ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V druhý deň po rozhovore so Zuzkou Samko bol samý žart a smiech, k matke pozorný až radosť. Celý deň zvážal raž do stodoly a zavše pribehol za matkou. Bol k nej taký nežný, taký pozorný, že Melanová až omladla. ,Dá boh, že sa to napraví,‘ — rozmýšľala veselo, hľadiac láskavým okom za Samkom, ,ešte ho tá tuláčka, tá bohyňa, nepokazila celkom. A veď ono, chúďa, za to nemôže, že mu počarila!‘

Melanovci patrili pred pár rokmi k najlepším gazdom v dedine: pod rukou opatrného Melana a jeho schránlivej ženy len tak všetko rástlo. A veď mali pre koho gazdovať; najstaršie ich deti, Martin a dcéra Betka, boli už dosť hodné, keď narodil sa Samko. Melan žil jedine v svojich deťoch a schraňoval, zhŕňal temer do skúposti, len aby boli zaopatrené, až vyrastú. No Pán Boh ináče usúdil: horúčka, strašne zúrivšia, zronila štíhlu jedľu, dvadsaťročného Martina, skosila aj útly kvet, šestnásťročnú Betku. Melan zúfal — ani úsmev malého Samka, ani pevná viera ženy, ktorú mu vštepovala, nemohli ho potešiť. Smrť dietok zlomila jeho duševné sily: chtiac utopiť svoj žiaľ, chopil sa sklenice. A utopil ho; o dva roky, telesne zničený touto otravou, zomrel, strhnúc za sebou hodnú čiastku majetku. Ťažko skúšaná Melanová zostala sama, a všetku svoju lásku preniesla na Samka. Ten, sotva dvanásťročný, chopil sa gazdovstva, a stal sa jej pravou rukou. Ťažká práca zahatila trochu jeho telesný vývin, ale tvár jeho zostala hladká, temer dievčenská, príjemného, dobrodušného výzoru. I čiastka matkinej tichej, krotkej povahy prešla naňho. Matka dosť skoro vyhľadala si nevestu: svoju krstnú, Dorku Kalíškovie; ale museli so svadbou čakať, lebo Samko nemal ešte povolenie k ženbe. Tu príchod Zuzkin razom zmiatol všetky plány. Samko zostal ako vymenený; Dorku obchádzal, zato častejšie zabiehal k Mikulovie chajde. Melanová nestačila počúvať žaloby tetiek na syna. Odchod Zuzkin síce šťastne urobil koniec ich krátkej známosti, ale keď sa po dvoch rokoch vrátila, opakovalo sa to isté, teraz už pomýšľal celkom vážne na svadbu s dcérou Mikulovie. Melanová plakala, Zuzke naodkazovala, ako jej len urazené materinské srdce diktovalo, ale tá sa len smiala, a Samko zostal neústupný. On sám nevedel, prečo sa zaľúbil do devy, ktorej povaha bola pravým opakom jeho. Priťahovala ho akousi neznámou čarovnou mocou, v ktorej, pravda, hlavnú úlohu hrala jej zvláštna krása, ktorá napadla každému hneď na prvý pohľad. Však ono by Melanová — najviac kvôli tejto jej vlastnosti — nebola tak veľmi odporovala Zuzke, keby jej rodičia, bárs chudobní, tak žili, ako iní ľudia v dedine. Ale ako by to mohla zniesť, aby meno jej syna ohlasovalo sa z kancľa s menom dcéry Mikulovie, tých tulákov a dobrodruhov?! Veď nikto nepriatelí sa s nimi — nikto nevie odkiaľ prišli a prečo sa tu usadili. A bohzná, kade chodia, kde idú ,do sveta‘, či zase netúlajú sa s komediantmi? Všetko možno čakať pri takých ľuďoch, ktorí ešte i bydlom odlúčili sa od iných. Že znajú akési vedmá a bosoráctva, je svätá pravda: toho nepopierateľným dôkazom je Samkova láska…

Samko neodišiel po večeri ,za chasou‘, ale priniesol si jarmo do chyže a počal na ňom opravovať niečo. Matka, potešená i touto zmenou, sadla si za stôl a, zložiac ruky do lona, pozorovala každý jeho pohyb. To nestalo sa už dávno, aby on večer, okrem piatku, posedel doma; obyčajne šiel za súdruhmi alebo pod Mikulovie oblôčky. No dnes ho nič nevábi: Zuzka sama zakazuje mu od istého času, aby sa nevláčil darmo, a i sám zbadal, že neteší sa z jeho návštev. Ale to len preto, že nechce, aby ho mamička pre ňu hrešili — — No veď to už nebude takto dlho trvať. Čo najskôr pekne prednesie mamičke, ako má Zuzku rád, že nemôže a nemôže žiť bez nej, a oni veru potom neodoprú jej svoju lásku, ale prijmú ju za nevestu u budú ju mať radi, ako jeho samého radi majú…

„Vidíš, syn môj, ako by to bolo pekne, keby si vždy večer doma sedával, tak ako dnes,“ preriekla Melanová. „A veru tebe sa to ani nesvedčí, túlať sa večer po dedine s chasou, keď si ty gazda.“

„No,“ usmial sa Samko, ktorého matkine slová vytrhli z milých dúm na šťastnú budúcnosť, „však vám ja tu budem vysedávať ustavične, nech sa len ožením!…“

,Ach, chvalabohu!‘ vzdychla Melanová. ,Tuším, už zase nadobúda rozumu — — a Dorka, chúďa, už bola celá naľakaná.‘

„Som rada, Samuško, že zase tak zmýšľaš, ako ja. Som už narobená, a veru je čas, aby ma nevesta odmenila. Však ono tú svadbu môžeme vystrojiť aj prv ako až v jeseň, načo s ňou odkladať! Dorka je už dávno hotová s výstrojom —“

Samkovi srdce prudko zabúchalo, a nôž, ktorým pristruhoval ihlicu do jarma, vypadol mu z ruky na zem. Zohol sa preň, ale akoby ho nemohol zdvihnúť, zostal hodnú chvíľu sklonený.

„A keď sa ona na mňa hnevá — snáď by ani nešla za mňa,“ vypravil ťažko zo stiesneného hrdla. „Toť schovala sa mi, keď som išiel okolo nich, a vždy sa robí, akoby ma nevidela.“

„To si len ty príčina: načo vystrájaš také hlúposti, ako v posledné časy? Však sa znáte od malička; ba už pár rokov, ako ste boli zasľúbení. Dorka je driečne, pracovité dievča a bude vám dobre, keď len budete nažívať v bázni božej.“

„Ja neviem prečo, ale sa mi zdá, že by som, tuším, nikdy s ňou nebol šťastný,“ zašeptal nesmelo, ovesiac hlavu, a jeho trasúce sa ruky so zimničným chvatom obracali nôž a ihlicu. „Mne sa všetko zdá, že sa my dvaja nešikujeme spolu, a že by bolo lepšie, keby sme nestáli jeden druhému v ceste. Však ona si nájde ženíchov dosť — aj inakších, ako som ja.“

Melanová náhlym pohybom zopäla na stôl ruky. Jej tvár zbledla, a vyzerala veľmi prestrašená z jemnej obruby čepcových čipiek. Pozrela úzkostne na syna a pokúsila sa usmiať.

„Čo to hovoríš, syn môj? Že sa nešikujete spolu? Ba veru k nám by ani iná nepristala. Neviem, čo ti napadá hovoriť také reči — akoby to už bol s vami koniec!“

„Veru tuším je to tak, mamička,“ vzdychol Samko. „Darmo je, ale ja ju nemôžem vziať — radšej inú, bárs chudobnú. Však aj chudobné dievčence sú hodné, aj pracovité, a tuším bol by som tak sto ráz šťastlivejší.“

Pery Melanovej potriasli sa dávno tajeným hnevom. Jej tvár zbledla ešte viac, a zase začervenala sa do temna. Vedela, koho Samko myslí pod tým „chudobným dievčaťom“.

„A myslíš, že ja dovolím sem doviesť tú tuláčku? Myslíš, že ju prijmem do môjho domu? Nikdy, ani keby som si mala ruky po lakte zodrať!“ vybúšil z Melanovej hnev a nenávisť proti Mikulovie dcére. „Myslíš, že by som sa pokojne dívala, ako sa tu rozťahuje a roznáša mi majetok kus po kuse po svete? Toho sa nedožiješ, ani ty ani ona, aby som k nej zvolila!“

„Nehnevajte sa, mamička, ale ja ináče nemôžem,“ prehovoril Samko, „ja ju mám tak rád, že ani žiť nemôžem bez nej — — darmo mi ju chcete rozháňať!“

„Veru, dobre ti počarovala, plemeno nepodarené!“ zasmiala sa Melanová srdito. „Dala ti snáď niečo zjesť, aby si sa šialil za ňou — a podarilo sa jej! Odviedla ťa, bezbožnica, od Boha aj od vlastnej matere — aby jej to Pán Boh odplatil…!“

V izbe nastalo ticho, rušené iba stružlikaním Samkovým a kŕčovitým plačom Melanovej. V duši šuhajovej odohrával sa tuhý boj lásky synovskej s ľúbosťou. Cítil sa na okamih slabým oproti matkinej bolesti, ale hneď sa zase ozval v srdci akýsi vzdor, ktorý podnecoval k ďalšiemu zápasu. V duchu zazrel svižnú postavu Zuzkinu, záblesk jej uhlistých očú — a vidmo to ho posilnilo.

„To nie je pravda, že by ma od vás odvádzala, alebo že by som vás nemal tak rád ako prv. Ale Dorku predsa nechcem — len zato, že mi ju natískate. A keby som ju aj vzal, nebudem ju nikdy rád mať, a potom bude v našom dome pre mňa hotové peklo — a to budete len vy na príčine.“

Samko ustal po týchto slovách vášnivo prerečených a zastrel tvár rukami. Melanová prestala plakať a, udiveno vzhliadnuc naňho zazrela, ako veľké slzy tisnú sa pomedzi upracované prsty Samkove. Akási ľútosť a ešte akýsi nežný pocit počal sa rodiť v jej srdci; akýsi nežný pocit voči synovej ľúbosti a — Zuzke. Posledné slová Samkove vzbudili v jej duši driemajúcu bolestnú spomienku: za Melana vydala sa jedine z prinútenia rodičov, a nejednu slzu vyliala, kým mohla sa zblížiť k nemu s láskou. Prišli jej na um teraz tie muky a nesváry, ktoré pretrpeli oba, kým nenastala medzi nimi zhoda. Tú priniesol nevinný úsmev dieťaťa: v rodičovskom šťastí zblížili sa konečne, po dvojročných nezhodách a nepokojoch, čo, keby tak i Samko — jej vinou?

A v tieto trápne spomienky zaznel hlas Samkov, plný bôľu, výčitky i prosby, ktorý ako britký meč zarýva sa jej do srdca:

„Vy ma chcete naveky urobiť nešťastným?!“

Zachvátená obavou o blaho jediného dieťaťa a mohutným citom materinskej lásky, vrhla sa k nemu a kŕčovite pritisla jeho hlavu — hlavu neposlušného a predsa drahého syna — na svoju hruď. Vinie ho k sebe, bozkáva jeho mäkké gaštanové vlasy, bledé čelo, a z jej hlasu, tlmeného rozčúlenosťou, šuhaj len to vyrozumieva, že bude ju mať rada, tú, ktorú si jeho srdce vyvolilo, tak rada, ako jeho rada má.

Vykríkol blaženosťou, a vyvinúc sa z náručia matkinho, bez klobúka vyletel do tmavej noci. Povedomie blízkeho túženého šťastia ho opojilo. Zabudol na rozvahu a vďačnosť, nasledujúc hlas srdca, ktorý silne vábi k domku Mikulovie, v ktorom čaká ho celá blaženosť jeho života. ,Zuzka, duša moja!‘ ozvalo sa jasavo v jeho duši; ,neboj sa, už idem po teba, už vymohol som ti miestečko v našom dome, aj v srdci mamičkinom…!‘

Vyšiel na pustú ulicu a dal sa do behu známou cestou hore dedinou. Všetky obloky v dedine boli tmavé, nesvietili už ani v jednom domci. Nebo bolo zatiahnuté mračnami, z ktorých počínal padať hustý drobný dážď, kropiac Samkove rozcuchané vlasy. No nedbal na to: v jeho srdci bolo teplúnko, jasno, krásne, a to všetko šírilo, rástlo a rozlievalo sa zo srdca celou jeho bytosťou.

Chôdza po neschodnej ceste, teraz dažďom navlhnutej, bola dosť obťažná: potkýnal sa ustavične na kamene a v hlbokej koľaji. Neďaleký hájik a koruny stromov v prídomových sadoch šumeli, rozrývané vetrom. Kdesi na záhumní zaznel hlas kuvika, naháňajúci mnohým poverčivý strach. Samko, počujúc ho, striasol sa v tom okamihu divným pocitom, a akoby sa bol prebudil z blaženej opojenosti, napadla ho akási clivosť, za ktorou nasledoval okamih chladnej rozvahy. Ako asi prijme Zuzka jeho radostnú zvesť — čo mu asi povie? Veď včera predsa bola akási veľmi chladná k nemu — — a on tak mnoho vytrpel, kým vydobyl si ju u mamičky… a mamička, chudera, tak plakali…

V hlave Samkovej počali sa rojiť predstavy jedna za druhou, a zo všetkých zierala ustrašená, bôľom a vráskami rozoraná tvár mamičkina, a hneď vedľa nich druhá, s ružovým nádychom na lícach, mladá usmievavá, s modrými očami, teraz však zakalenými slzami — tvár Dorkina. Zarazený zastal. Panebože, či bude mať odvahy vídať mamičku denne so slzami v očiach, nemo obchádzajúcu nemilú nevestu? Či nespraví si ich týmto krokom nešťastnými, a nielen ich — ale i tú druhú, tú tichú, nežnú, oddanú Dorku?

,Nemôžem ináče!‘ zvolal temer hlasne a dal sa znovu do behu. ,Mamička odpustia, zmieria sa s nemilou nevestou a neposlušným synom — a Dorka, tá si pomyslí, že nebol hoden jej úprimnej lásky, lebo ju neznal dostatočne oceniť — a zabudne.‘

Už rozoznať v tme chalupu Mikulovie: stena ku ceste obrátená šerie sa trochu, ale rozcuchaná strecha zdá sa len temnejšou škvrnou v nočnej tme. Oblôčky neznať. ,Čo nesvietia?‘ žasne Samko. Ale teraz mu napadá, že je už snáď veľmi pozde. Rýchle vybehol hore k chalupe a zastal pri dverách. Ohliadol sa ešte dookola, prv než položil ruku na kľučku: je tma ako v hrobe a ticho, úzkostné ticho ruší len šum padajúceho dažďa. Srdce mu prudko zabúchalo. Prešiel rukou po rozcuchaných mokrých vlasoch, tichučko, neisto položil ruku na kľučku a potriasol ňou.

V chalupe to isté úzkostné ticho — nepočuť odtiaľ ani najmenšieho šumu, a Mikulovci predsa spávajú hneď pri dverách v pitvore. Zatajil dych a načúva — a zase klope na dvere. ,Snáď sú v izbe, nuž nepočujú!‘ blyslo mu hlavou, ale akési tušenie prechodí ho ako zimomriavka. Prebehol k stene, v ktorej nachádzajú sa obloky. Zaklope na oblok, skôr mu vyjde Zuzka otvoriť. Áno — vyjde, veď prináša jej radostnú zvesť a srdce plné lásky.

Ale čo je to? Či zabudol snáď, kde sú obloky? Veď tu stena hladká, rovná, bez obločných priehlbín. A predsa nemôže sa mýliť, veď neraz stál tu, pozerajúc do osvetlenej chyže na Zuzku, tými malými oblôčkami, ktoré teraz… ktoré teraz čerstvo zastavané sú tehlou!

Ako zúrivý prebehol znovu ku dverám a zalomcoval nimi celou silou svalnatých rúk. Tie povolili a on prepadol cez vysoký prah do pitvora, chladného, tmavého a strašlivého ako stará krypta, v ktorej pochované je šťastie života.

Padol rozhorúčenou hlavou na roh steny, že zostal na chvíľu ako v mrákotách. No fyzický bôľ aspoň zahlušil na chvíľu duševnú bolesť, ktorá ho zovrela. Rýchle sa zobral a hrôzou zachvátený vybehol z chalupy, kde zažil také kruté sklamanie z tej strany, čo sa nikdy nenazdal.

Nezastavil sa už v dedine, a nevediac, kade blúdi, zastal na brehu potoka, vážne žblnkotajúceho. Tam vrhol sa na zem, zvlhnutú dažďom, a zaťal prsty do vlastných pŕs, necítiac, že nechty bolestne zarývajú sa až do mäsa. Z hrdla drali sa mu neurčité zvuky, v hrudi cítil hroznú ťarchu, ktorá zastavovala dych, vzmáhala sa, šírila výš a výš…

Vtedy pomyslel si na mamičku, a z horúcich očí vyhrnul sa mu pri tej spomienke prúd vrelých sĺz a miešajúc sa s vlahou letného dažďa, stekal na sporú trávu.

O chvíľku sa vzchopil a, tackajúc sa ako opitý, kráčal k domovu. Príduc k záhradke, zavadil sa jeho pohľad o osvetlené okno — a srdce mu znovu prudko zabúchalo. Na lavičke pri peci sedia mamička, sklonená, tvár rukou zakrývajúc, a až sem doznieva ich bolestné kŕčovité vzlykanie. Pred nimi stojí útla, štíhla mladá dievčina, drží ruku mamičkinu vo svojej, hladí ju, a ako by im dodávala útechy, neprestajne hovorí čosi nežným mäkkým hlasom, odvracajúc chvíľami hlávku stranou, aby mamička nevideli to, čo vidí ich syn zvonku: ako veľké slzy rinú z jej modrých očí a padajú dolu zblednutými líčkami jedna za druhou, ustavične, akoby ani nikdy nemali prestať.

,Ó, Pane Ježišu Kriste! Pane Ježišu Kriste, veď je to — Dorka!‘

„Vidíš, blázonko!“ vraví Dorka, vyslobodzujúc svoju rúčku z ruky Samkovej, aby si ňou zotrela neposlušné slzy, ktoré ešte vždy len rinú a rinú po jej líčkach, teraz už blaženým úsmevom ožiarených, „vidíš blázonko: bolo ti to treba! — — —“

*

„No, už mi len povedz, Zuzka, prečo si si toľko žiadala ,do sveta‘?“

Zuzka neodvetila nič, len sa usmiala a podložiac rukávcami nedostatočne kryté rameno pod hlavu, oprela sa ešte pohodlnejšie o nízku rebrinu káry. Dookola panovala tichosť a nočná tma; boli v šírom poli. Nad nimi skláňalo pár zakrpatených vŕb tenké vetvy, ktorým na lístky s tichým šumom padali kvapky letného dažďa, a odtiaľ na plachtu, ktorú cestujúci boli rozostreli nad káru a na najbližšiu vŕbu. U nôh Zuzkiných ležal veľký čierny pes Pozor a hlavu majúc položenú medzi labami, ani okom nemihol — práve ako ona — keď naňho pri náraze vetra zletela z plachty sprcha dažďových kvapôk. Mikula so ženou sedeli oproti nim — a tú malebnú skupinu, hodnú farieb Věšínovho štetca, ožiaroval malý polouhasnutý ohník, sťažka udržovaný raždím a surovými vŕbovými vetvami, na ktorých ešte pred večerom vrabce čvirikali.

„A, nechaj ju, žena!“ odvetil za dcéru Mikula, celý zahalený v kotúč štipľavého dymu, znemožňujúceho mu dýchať, ale pritom ani brvou nepohnúc, „nechaj ju: vieš, že ona má vždy akési „politiky“^[1] v hlave!“

Zuzka zase neodvetila, len sa usmiala úsmevom, z ktorého ťažko by bolo hádať, čo značí, a s rojčivou spokojnosťou zahľadela sa do daždivej, ale tichej letnej noci.