ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Odkázali ste mi, že by ste mi chceli niečo povedať?“ opýtal sa princ Tibald, keď toho dňa, ako sa Evelina rozprávala so svojím mužom, prišiel k nej po prijatí jej listu.

„Chcem odísť z Viedne.“

„Ah! To je vskutku prekvapujúce. A kam?“

„Do sveta. Môj muž sa odsťahuje do Paríža a pravdepodobne pôjdem s ním.“

Princ pozorne hľadel dáme do tvári.

„Už ste pri mne zunovali život?“

„Darmo by som to chcela zatajiť. Cítim sa tu otrokyňou. Žijem v cifrovanom zajatí. A ešte ani len to neviem, čo je život.“

„Ľutujete, že ste mi dali slovo? Oslobodím vás od toho záväzku. Ostaňte tu.“

„Na to som prihrdá, neviem byť nevďačnou voči tomu, ktorého dobrodinia požívam. Stačí mi vedieť, že v tejto palote ste vy pánom, a tá myšlienka ma zotročuje. Nechcem, aby mi bol niekto v budúcnosti dobrodincom.“

„Chcete byť umelkyňou?“

„,Aj’ ňou.“

Evelina naschvál prizvukovala slovko „aj“.

„Z ambicióznosti?“

„Nie. Učila by som sa potom usilovnejšie. Chcem žiť slobodný život. Vo svete chcem už raz chodiť bez reťazí.“

„To je pre krásne dámy veľmi klzká dráha.“

„Nepadnú na nej tak veľmi, aby ich nemohli zodvihnúť.“

„Kto vám to povedal?“

„Vidím.“

„Chcete sa tedy odo mňa oslobodiť?“

„Áno, áno, áno!“ opakovala tri razy jedno za druhým netrpezlive Evelina.

„Tak potom to bude najlepšie, keď vás čím skôr oslobodím od svojej nepríjemnej spoločnosti,“ riekol knieža, vezmúc si klobúk, a dodajúc s jemnou ironiou: „Odpustite mi, pani, tie nudné hodiny, ktoré som vám kedy-tedy pripravil.“

Evelina odchodiacemu otočila trucovite chrbát a netrpezlive dupla nohou.

Princ len v predizbe zbadal, že nemá prechádzkovú palicu, že ju zabudol v izbe. Túto palicu mal veľmi rád. Dostal ju raz na nový rok darom od Eveliny. Nechcel ju tam nechať.

Vrátil sa pre ňu.

Keď sa zjavil v dverách izby, v ktorej nechal Evelinu, zastal prekvapený.

Dáma stála chrbtom obrátená ku dverám.

A paličku, ktorú knieža hľadal, držala v obidvoch rukách, prudko ju pritisla ku perám dva-tri razy a plakala.

Knieža sa nebadane utiahol, ako aj prišiel.

Pochopil všetko.

Dáma sa s ním pohádala, aby mu obľahčila rozlúčenie a predostierala nízke pocity, aby ju mohol čím ľahšie zabudnúť.

Ale prečo to robí?

Druhého dňa princ dozvedel sa aj to.

Komorník mu doniesol kľúče od bytu, v ktorom bývala Evelina.

Dáma odcestovala ranným vlakom.

Princ sa ponáhľal do Evelininho bytu a tam sa potom dozvedel, prečo ho opustila.

Všetko, čo dostala od princa darom, nechala tam. Šperky, striebro, čipky.

Nevzala nič so sebou.

Princ pochopil, prečo ho opustila.

Ešte aj svoju prechádzkovú palicu našiel na stole a len neskôr zbadal, že tam, kde sa slonovinová rukoväť dotýkala zlatej obruče, k otvoru je pripevnené vlasové vlákno, jedno z tých mnohých, ktoré jej v hodvábnom prúde siahaly až po päty.

Akú silu malo toto jediné vlákno!

Evelina do Paríža prišla prv ako Kaulman.

Dohodli sa, že kým Kaulman zariadi Evelinin byt, ona zatiaľ bude bývať v hoteli.

O niekoľko týždňov Evelinu navštívil v hoteli pán Felix a riekol:

„Byt už máte pripravený, ak sa vám páči, môžem vás ta zaviezť.“

Evelina si sadla s Felixom do koča a dala sa zaviezť na svoj nový byt.

Ten bol v najbohatšej štvrti svetového mesta, na Sebastopolskom boulevarde, na prvom poschodí.

Keď vstúpila Evelina do svojho bytu, srdce jej začalo prudko biť.

Mala pred sebou tú istú izbu s kobercami višňovej farby, druhá bola vyzdobená hodvábom holubicovej farby, v nej čierny krb, napokon kabinet s rokokovými rezbami a okrúhlymi porcelánovými maľbami, jedným oknom bolo vidieť do zimnej záhrady, ktorá bola práve taká, ako tá viedenská. Tie isté obrazy, ten istý strieborný príbor, tá istá šatnica, tie isté šper-kové skrinky, všetko až po rukavičku, ktorú si zabudla vo Viedni na stole.

„Chudák dobrý princ!“ vzdychla si dáma, položiac si do lona sopäté ruky a oči jej zahalil závoj sĺz.

A pán Felix bol dosť flegmatický opýtať sa jej v tejto chvíľke:

„Tak dobre som ti zariadil byt?“

… Chudák dobrý princ!

A takto si ešte neraz vzdychla Evelina. Lebo hneď od tej chvíle, ako ju angažovali ku najchýrnejšej parížskej opere, po prvý jej ku nohám hodený veniec, všetko, všetko aj tam zariadily ruky starého otecka Tibalda, ktorý ich stále držal nad ňou od tých čias, ako jej povedal „dcéra moja“.