ja som sa tak tešil, že budeme spolu gazdovať… a ty nechceš, duša moja? Veru nemáš ani kúsok srdca…“ V očiach úprimneho šuhaja zaihrali slzy a, vynoriac sa, padli ako dve rosné kvapky Zuzke k nohám. Tá udiveno vzhliadla hore a pustila sa do veselého smiechu, ktorý Samka vždy očaroval.

„Ľaľa, chlap, nehanbíš sa plakať? Veru priam ako malý chlapec, keď nemôže z vŕbového prútka píšťaľku ukrútiť. Snáď len nebudeš smútiť pre dačo také, čo nemôže byť? Však vieš,“ pokračovala, a na jej tvári objavil sa tieň vážnosti, ktorý jej práve tak dobre pristal, ako tie dve malé jamôčky, ktoré pri blaženom úsmeve tvorievali sa na jej lícach; „však vieš, že nielen tvoja mamička, ale celá rodina by nedovolila, aby sme sa zobrali, pretože som ja chudobná, a že — — no, že sme my len takí tuláci. Trpeli by sme oba; — ty si už i tak dosť vystál pre mňa…“

„Och, čože, ja by som nedbal pre teba bárs čo vytrpieť,“ vraví radostne a jeho postava sa vzpriamuje; „len mi povedz, duša moja: keby mamička privolili, mala by si ma zase rada, išla by si za mňa?“

Deva prišla do rozpakov: nemá smelosti klamať jeho vernú lásku. Sklopila oči, šúchajúc bosými nohami po horúcej zemi; no Samko z tej rozpačitej tváre číta sladkú nádej.

„Neboj sa, Zuzka, ešte to všetko dobre bude!“ teší ju a pochytiac jej ruku díva sa tak úprimne do jej tváre, že jej je až akosi divno pri tom — akoby tým pohľadom dotkol sa najboľavejšieho miestečka v jej srdci. Ľútosť, opravdivá ľútosť ju zaujala. ,Ó, Pane Ježišu Kriste! on ma tak ľúbi, a ja — nemôžem ho rada mať! A predsa zvádzala som ho od Dory, a to len aby som sa pobavila! Ó, on bude teraz pre mňa nešťastný a nechá Doru.‘

„No vidíš, Zuzka, to si mi už mala dávno povedať, že len preto odťahuješ sa odo mňa, keď ťa mamička nechcú. Ja, chmuľo akýsi, som už myslel, že ma nemáš rada! Počkaj, ešte sa my predsa neminieme!“

„Čože, keď naši už chcú ísť preč — dolu za Pešť, a ja musím s nimi. Tatíčko už nemajú pokoja, a mamička, chudera, tiež.“

„No, však oni môžu — ale až po svadbe, až keď budeme svoji…“

Dolu na ceste zahrčal ťažký voz, ťahaný párom sivých volkov. To Melanovie pasák hnal za Samkom, ktorý bol vystrojený ,do Skladov‘ pre raž. Samko rozradostnený namysleným šťastím zbehol na cestu, vyskočil na voz a veselo zaplieskal bičom.

Zuzka po jeho odchode voľnejšie vydýchla, a tá podivná ľútosť pomaly počala sa tratiť z jej duše. Vstala, vzala hrniec a zašla k jarčeku na vodu. Ona pre tie myšlienky zabudla i na prácu: hrnce ešte od rána stoja neumyté. Vyliala vodu na misu a počala umývať hrnce hrachovým vechťom. Tým zamestnaná, spamätala sa celkom z divnej nálady, do ktorej priviedli ju slová Samkove. Napadlo jej, aký smiešny bol, keď začal plakať. ,To ho iste preto nemôžem milovať, keď je taký divný: okolo prsta by sa mi dal okrútiť!‘ — Počala si dudlať akúsi piesenku, ktorú bola počula od Štefana. To už celkom vyjasnilo jej tvár.

Keď rodičia vrátili sa o chvíľku z mesta, Zuzka zastala pri otcovi:

„Čo myslíte, tatíčko, bude už dosť tých variech?“

„Jojojó, ani ich snáď neuvezieme! A čo ty, dievča, rada bys’?“

Zuzka kývla hlavou.

„A skoro?“

„Čo ja viem? Keď chudera mamička —“

„No, čo tá! Keď my, aj ona!“

O chvíľu vyšiel Mikula na povalu a dlho zhľadával čosi. Potom spúšťal kus po kuse káru dolu, skladal ju dohromady a hojne mastil vyschnuté osi. Pes Pozor umným okom sprevádzal každý jeho pohyb a radostne ševelil chvostom.

„Ó, bože môj, chalúpka moja, mamička moja dobrá!“ zaplakala Mikulová, zastanúc na prahu neladnej chyže; no rýchle utrela rukávcami slzy z očú, lebo práve vstupovali Mikula s vyjasnenou tvárou a Zuzka šťastná, usmiata.