ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V meste X je ulica, ktorú ešte aj dnes volajú „gréckou ulicou“. Rad ozdobných domov, ktoré kedysi dali postaviť grécki obchodníci; uprostred radu kostol s mramorovým portálom, s bohate pozlátenou vežou, ktorá má v celom meste najzvučnejšie zvony; povesť rozpráva, že keď tieto zvony liali, Gréci vraj plné priehrštia strieborných toliarov vrhali do roztavenej spieže.

Dobrí, životaschopní, milí ľudia boli títo Gréci. Oni boli prvými zakladateľmi pevného obchodu v krajine; Židia si vtedy ešte nesmeli zadovažovať nepohnuteľný majetok, preto len podľa domov gréckych obchodníkov bolo možno súdiť, akí sú to rozumní a pilní ľudia.

Hoci boli makedonského pôvodu, jednako na nich nebolo badať, že nie sú írečitými Maďarmi. Ich materinskou rečou bola maďarčina, ostatným rečiam sa len naučili. Ani sa neoddelovali od ostatného obyvateľstva, všetkého sa vždy zúčastnili. Väčšinou dostali zemianstvo a hrdí boli na svoje erby; sedeli pri zelenom stole, a len vtedy sa dozvedel svet, že je rozdiel medzi nimi a obyvateľstvom, keď ostatní už dávno olúpali veľkonočné vajíčka a Gréci o desať dní neskôr na drevenej tabuli, búchajúc dvoma kladivami, oznamovali sviatok Veľkého piatku.

Títo prítulní ľudia v X meste už celkom vyhynuli. Stálo by zato psychologicky prebádať, čo bolo príčinou ich zaniknutia? Prečo z nich pochodiaci mužskí umreli ako starí mládenci a dievčatá ako staré panny, hoci boli junáckeho, stepilého vzrastu, hoci mali aj horúcu krv, planúce oči, ušľachtilé profily. Mužskí i ženské vymreli radom.

Napokon len jeden ostal, aj ten je starým mládencom: starý Fraňo Čanta.

Kedysi dávno býval joviálnym druhom, veselým predspevákom v „no gáji“, bohatým, radodajným človekom, ktorý dvorí pekným ženám, je gavalierom, odvážnym kartárom; po čase stal sa do seba uzavretým človekom, ktorý vyhýba ľuďom, je lakomý, skúpy, nenávidí hudbu a spev a úžerničí.

A čím väčšmi bol osamelým, tým väčšmi vzrastaly jeho bohaprázdne vlastnosti. Ako mu umierali starí druhovia, príbuzní alebo obchodní spoločníci, tak sa hneď poponáhľal zakúpiť ich domy; už mu patrila celá ulica, len v jeho súsedstve býval ešte niekto v svojom vlastnom dome. Aj tento dom patril jednému z jeho súkmenovcov, po ktorom ostala jediná dcéra, ktorá výnimočne neostala starou pannou, ale sa vydala za učiteľa hudby, ktorý si pomaďarčil meno na Belényiho. Tomu sa potom narodil syn a tohoto pri krste pomenovali Arpádom.

Starého Gréka všetko toto veľmi mrzelo. Prečo sa má vydať posledné grécke dievča? Prečo práve za učiteľa hudby? Prečo sa jej narodí chlapec? A prečo ho pokrstia zrovna na Arpáda? A prečo sa to všetko stane práve v jeho súsedstve?

Práve ten jeden dom spadá pomedzi a preto nemôže byť jeho celá ulica!

Jemu patrí už aj kostol. Nik ho nenavštevuje, len on. Kňaz len jemu samému slúži omšu. On je patrónom, on je cirkvou, on je kurátorom, on tvorí presbyterium, on je pokladníkom základín: všetkým!

Keď aj on umre, môžu zatvoriť kostol a na jeho prahu môže rásť tráva.

A v tom súsednom dome práve nechcelo vymreť nové pokolenie. Chlapec Arpád bol taký živý ako úhor. Keď mal päť rokov, často prehodil loptu ponad strechu starého Gréka na jeho dvor. Starý Grék prirodzene nikdy mu nevrátil loptu.

Ešte aj druhé trpkosti mu zapríčiňoval ten mladý výhonok.

Cez mesto tiekol pekný potok, ktorý bol dve siahy široký a na pol siahy hlboký. Záhrady domov siahaly práve po tento potok. Celé okolie je veľmi pekné, malebné.

Starý Grék dal ohradiť svoju čiastku potoka železným zábradlím, aby mu ani len vo vode nemohol nik brodiť.

Ale potočná voda má ten zvyk, že neostane u jednoho gazdu, keby ju hneď bohvie akým železným zábradlím pristavoval, ale tečie ďalej a na jej miesto privalí sa iná. Belényovský dom stál na hornom konci potoka. A chlapec Arpád mal ten zlý zvyk, že keď sa mohol vkradnúť do záhrady, hneď robil papierové loďky, nakladal na ne rozličné záhradné kvety a všelijakú burinu a púšťal ich dolu vodou; tieto sa šťastne preplavily k súsedovmu brehu, ktorý na druhé ráno našiel stroskotancov a veľmi sa hneval. Je to vraj urážka súkromého majetkového práva! Prečo púšťa ten naničhodný chlapčisko na jeho vodu papierové floty? Belényovci mali preto dosť nepríjemností a ustavične zakazovali Arpádovi takéto nautické pokusy. Ale či poslúchne takéto zlé chlapčisko?

Potom vypukla nejaká vojna. Prečo, prečo nie? To je dnes už ťažko zistiť, honvédi a nemeckí vojaci strieľali na seba z pušiek. Podľa novovekých dejepisov bola to len taká „detská hra“, a skrsla preto, že maďarskí sipoyovia, ktorí sú mohamedánmi, nechceli odhrýzať zátku nábojov zubami, lebo ich Nemci natierali bravčovou masťou. — A či sa to stalo vo Východnej Indii? No — všetko jedno. Nevieme už iste, ako to bolo. A všetko ostatné, čo sa o tom rozpráva, je len výmyslom básnikov.

A len preto spomíname to, aby bolo jasné, prečo sa dostal Ivan Berend do Belényovského domu. Pomáhal tam v tých vojnových časoch odraziť nejaký útok, a kým bol v meste, býval u nich. Jedného dňa, keď učiteľ hudby išiel pekne ticho domov po ulici, úlomok jednej ďaleko sa roztrhnuvšej bomby ho tak poranil na hlave, že umrel na mieste. Takto osirel malý Arpád, takto ho potom prijal za svojho Ivan, ktorý raz preca len musel složiť zbraň, a musel odísť kamsi. Kam a ako? Bolo to už tak dávno, a je to taká nudná historia, že je lepšie nehovoriť o nej.

Preto dal Ivan pani Belényovej celú zásobu svojich zlatých peňazí, aby ich upotrebila na vyškolenie svojho hudobne nadaného Arpáda. I tak by ich bol stratil, preto nemohol urobiť múdrejšiu vec, ako dať ich tam, kam ich dal. Keby ich bol vzal so sebou, kto vie, kto by sa bol s nimi delil?

V tom istom čase sa stalo, že na námestí mesta X. dal vybubnovať maďarský vládny komisár, aby každý, kto má nemecké bankovky, doniesol ich na námestie, kde urobia hranicu, na ktorej ich potom spália. Kto neposlúchne, zle pochodí.

A naozaj, kto nechcel zle pochodiť, doniesol nemecké bankovky, ktoré potom na hranici spálili.

Aj Belényovci mali niekoľko sto nasporených zlatiek. Čo má s nimi robiť? Ľúto jej bolo vrhnúť ich do ohňa. Požiadala teda svojho bohatého súseda, starého Gréka, či by jej ich nezamenil za maďarské bankovky?

Ten ju najprv temer vyduril z domu, ale napokon sa nad ňou smiloval a dal jej tie maďarské bankovky.

A potom jej dal ešte viacej.

O týždeň prišiel k vdove a povedal jej:

„Ja nechcem už manipulovať s tvojimi peniazmi, ktoré mi tvoj otec odovzdal na šesť percentov. Tu máš svojich desaťtisíc zlatých, urob s nimi, čo chceš.“ A vyplatil jej istinu v maďarských bankovkách.

O dva týždne neskôr prišiel druhý veliteľ do mesta, ktorý bol Nemec. Ten zase dal vybubnovať, že kto má maďarské bankovky, nech ich hneď odovzdá, aby ich mohli spáliť, lebo ak u niekoho najdú hoci jednu, bude synom smrti!

Chudina Belényička zúfale bežala k pánu susedovi opýtať sa, čo má robiť? Všetky peniaze, ktoré jej vrátil, ešte vždy ležia v priečinku. Keď ich stratí, môže ísť po žobraní aj s chlapcom. Prečo jej ich teraz vrátil? Prečo jej premenil tie nemecké bankovky, keď vedel, aká premena sa stane vo svete?

„Kto to mohol vedieť?“ osopil sa na ňu pán Čanta a ešte väčšmi začal horekovať. „Ak si ty prišla na žobrácku palicu, ja som potom trojnásobný žobrák. Nemám v dome ani haliera, nemôžem si dnes už ani mäso kúpiť v jatke. Stotisíc zlatých mi blčí na hranici. Zničený som, ožobráčili ma!“

Potom začal nadávať obidvom bojujúcim stranám a natoľko sa rozzúril, že ho pani Belényička musela krotiť, aby preboha nekričal; ešte to niekto vonku počuje, a obesia ho.

„Nech si počujú! Nech ma obesia! Ešte pôjdem až na námestie a poviem im to do očí, a ak ma neobesia, obesím sa sám. Len o tom rozmýšľam ešte, kde sa mám obesiť? Na kľuku studne a či vo veži na zvonový povraz?“

Pani Belényička ho veľmi prosila, aby to, preboha, neurobil.

„A čo mám robiť? Mám ísť žobrať krajciare s klobúkom v ruke? Tu, hľa, mám dva posledné groše!“ A keď ich vytiahol z vrecka, pustil sa do plaču, padaly mu slzy ako hrachy. Ešte ho napokon chudera súseda musela utešovať, že preto si ešte netreba zúfať; veď aj mlynár aj mäsiar mu ešte poskytnú úver: a temer by ho bola posmelila dvaciatnikom.

„No, veď uvidíš!“ nariekal starý Grék. „Prídi ku mne zajtra ráno a uvidíš, že tu na chodbe budem viseť obesený na háku. Ja to neprežijem.“

Chudera vdova, čo mohla iné urobiť, jednako len zaniesla veľký balík peňazí pánu veliteľovi, a aj tie spálili na námestí.

Bol to vskutku hrozný vtip, bolo sa možno na ňom smiať. Mnohým, keď si naň pomyslia, ešte aj dnes padajú slzy — od veľkého smiechu.

Vdova žila potom veľmi biedne.

Stratila celý kapitál, ktorý zdedila po otcovi; nič jej neostalo okrem domu. Predné izby dala do prenájmu obchodníkovi, v zadných izbách bývala a tak živorila v chudobe z biednych dôchodkov.

So strachom pozerala vždy na súsednú chodbu, či tam raz nevzhliadne na železnom háku visieť starca? Lebo ona naozaj veľmi biedila.

Ale starec sa veru neobesil. Aj on stratil síce niekoľko tisícok; ale to boly len plevy: hromada mu jednako len ostala. Mal pivnicu, do ktorej bolo možno prejsť z domu úzkou podzemnou chodbou. Táto pivnica bola vystavená práve pod potokom. Robil ju viedenský palier, domáci nevedeli o nej. V pivnici bolo plno polokovových sudov a v nich plno striebra. V starcovej pivnici bol nahromadený obrovský poklad. Starec mal v ložnici tajomný prístroj, a stačilo pritlačiť spruhu, a už sa otvorilo v lone rieky schované zdvihadlo, ktorým za päť minút bolo možno zaplaviť pivnicu vodou. Ta sa lupič nedostal. Každý kus zlata alebo striebra, ktorý sa dostal raz do rúk pána Čantu, neuvidel viacej svetla božieho; putoval do zaplavenej pivnice.

A chuderka súseda-vdova biedila a šila, vyšívala za peniaze a tak si zarábala svoj každodenný chlieb.

Dukáty, ktoré dostala od Ivana, nebola by vynaložila na iné (ani vtedy, keby ju bola hneď ohrožovala smrť hladom), ako na cieľ, na ktorý boly obecané: na Arpádovu výchovu.

A vyučovanie hre na klavír je veru drahá vec!

Malý Arpád bol génius! Ale, ako každé dieťa, aj on mal v sebe dosť zlosti, aby Bohom danú hrivnu nezveľaďoval.

Z domu síce bez matkinho sprievodu nesmel nikdy vyjsť, aby sa od druhých detí nenaučil niečomu zlému, ale zato dieťa si aj samo od seba vynašlo dosť bezbožností.

Na príklad, tam bola tá záhrada. Ak sa ta mohol dostať, hneď sa pustil do divého bezu, poodrezával na ňom lanské výhonky, urobil z nich mlynček, postavil ho na vodu a tak bezbožne mrhal čas. Celé hodiny hľadel, ako sa točia kolieska mlyna. No i to by ešte ušlo. Ale vynašiel si aj iné zlodejstvo. Z toho istého bezu si urobil fujaru a na tomto primitívnom hudobnom nástroji vypiskoval všelijaké sedliacke piesne. Pán Klempler, ktorý ho učil hudbe na klavír, bol neutešiteľne smutný, keď sa dozvedel, že jeho žiak vyhúda na fujare. Veď klavírový umelec tým pácha zrovna samovraždu! Ale ani to nie je všetko! Keď zavznela fujara, oproti zo záhrady, ktorú od ich domu oddeľoval potok, obyčajne sa zjavilo päťročné plavovlasé dievčatko; Arpád potom prefukoval po vode na druhý breh papierové loďky, a dievčatko ich zase prefúkalo na druhú stranu. A toto je už zrovna zvrhlosť! Veď preto potom energicky prenasledovali pána Arpáda. Ale nikdy sa im nepodarilo vystopovať, kam skrýva ku mlynu potrebné nástroje a tú fujaru. Kým niekto prišiel do záhrady, už bolo všetko odpratané.

Mladý pán Arpád skryl svoj mlyn a fujaru do hrtana pivničného otvoru, priviažuc ich na medenú retiazku, ktorú si spravil z drótu, a potom spustil všetko do hĺbky, aby mu to nik nemohol najsť.

To fujarovanie nesmierne hnevalo súseda. Ale ešte väčšmi až do večera trvajúce klavírové cvičenia. Musel ich počúvať celý boží deň. Ešte aj v noci sa mu o nich snívalo, keď počul znieť: c, d, e, f, g, a, h, c!

Medzitým všetko zdraželo, opadly zárobkové pramene. Pani Belényička bola prinútená vziať si na dom pôžičku. Obrátila sa s prosbou na súseda. Ten jej dal peniaze. Pôžička sa pomaly nahromadila. Raz potom súsedovi prišlo na um žiadať ju. Nemohli platiť; z veci povstala pravota. A koniec pravoty bol, že pán Čanta na verejnej dražbe dal odpredať belényovský dom a sám, súc jediným verejným licitantom, kúpil ho za štvrtinu ceny. Čo prichodilo vrátiť z kúpnej ceny, to vyplatili Belényovcom a potom títo museli opustiť dom a odsťahovať sa.

Mladý pán Arpád naposledy si skryl fujaru a mlyn v gágore pivničného otvoru, a ešte ho aj tehlou zamuroval, aby mu naň neprišli. Matka odišla s ním do Viedne, kde ho nechala ďalej vzdelávať.

Starý Grék bol už teraz majiteľom celej ulice. Už mu nik nezavadzal. V svojej bezprostrednej blízkosti nestrpel ani deti, ani psov, ani vtákov.

A peniaze skladal na hromadu.

Polokovové sudy zaplavenej pivnice sa rozmnožovaly, a obsahovaly ešte vždy striebro.

Čo raz v pivnici zmizlo, to už z nej viacej nikdy nevyšlo.

Raz prišiel pánu Čantovi do domu hosť.

Starý známy: viedenský bankár. Starý Grék ešte s jeho starým otcom bol v dobrom priateľstve, od tých čias si u neho vždy premieňal bankovky na zlato alebo striebro.

Felix Kaulman.

„Čomu môžem ďakovať za šťastie, že vás vidím? Čo vás k nám donieslo?“

„Milý strýko! (Tak bol navyknutý Felix oslovovať starca.)

Nebudem vec dlho obchodiť; aj pre vás je čas drahý, pre mňa tiež, hneď vám poviem, prečo som prišiel. Na bondavárskom kniežacom panstve, súc na čele významnej obchodnej spoločnosti, založil som veľkolepý uhoľný závod, na ktorý, miesto do obchodu potrebného desaťmilionového kapitálu, upísalo sa až 820 milionov.“

„Úh! Veď je toho osemdesiatdvaráz viacej, ako potrebujete.“

„Nejde o peniaze. To je najmenej. Ale potrebujem vážnych ľudí, z ktorých by som mohol sostaviť správnu radu, lebo podmienkou zdaru tohoto podniku je, aby správna rada mala horlivých, obratných a vo veci zbehlých členov.“

„No, veď už takí ľudia sa najdú, najmä ak im budú platiť dobrú dividendu.“

„No, dividenda nebude na zahodenie, každý člen rady bude mať províziu od tantiém ročne asi päť-šesť tisíc zlatých.“

„Nuž, to sú pekné peniaze. Utešené šťastie pre toho, kto sa dostane medzi vás.“

„Tak za jedného člena vyhliadol som vás, milý strýko.“

„Veľké vyznamenanie. Ale aké ťarchy a záväzky s tým súvisia?“

„Vôbec nijaké, nikdy! Len tá podmienka, že člen správnej rady musí upísať tisíc účastín.“

„Hjah! Milý braček. To je veľa peňazí.“

„Nie je reč o platení, len o upísaní.“

„Ale, milý braček, hoci som aj malomestským obchodníkom, toľko už len viem, že pre toho, kto má, je to všetko jedno, či podpisuje a či platí.“

„Výnimka je, keď sa podpisy navzájom vyrovnávajú. Na príklad, ak vy, strýčko, mne vypíšete tisíc účastín na ten uhoľný podnik, a ja v tej istej chvíľke vám, milý strýčko, vystavím dlžobný úpis, v ktorom sa zaväzujem prevziať od vás al pari tisíc účastín, tak bude nula z nuly, a ani jeden z nás nič netratí.“

„Hm! Ale na kýho ďasa potrebujete, braček, tento žart?“

„Poviem vám to otvorene. Svet je už raz taký, že je zvedavý, čo robia vážení ľudia. Keď sa tí hýbu, hýbe sa všetko. Keď budú vidieť na burze, že ste vy, milý strýčko, upísali tisíc účastín, hneď sa sbehnú aj ostatní drobní kapitalisti. Vy, strýčko, dostanete za to sinekúru, ktorá vám ročne donesie päť-šesť tisíc zlatých, a ja so svojím podnikom budem mať oslňujúci úspech. Všakver som otvorene hovoril?“

„Hm! Ešte si to rozmyslím. Prídite, braček, po obede do kaviarne.“

Zatiaľ pán Čanta vypočul, čo rozprávajú v kaviarni o bondavárskom podniku; potom si pomyslel, že on sám nič neriskuje; veď Felixova obligácia mu celkom kryje chrbát. Kým sa Felix vrátil, bol rozhodnutý.

„Dobre. Upíšem tie účastiny. Ale nech mi ani jedna neostane na krku. Lebo ja nemám rád papiere. Papier je len papier, a striebro, darmo je, vždy ostane striebrom.“

„Nebojte sa, strýčko. Ja si podržím všetky. Složím záruku za účastiny a budem skladať splátky.“

Felix upokojil starého Gréka ohľadom účastín a ponechal mu obligáciu na tisíc účastín, ktoré majú byť prevzaté.

Potom nasledoval zákulisný manéver!

Agenti, faiseuri, senzálovia pustili sa do agiotáže. Účastiny bondavárskeho uhlia rapídne sa dvíhaly.

Ale syndikát ešte nikomu nevydal ani jednu účastinu.

Contreminea ešte vždy bola ochromená.

Pán Fraňo Čanta od toho dňa pilne študoval noviny.

Nie deníky! Tie vždy luhajú; ale burzové noviny. Len tie vravia číro-čistú pravdu!

A s počudovaním videl, čo sa robí s bondavárskymi uhoľnými účastinami.

Zo dňa na deň vzrastá ich hodnota! Už stoja na pätnásť, ba na osemnásť, napokon až na dvacať nad pari. Kto upísal za dvestotisíc zlatých, za dva týždne vyzískal na nich dvacaťtisíc zlatých. A mohlo sa stať, že ani nemal tých dvestotisíc zlatých, a mal len záruku, ktorú složil v papieroch.

Hrozná myšlienka!

Na dvestotisíc zlatých za dva týždne dvacaťtisíc zlatých!

Chudák, statočný úžerník! Koľko sa musí trudiť, kým obráti dve stovky s dvacaťprocentovým ziskom! Koľko sa musí potiť, koľko sa musí strachovať pre požičané peniaze! Koľkým bláznivým chudákom musí zatiaľ stiahnuť kožu, koľkým ľuďom, ktorí umreli od hladu, musí dať zexekvovať posledný vankúš, s koľkými právnikmi sa musí pohádať až do krvi! Koľkým sudcom musí pomastiť dlaň, od koľkých obchodných spoločníkov si musí dať vynadať do obesencov! A taký naničhodný špekulant len podpisom svojho mena shrabne za dva týždne toľkú sumu! Aký je nespravedlivý ten osud!

A teraz Felix Kaulman, za to, že Fraňo Čanta upísal tisíc účastín, má dostať dvacaťtisíc tvrdých zlatiek!

Ale nebol by naozaj statočným človekom, kto by odhaliac takúto bezbožnosť, neurobil s napätím všetkých síl všetko, čo sa len urobiť dá, aby prekazil túto bezbožnosť.

„Nuž a či som ja blázon, kradnúť pre druhého!“

Kradnúť in thesi už samo v sebe nie pekné; ale pre druhého kradnúť, to je už zvlášť nemravnosť!

Odrazu sa však zasa vynorí Felix Kaulman a navštívi svojho starého priateľa v meste X.

Starý Grék ho usadí v svojej izbe s ľstivým, prívetivým úsmevom.

„Nech sa páči sadnúť, drahá duša, milý braček! Čo vás k nám zase prinieslo?“

„Nuž ráčite vedieť,“ riekol Felix s obchodnou ľahostajnosťou, „prišiel som sem vo veci odovzdania istých účastín.“

„Akých účastín? Tak! Bondavárskych účastín? Nuž a je to taká súrna vec?“

„Áno, lebo chcem urobiť prvú splátku a potom pri vystavovaní účastín za prepísanie sa platia dve zlatky, takže keď účastiny hneď na moje meno vystavia, môžem sa obohatiť, a aj to robí dvetisíc zlatých.“

„Tak, braček, náchylný ste prevziať celých dvetisíc účastín?“

„Tak ako som sa to smluvne zaviazal urobiť.“

„A keby som vám tak nevydal viacej ako päťsto kusov?“

Kaulman našpúlil pery.

„Nuž! Musel by som sa s tým uspokojiť.“

„A keby som vám z nich nedal ani jednu?“

„Ako? Čo?“ zvolal Kaulman, vyskočiac so stolca. „Ale strýčko, vy len žartujete?“

„Nuž, veru, nežartujem! Či som blázon vypustiť hoci len jednu účastinu, ktorá zabezpečuje dvacať zlatých čistého zisku?“

Zdalo sa, že je Kaulman do krajnosti rozčulený.

„Ale, milý strýčko! Veď sme sa tak dohodli. Dal som vám o tom písmo.“

„Áno, tak je, milý braček, ráčili ste mi dať písmo o tom, že ste povinný al pari prevziať odo mňa tisíc účastín, ale ja som vám, braček, nevystavil písmo o tom, že som ich povinný odovzdať vám, milý braček; v tom je ten vtip. Hehehe!“

Kaulman sa zapotácal, vytreštil oči a nechal otvorené ústa.

„Hehehe!“ smial sa mu starý Grék, ľstive žmurkajúc jedným okom; „všakver, braček, možno sa ešte aj odo mňa naučiť niečomu?“

„Ale, pán strýko!“ hneval sa bankár, „to preca len nejde. To je proti všetkým burzovným zákonom! Keď mi niekto povie na burze: dám vám v ultime tisíc takých a takých účastín, tak nie je potrebné nijaké písmo; stačí, keď si to ja sám poznačím do knihy. To je burzový zákon.“

„A či sa ja starám o burzový zákon? Ten mi nerozkazuje. Ja ta nikdy nechodím.“

Kaulman sa kyslo usmial.

„No, strýčko milý, musím priznať, že ma tak v živote ešte nikto nezvaril! Uznávam, že som natrafil na dobrého majstra. Tak z tých účastín mi naozaj neprepustíte ani jednu?“

„Nie, ani len polovičku.“

„Dobre; ale potom musíte splatiť upísanú sumu!“

„Zaplatím. Pekne-rúče zaplatím.“

„Ale všetko.“

„Nebojte sa. Mám z čoho! Tento dom vie ešte toľko vydať. Ak si konzorcium praje, môžem mu vybiť oči, ak treba zlatom, ak sa páči striebrom.“

„No!“ riekol Kaulman, udrúc cylinder o stôl, „to by som nebol veril, že ma v takom malom meste, niekto tak poriadne dostane!“

Pán Čanta bol nesmierne uveličený, že mohol Viedenáka takto nabrať!

Usiloval sa zaistiť si dobrý lov. Mal podozrenie, že keď sa opozdí s prvou splátkou, jeho účastiny hneď zrušia. Preto sa ohromne ponáhľal čím skôr vyplatiť v striebre na bankárov stôl prvých 35 percent.

A to je nie taká ľahká robota. Sedemdesiat tisíc zlatých v striebre vyžaduje niekoľko vozov. Tie zase potrebujú žandársky sprievod, čo budí všeobecnú pozornosť. Ale, nechže si budí!

Keď pán Čanta sostúpil do pivnice a zpomedzi radom ležiacich sudov vykotúľal sedem (cudziemu nedovolil dotknúť sa ich), jednak mu len silne zabúchalo srdce. Toto do sudov uložené striebro je preca len pevnou istinou! Pravda, že nenesie nijaký zisk, ale jej ani nemôže ublížiť nijaké nebezpečenstvo. Vyhŕkly mu slzy, keď zpomedzi dvacať sudov musel vyvaliť jeden, ktorý mal ísť prvý! Oplakal ich!

A veď za to dostane len papier.

„Ale nerobte mi výčitky, vy siroty, čo ste tu ostaly! Tie, čo odišly, skoro sa vrátia zase. Idú na bezpečnú cestu, a pri cestovaní nemusia sa plaviť po mori, netreba sa báť stroskotania: po železnici, na ose idú rozmnožovať peniaze. Keď budeme mať účastiny v rukách, predáme ich, ani sa u nás nebudú môcť dobre ohriať; kúpime si za ne zase striebro. Aj zisk premeníme na striebro a miesto so siedmimi sudmi, vrátíme sa s deviatimi!“

Takto povzbudzujúc sudy, ktoré ostaly doma, vypočítal pán Čanta podľa denného kurzu, koľké je agio striebra. Podľa toho musia mu ešte vydať. Potom dal do poriadku celú výpravu a sám sa vybral so zásielkou do Viedne.

Deň predtým, ako sa pán Čanta odhodlal dopraviť striebro do Viedne, pohla sa contreminea.

To bol ešte len pokus. Chceli sa dozvedieť, či sa nepriateľovi nekníše niektorý zub? Začali skupovať valuty. Keď sa striebro zdvihne, klesnú papiere.

Pán Čanta so siedmimi sudmi striebra prišiel na trh práve vhod.

Dva vozy, ktoré žandári sprevádzajú s nasadenými bodákmi, sudy zapečatené olovom, na uliciach Viedne môžu vzbudiť pozornosť. A keď sa ešte dozvedia, že tie sudy sú plné striebra! Ba, keď sa k tomu dozvedia, že tie hromady striebra putujú do úverného ústavu, ako prvá čiastka, ktorá má byť splatená za bondavárske účastiny!

Peru a Brazília tiež otvoria svoje stavy!

Kaulmanov ústav sa ponáhľal zväčšiť poplach. Prevzatie sa dialo v prítomnosti úradných osôb, čo zapríčinilo značný ruch, kým za prevzaté kovové peniaze pán Čanta dostane potvrdenku, ktorú popoludnia zamenia za účastiny a súčasne vypočítajú agio striebra. Všetko zariadi Kaulmanov dom bez provízie.

K tomuto výkonu vybral si Kaulman svojho najobratnejšieho komisára. Povedal mu, ako sa má chovať ku Grékovi, aby bol pri ňom celý deň a akúkoľvek osočku by mu dával, za všetko mu má bozkať ruku.

Komisár sa menoval Spitzhase.

Dopoludnia doniesol Spitzhase Čantovi vyúčtovanie, peniaze, ktoré mal dostať zpäť a účastiny, oznamujúc s veľkou úslužnosťou pánu veľkomožnému, že mu doniesol o sedemsto zlatých viacej, ako si to sám vypočítal, lebo od predvčerajška, keď sa výpočty robily, agio striebra vystúpilo o jedno procento.

„Hm! To je statočný chlapík!“ pomyslel si pán Čanta. „Bolo by mu treba dať nejakú osočku.“

A dal mu päť zlatých.

Spitzhase bol veľmi povďačný a pri tej príležitosti nezabudol mu bozkať ruku.

„Hm!“ pomyslel si pán Čanta, „azda bolo priveľa tých päť zlatých? Nože, vráťte mi tú bankovku, chcel som vám dať druhú; zmýlil som sa.“

A miesto pätky, dal mu zlatku.

Spitzhase sa aj za to poďakoval a bozkal mu ruku.

„Hm! Tento človek má dobrú povahu. Ten sa ku mne hodí. Nože, vráťte mi tú zlatku, zase som sa zmýlil.“

Potom mu však dal pädesiatku.

Spitzhase mu teraz bozkal obidve ruky a obsypal ho požehnaniami siahajúcimi až po rajskú bránu.

Pán Čanta bol presvedčený, že ho urobil aj s celou rodinou na veky šťastným.

„Ale keby sme s tým zlatom boli počkali až do pozajtra, či by sme zaň neboli mohli dostať ešte viacej?“

„Oh, nie, ráčte mi veriť, práve dnes bol najpriaznivejší čas, na pozajtra už klesne o dva percenty.“

„A to už zkade viete?“

„Hja! Človek pozná už to burzové počasie.“

„Vy? No, a keď ho tak poznáte, prečo nešpekulujete na burze?“

„Lebo k tomu sú potrebné peniaze, a ja ich nemám. Preto musím sháňať pre druhých, čo ich majú.“

„Nuž, a či vy chodíte na burzu?“

„Tam žijem, prosím ponížene, dosť, že tam aj nenocujem.“

„Tak ma zaveďte na burzu. Chcel by som sa tam poobzerať.“

Pán Čanta mal ten úmysel, že keď tam nájde kupca, hneď mu predá svoje bondavárske účastiny. „Či tam možno ísť aj večer?“

„Práve vtedy je tam najživšie, najmä v taký deň, ako je dnešný.“

Pán Čanta sa dal zaviesť do chrámu zlatej modly.

Už pred vchodom bolo počuť zmätený lomoz, ktorý vládol v dvorane. Keď vstúpili do siene, pánu Čantovi pri pohľade na nevídaný obraz sa zatočila hlava. V miestnosti, ktorá bola asi tak veľká ako kostolná sieň, sa tiesnila a mrvila tisícová masa ľudí s cylindrami, ktorí si bezohľadne šliapali po nohách; všetci vraveli, prudko, jedovate kričali, akoby sa vadili; päsťami, papiermi mávali v povetrí, prstami ukazovali rozličné číslice a vykrikovali mená a sumy, že človeku od toho až hlava treštila.

Spitzhase, ako zbehlý človek, viedol za sebou v tlačenici pána Čantu, ktorému sa to zdalo byť mimoriadnou vecou, že tu človeka toľko ráz udrú do rebier, ale zato neprosia za odpustenie.

Bol by rád vedel, čo to znamená „ich gebe!“, „ich nehme!“. To ustavične odznievalo z úst stránok, splývalo v nesrozumiteľnú motaninu.

Ale ešte väčšmi upútalo jeho pozornosť meno, ktoré pomaly začínal rozumeť: „Puntafár!“ — „Puntafár!“ To bude pravdepodobne „Bondavár“?

Toľko už vedel z jarmoku, že keď má niekto niečo na predaj, najprv sa poobzerá vôkol na tržišti, aby sa dozvedel, akú asi cenu má jeho tovar?

Preto sa opýtal človeka, ktorý kričal „wer will Puntafár“: Za čo predáva bondavárske účastiny?“

„Tricať nad pari.“

Pánu Čantovi sa zahmlilo v očiach. To je nemožné.

„Veď to je veľmi mnoho. Včera bolo len dvacať.“

„To bolo včera, dnes je tricať. Ak ich chcete zajtra kúpiť, budú stáť tricať päť. Celý svet ich kupuje. Z Východnej Indie prišiel bohatý nábob, doniesol si všetko striebro, a kúpil si zaň Puntafár, prídu ľudia z Peru a z Brazílie, čo platia samým striebrom. Jeden dey z Maroka, ba aj ruské knieža, ktorý má bane na striebro, objednal si po desaťtisíc kusov. I ten, kto má len sto zlatých, sa tlačí a žobroní o trošku Puntafáru, platiac tricať nad pari. Čo si prajete ešte, pane?“

Pánu Čantovi sa ani nesnívalo, že tým pundžabským nábobom, peruánskym inkom, marokánskym deyom, ruským kniežaťom, je všetko on v jednej osobe a bezprostredne on zapríčinil túto vzburu.

Ba myslel si, že s ním robia žarty a možno sa tu ešte poriadne jednať. On by bol spokojný aj s menším ziskom.

„Ale nevravte, drahý pane!“ odporoval. „Ani reči o tricať zlatých nad pari. Ja vám predám, pane, tisíc kusov bondavárskych s dvacaťpäť zlatými nad pari.“

No, ale takého kriku ešte tiež nepočul pán Čanta, aký zapríčinil týmito slovami.

Od predku, od chrbta, z boku ho napadli, osopovali sa na neho, socali ho, kričali na neho, mávali mu pred nosom rukami: „Kto je to? Čo je to? Contremineur! Baissier! Zlodej! Zloduch! Reakcionár! Podplatený agent! Von s ním! Prebite mu klobúk! Dvacať päť mu na chrbát! Treba ho vyhodiť!“

Spitzhaseovi sa len horko-ťažko podarilo vyslobodiť pána Čantu z tejto svätyne zlatého telaťa, ale klobúk mu jednako len dolámali; a vonku ho ešte aj on začal karhať.

„Kýho čerta ste to vyviedli, pane? Nuž a či vy máte rozum na mieste, keď je contramine zbitá, zdeptaná, vy sa vytasíte ako contremineur a chcete sraziť hodnotu vlastných účastín?“

„Ale veď som ich ja nechcel srážať,“ ospravedlňoval sa pán Čanta, „len to som chcel skúsiť, či dajú naozaj toľko?“

„Či dajú naozaj toľko?“ riekol nadurdene pán Spitzhase. „Akoby na burzu preto chodili ľudia, aby si rozprávali vtipy. Nuž ale, veď puntafárska účastina znamená zlato! Dnes stojí tricať ,tovar‘, dvacaťosem ,peniaze‘, zajtra bude tricaťdva ,tovar‘, tricať ,peniaze‘. A takto to ide do výšky. Keby som tak ja mal peniaze, investoval by som do bondavárskych účastín svoj posledný groš. Čo viem, to viem. Poznám burzové počasie. A potom, čo som sa dozvedel v úradovni Kaulmanovského ústavu, ale o tom nesmiem hovoriť.“

„Čo ste sa dozvedeli?“ nabádal komisára pán Čanta. „Mne to vari môžete povedať?“

„Len toľko môžem naznačiť,“ riekol Spitzhase, obzerajúc sa, „že ešte nie je tu posledné štádium Puntafáru. Ohó! Ľudia, ktorí ho môžu dostať za 32, sú šťastní. Ja som zasvätený do toho plánu; pravda, podrobnosti nemôžem prezradiť, ako nasleduje jeden úder za druhým, ktorý ho bude postrkovať do výšky; v jednom polroku to, v druhom oné; že celý svet bude rozškerovať oči a rozďavovať ústa. Puntafárske účastiny od dneška na rok budú stať sto procentov nad pari.“

„Sto procentov!“ opýtal sa ohromene pán Čanta a od prekvapenia oprel sa o stenu. Ale potom jednako prišiel k sebe. Nahneval sa na Spitzhasea, že si z neho chce robiť blázna. „Počujte, vy ste veľký ,Aufschneider‘! Vráťte sa, veď ja už potrafím domov aj sám.“

A odohnal Spitzhasea.

Na druhý deň však jeho prvou robotou bolo, žiadať čiašnika, aby mu doniesol „Burzový zpravodaj“.

A hľa, tam vskutku bolo to, čo Spitzhase prorokoval. Striebro odrazu kleslo o dve procentá a „Bondavár“ bol 30 peniaze, 32 tovar. A toto už platí ako sväté písmo.

„Nepredám ani jednu!“ riekol pán Čanta, plesknúc si do dlane; vstal a obliekol sa.

To je šialené šťastie! Stačí, keď si človek cez noc náhodou nechá otvorené okno, a ráno už má všetky priečinky plné peňazí.

Ešte sedel pri raňajkách, keď ho vyhľadal Spitzhase. Tvár mu len tak žiarila víťazstvom.

„Tak? Čo som povedal?“ riekol, kladúc pred pána Čantu „Burzový zpravodaj“, v ktorom boly červenou tužkou podčiarknuté tie pozície, ktoré ho mohly zaujímať.

Pán Čanta mu neprezradil, že už čítal „Burzový zpravodaj“ a preto dobre afektoval chladnokrvnosť peňažníka, keď prezrúc pozície, pokýval hlavou.

„Počujte! Je tomu veru tak. No, nerobí nič!“

„Veru nie! Do večera kurz bude stáť na tricaťpäť! Keby som len mal groše!“

„Tak tedy! Spitzhase, tu máte ešte jednu pädesiatku. Raz môžete byť aj vy šťastným človekom. Kúpte si jednu Bondavársku. Nebozkávajte mi ruku. Nedovolím.“

Ale dovolil.

„Ale potom tú účastinu nejako nezačachrujte. Podržte si ju. Keď zavíta čas ostatných splátok, zaplatím za vás. Ale nebozkávajte mi pre každú maličkosť ruku. Chcem byť ešte veľa ráz vaším dobrodincom. Keď mi vždy bozkáte ruku, keď vám dobre urobím, napokon mi z ruky neostane nič. Ale teraz už očakávam od vás, ako prejav vďačnosti, že ma vždy upovedomíte o tom, keď váš principál bude chceť robiť so svojimi účastinami nejaký manéver. Upovedomíte ma najmä o tom, kedy bude vhodný čas odpredať ich. Či ma rozumiete? Tak tedy! Veď už teraz budete aj vy zainteresovaný, veď aj vy budete mať účastinu. Budete môcť venovať veci tým väčšiu pozornosť. A potom, keď predáme účastiny, získáte ešte aj na provízii.“

Spitzhase zľúbal pánu Čantovi radom všetky prsty.

„Len o to vás prosím,“ modlikal Spitzhase, „neráčte ma prezradiť pánu Kaulmanovi, lebo keby sa dozvedel, že o jeho obchodných tajomstvách hovorím pred niekym, hneď by ma zahnal.“

„Nebojte sa nič. So statočným človekom máte robotu.“

A ten statočný človek si myslel, že si toho druhého človeka už podplatil, aby mu prezrádzal obchodné tajnosti tretieho statočného človeka. Zvedaví sme, ktorý z tých mnohých statočných ľudí oklame druhého najkrutejším spôsobom.