ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]Hučno, rezko trúby, bubny,
husle, basy hučia, hrajú,
v radoch na koňoch šuhajci
ak’ výskajú, tak plieskajú.

Rezko, trúby, vytrubujte,
rezko, kone, vyskakujte,
hej, koníky moje vrané,
vycibrené, učesané.

V kraj ten leťte so zápalom,
hupy-cupy, letom, cvalom,
v kraj, kde naše duše vreli,
aby raz ta poleteli,
kde duch myslí so zápalom,
hej, koníky, letom, cvalom.

Lós na nás zďaleka kýva,
biela náruč z diaľ sa smeje
ako sniežik mäkučičký —
hlas anjelský, vôňa božia
vopred ešte ľúbosť seje.

Vôňa božia — hlas anjelský
duch objíma so zápalom,
len už tam dôjsť — a nič viacej —
hej, koníky, letom, cvalom.
. . . . . . . . . . . . . . .
Hučno, rezko trúby, bubny,
husle, basy hučia, hrajú,
v radoch na koňoch šuhajci
ak’ výskajú, tak plieskajú:

Nech na hrude nepohnute
žijú, hnijú neboráci —
nie sme hnileť, máme kriela,
leťme svetom ako vtáci!

Nech pod pecou vyvalený
bruchaj, kým nezdochne, leží,
náš sbor ničím nenasýti,
ak’ z Kriváňa Váh pobeží.

Bude bežať a lomcovať,
že sa z bridy rody zmyjú,
cupy-lupy, lupy-cupy —
nech živí Boh kompániu!
. . . . . . . . . . . . .
Hučno, rezko trúby, bubny,
husle, basy hučia, hrajú,
v radoch na koňoch šuhajci
ak’ výskajú, tak plieskajú.

Cesty všetky rozmetali,
more, Dunaj zahatali,
svety všetky do pút dali —
povetrie ale nevzali.

Dunaj neznal vypomôcť si,
zem a more smutne stoja —
keď bude všetko mrieť, kapať,
my poletíme do boja.

Na zem môžu pečať dati,
more môžu preč vyliati,
čo hneď aj Dunaj vysušia,
nás ale s tým nerozrušia.

Čo nás do mora, do zeme,
nám sú treba iné svety —
kto má ducha, kto má vôľu,
ten nad tým len tak poletí.

Nám sú treba iné svety
ako hruda, ako more —
hej, koníky, cupy-lupy,
lupy-cupy cvalom hore!
. . . . . . . . . . . . .
Nad širokým poľom z tých ďalekých krajov
letí plno bystrých na koňoch šuhajov.
Na širokom poli stojí veľká brána,
striebrom vakovaná, zlatom pobíjaná,
ponad ňu holúbky biele poletujú —
šuhajci zďaleka na to sa čudujú.
Pod ňou sedem starcov vedie pieseň smutnú,
gajdujú gajdičky zo skoku do smútku,
gajdujte, gajdičky — vetríček, povievaj,
čo čuješ, po horách, po dolách vyspievaj.
Po horách, po dolách až ta hor’ do neba —
nech každý za mladi dá pozor na seba.
Smutný spev sa lunou valnou rozprestiera —
nejeden šuhajček do zeme pozerá.
Voda mútna briežok kvetastý podmýva —
nejeden sa s žiaľom na koníka díva.

Za bránou muzika, veselo tam hrajú,
koníčky rihocú, dobré miesto čujú.
Chlapci zavýskajú: hujú, heja, hujú!
Zahraj nám, muzika, trúby vyzváňajte,
bubny sa ohláste, hrdý rachot dajte!
Za bránou ak’ jasno, aký to boží svet!
Hojže, len by skorej v tie strany zaletieť!
Hojže, len čím skorej byť v tých rajských krajach —
pásť naše koníčky po hodvábnych pašiach,
zlatou rosou pojiť, zlaté retiazky mať,
hojže, len čím skorej v tie strany sa dostať.
Trúby nám zatrúbte, bubny zabubnujte,
už, koníčky, len tak po vetre tancujte,
vo vetre tancujte ako pávy zlaté —
hahajh! — cupy-lupy v tamtie kraje svaté.
. . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Chlapci zrazu skríknu, strašne zavýskajú
a rukami všetci ak’ deti splieskajú.
Ale Jankov koník ticho podskakuje,
druhí lupy-cupy — on len mašíruje,
Jankov koník hlávku dolu má oprenú —
Janík sa zamyslí na bránu sklepenú,
na starcov šedivých, pod bránou stojacich,
smutne, vážne, ticho ako zvon hučiacich.
Janík sa zamyslí na tie zlaté vráta,
na tie zlaté vráta od číreho zlata,
Janík sa zamyslí na plesk-tresk šuhajov:
Nepôjdem ja s vami do tých zlatých krajov.
Zlaté kraje, zlaté, v sebe podvod taja,
smelšie budem stúpať v peklo ak’ do raja.
Zlaté kraje, zlaté naoko sa zdajú,
keď koho dopadnú, ťažko ho púšťajú.
Zlaté kraje svietia — po nich letí dieťa,
keď sa ich dotýkne, od bôľu vykríkne.
Hopsa, koník, hopsa, dolu briežkom hoď sa,
hoď sa v cestu inú, zanechaj družinu,
hoď sa v cestu inú, zhoď sa dolu briežkom,
keď zbehneš, poletíš hore tamtým vŕškom.
Kamaráti moji, šťastlive cestujte,
keď si navaríte, potom nebanujte.
Nechcem sa ligotať ja vo vašom venci,
Bohu vás porúčam, blesku obľúbenci.
. . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Plesk, zvoľa, vysk do popuku —
šuhaj takoj v raji pláva,
čo zamyslí, to má všade,
schodí, čo nikde nestáva.

Upojený veľkou mierou,
vo zvoli je roztečený,
lieta ak’ vetrík ponad háj,
ponad hájiček zelený.

Nad všetkým len tak preletí,
na ničom sa nezastaví,
a v tom letu ľahkom, voľnom,
ak’ dieťa sa v sníčkoch baví.

Ak’ dieťa sa v sníčkoch baví,
v tak voľnom a ľahkom letu,
keď v kolíske na perinke
má hlávku svoju opretú.

Ale príde povetrica,
doženie búrku velikú,
všetko zbije, všetko zmláti,
všetko zdávi až do zniku.

Šťastná včielka, čo ju pekné
neoslepia nikdá kvety,
ale keď búrka nadchádza,
fundž — zberie sa a preč letí.

Šuhaj čakal dažď a búrku,
čakal obtočený snami,
prišiel čas — zmlátený leží
ak’ mlynárik pod lístkami.

Slnce vyjde spoza čiernych
chmár, nanovo kraj osvieti,
ako predtým, tak aj teraz
všetko sa vo svet rozletí.

Mlynáriček, čo za lístkom
čušal v búrke utúlený,
pobral sa a zas ak’ predtým
lieta ponad háj zelený.

Ale šuhaj neožíva,
nemá sily viacej k letu,
žijúc s hmyzom, nežije viac
ani sebe, ani svetu.

Hmyz sú jeho tovarišia
miesto sníčkov utešených,
pusto žijúc, nepoletí
viacej po hájoch zelených.
. . . . . . . . . . . . . . .
Chlapče, čo myslíš, kde lietaš v nádeji?
Hľaďže, hľaď na ten svet, daromné nádeje —
kto žil, dobre zná, never nikdy túžbam,
tie tam lietajú a dolu horko je.
Túžby lietajú, vo vetre sa tratia,
ani z tisíca jedny sa nevrátia.
V mysli prekvitá, inakšie je v svete,
mladú krv svet ten nikdy nerozumie;
skúsenosť učí, skúsenosti verte,
nezblúdi žiaden, idúc po rozume.
Nad sily nikdá v svete nepáľ, nehas,
motaj sa v svete, by sa ti míňal čas.
Rúť, potrhaj sa, rúbaj, vylej, nalej —
svet ako býval, tak aj pôjde ďalej!
Nádeja! blúdi — lepšie, kto nebaží,
aspoň sa večne sám seba neklame.
Ty nezavážiš, národ nezaváži,
čo sa na kúsky potrhá, poláme.
Nádeji never! Ona mnoho žiada,
nie mnoho, ale v tomto svete všetko:
rodinu, život, slobodu, priateľstvo;
a pri tom všetkom potešenie riedko,
a pri tom žiadne úroky nespláca,
ani istinu samu nenavracia.
Nádeji never! Ona nemá očú,
nemá ľútosti, ani máčik citu,
naštváva ľudí bláznivým mámením,
kým nenapojí vôľu nenasytú.
Vystrčí srdce šípom nepriateľským,
v nesnádze dušu privádza pokojnú —
bez diel, kanónov, bez vojska, bez mužov
svetu celému vypovedá vojnu.
Vypovie vojnu bez vojska, bez mužov,
vydrie ostatnú kvapôčku obetí,
a keď zúfalstvo umy, vôle zláme,
s chichotom, smiechom od bláznov uletí.
. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Nehľadím hore, ako si ty myslíš,
čože by hľadel, pozeral horeká,
nevábi sláva, nevábi ma hodnosť,
nech sa hocikto za ňu rúba, seká.
Studená hruda na mojom je srdci,
čo svety, nebo ani mak necíti —
srdce sa trasie či z žiaľu, či z bôľu,
tŕň má veliký v hlbine zarytý.
Tŕň ten vždy ďalej bára do hlbiny,
človeka celkom vynáša z pamäti,
srdce by chcelo pečať tíši udrieť,
ale čo za mať, čo sa znuje detí!
čo ich od srdca strčí na cudzinu,
že po smetiskách cudzích sa túlajú,
a ona výska, keď tie dakde hynú,
keď kričia, plačú, že matky nemajú.
Kameň sa tvrdý na slzy rozleje,
túžba na bolesť sa horkú rozletí:
svetov budúcich semä na ulici —
naň prší, padá, duje, páli, svieti…
Rozprávať nezná, ani prehovoriť,
na zime, vetre trápi sa a kape,
ľudia prechodia skvostne oblečení,
nik sa neozrie, po ňom každý šliape.
Kameň sa tvrdý na slzy roztečie,
pekelný hriešnik k Bohu sa obráti,
zdvihne ho hore a akou len môže
mierou, zo srdca dlh človečí platí.
Dieťatko plače, krvou zabrýzgané,
ostatný padol. Čo sa teraz stane?
Nechcel si dosiaľ dlh človečí platiť,
teraz ho musíš, hnusný bolegane!
. . . . . . . . . . . . . . . .
Strepotal orol a plesol krielami,
plesol krielami a vzdychol hlboko,
známe mu výšky po belasom nebi,
známe mu výšky nad svetom vysoko.
Čože mi po nich, keď sú mi i známe,
keď sa zbudíme, za sny nič nedáme!
Snívalo sa mi predtým o anjeloch,
ešte v pamäti kus sa mojej budí.
Hľadal som nebo, hľadal som anjelov -
teraz nemôžem nájsť ani len ľudí.
Vzdychol hlboko, ak’ stená, tak stená,
že sa mu ani tá zem nezelená.
Keby sa zbudil, keby sa len zbudil,
modlil by som sa, prosil by od Boha,
ale jaj, orle, tam je po podobe:
po zemi vlečie sa suchá mátoha,
svetom sa vlečie, vzdychá len a stená,
že sa mu ani tá zem nezelená.
Odpadla hviezda z vysokého neba,
sláva sa vtiahla ta do tmavej chmáry,
česť je nečesťou — slnce bude plakať,
keď raz tú lúku, tú lúku ožiari.
Ak’ by to slnce nad tým neplakalo,
keď hrob uvidí, kde dačo hľadalo.
Divil sa jeden, že deň noc zastihla
a svet ten v tajnej vyzvala podobe,
zaplesol orol nad svetom vysoko:
Čo sa ty divíš vo svete na hrobe?
Pozri na vrchy, na kopce, doliny!
Čo sú to inšie ak’ svetov mohyly?
Keby sa ešte raz zo sna zbudili,
divné by veci tebe hovorili!
Nehovoril by žiaden ti povesti,
ani nespieval svojho sveta drámu,
ale by zmrzle zubami zaškrípal:
Čo ja som si tu sám vykopal jamu?
Sám kryptu spravil, kamene zhľadával,
v búrkach, súženiach strávil môj vek celý,
aby, keď som už kus pokoja žiadal,
mňa rozvaliny stavenia zastreli!
Predivný osud, predivný poriadok —
či svet, keď stavia, samého sa váľa?
Nuž teda koniec a pokoj všetkému,
nech každý hlivie, živorí, zaháľa —
alebo ktorý kus čistejšie myslí,
nech si o prvší stĺp hlavu roztrepe,
aspoň utečúc posmechu, potupe,
nebude vtáčik, chytený na lepe.
Čo sa ty dívaš vo svete na hrobe?
Nespravíš kroku, aby nevolalo:
Nech je prekliaty prvší krok ku skutku,
i tu dakedy, čoho viac niet, stálo.
Na tej rovine, chrastím zarastenej,
národ si staval života základy,
nádejou, vierou čistou naplnený,
z celého sveta naznášal poklady
bôžaťu svojmu, svojej budúcnosti,
nadával hrúzu všeliakych obetí.
Časom i národ i bôža skapalo,
ani pamiatky viac v našom století.
Divil sa jeden, že noc deň zastihla
a svet v tajomnej vyzvala podobe,
zaplesol orol nad svetom vysoko:
Čo sa ty divíš vo svete na hrobe!
Miesto života jedno neukážeš,
kde nieto hrobov, tam len ešte budú.
Vidíš doliny, tie vrchy prevýšia,
keď časy prídu na rozkaz osudu.
Kto bude držať medzi svetmi výbor?
Jedna je jama pre čierno, pre bielo,
tam všetko jedno, smrť všetko zrovnáva,
či sa černelo, alebo belelo.
Plať, neplať — každý sa tam ustanoví,
nik sa nespýta: čos’ v svete podstúpil?
Každému vezmú zrak, ako mu dali,
nieto peňazí, aby sa odkúpil.
Kto zná popredku, čo sa naň dovalí,
už mu viac oko slza nepokalí,
nešťastie stroví, kým ešte nepríde,
a potom smelo hocikadiaľ ide.
Ale kde zájde a kde druhí zájdu,
čo sa na svete nabiedia, nasúžia,
či aspoň tôňa korunuje skutky
venca, za ktorým bedujú a túžia!
Svet schytí, čokoľvek to bude,
ale ak’ schytí, tak aj všetko rúti,
listy opadnú, strom holý ostáva,
svet v ranách potom beduje a smúti.
Svet holý ostal, veliká príčina,
svet svoje bôža predošlé preklína.
Vôľa zlomená viac sa hýbať nechce,
ani nemôže, čo by práve chcela,
medzi túžbami vidí priepasť veľkú,
možnosť preletieť už celkom zmizela.
Vôľa zlomená — človek bez nádeje —
vidí nemožnosť — sám seba vysmeje.
. . . . . . . . . . . . . . . . .
Na človeku kliatba leží,
žiadno slovo o pomoci:
Človek zradil spolok boží,
darmo bedovať mu v noci.
A že on zradil ten spolok,
nebude mati spočinku
ani na jednu hodinku,
bude na posmech, na hanbu,
rodina hmyzy mu budú,
rásť, mrieť, rodiť sa vždy bude
pod trpkým jarmom osudu.
Nezhodí nikda to jarmo,
na život smrť sa bude drať,
životu smrť, smrti život
bude sa večne porúhať.
Stratil si Boha a večnosť,
hľadal si Ho tisíce liet,
svet, peklo si poprerýval,
ale nikde, nikde Ho niet.
Vypovedals’ slovo smrti
Boha večne strateného,
no, povedz, čis’ len raz hľadal
na nebi Boha živého!